Formácia pre službu katechézy

Pastorácia katechétov v partikulárnej cirkvi

233. Aby katechetická služba v partikulárnej cirkvi dobre spĺňala svoju úlohu, je dôležité rátať predovšetkým s náležitou pastoráciou katechétov. Treba v nej brať do úvahy rôzne jej aspekty. Treba sa totiž usilovať:
    – Vo farnostiach a kresťanských spoločenstvách vzbudzovať povolania pre katechézu. A dnes, keď sú potreby katechézy stále diferencovanejšie, treba podnecovať formovanie rôznych typov katechétov. „Budú potrební špecializovaní katechéti“. V tomto ohľade bude treba určiť kritériá výberu.
    – Pričiniť sa o istý počet katechétov na plný úväzok, aby sa tak mohli intenzívnejšie a stabilnejšie venovať katechéze; popri nich treba získavať katechétov na čiastočný úväzok, ktorých obyčajne býva viac.
    – Zaviesť väčšiu rovnováhu v rozmiestňovaní katechétov pre jednotlivé druhy katechizovaných. Napríklad vedomie potreby katechézy pre mladých a pre dospelých bude viesť k tomu, aby bola väčšia rovnováha vo vzťahu k počtu katechétov, ktorí sa venujú deťom a dospievajúcim.
    – Podporovať zodpovedných animátorov katechizácie, ktorí by prevzali zodpovednosť na diecéznej, oblastnej a farskej úrovni.
    – Náležite organizovať formáciu katechétov, čo sa vzťahuje tak na základnú, ako aj trvalú formáciu.
    – Venovať osobnú duchovnú starostlivosť katechétom a skupinám katechétov ako takých. Toto pôsobenie je hlavne vecou kňazov jednotlivých kresťanských spoločenstiev.
    – Koordinovať katechétov s ostatnými pastoračnými pracovníkmi kresťanských spoločenstiev, aby komplexné evanjelizačné pôsobenie bolo vnútorne prepojené a aby skupina katechétov nezostala v živote spoločenstva izolovaná.

Dôležitosť formácie katechétov

234. Všetky tieto úlohy vychádzajú z presvedčenia, že akákoľvek pastoračná činnosť, ktorá by na svoju realizáciu neurčila naozaj sformované a pripravené osoby, vystavuje nebezpečenstvu svoju kvalitu. Pracovné pomôcky nebudú mať skutočnú účinnosť, ak ich nebudú používať dobre sformovaní katechéti. Nemožno teda kvôli aktualizácii textov a lepšiemu zorganizovaniu katechézy zanedbať náležitú formáciu katechétov.
    Z toho vyplýva, že v diecéznej katechetickej pastorácii treba dať absolútnu prioritu formácii laických katechétov. Okrem toho tu bude skutočne rozhodujúcim prvkom pozornosť venovaná katechetickej formácii presbyterov, či v študijných plánoch seminárnej katechetickej formácie, alebo v období permanentnej formácie. Žiadame biskupov, aby sa o túto formáciu úzkostlivo starali.

Cieľ a povaha formácie katechétov

235. Snahou formácie je urobiť katechétov schopnými odovzdávať evanjelium tým, ktorí sa chcú primknúť k Ježišovi Kristovi. Cieľ formácie preto vyžaduje, aby sa katechéta stal čo najsúcejším uskutočňovať akt komunikácie: „Podstatným cieľom katechetickej formácie je uschopniť katechétov na komunikovanie kresťanského posolstva“.
    Kristocentrický cieľ katechézy, ktorým je snaha uľahčiť konvertitovi spojenie s Ježišom Kristom, preniká celú formáciu katechétov. Nesleduje nič iné, ako priviesť katechétu k tomu, aby vedel účinne animovať cestu katechézy, na ktorej v určitých etapách ohlasuje Ježiša Krista, oboznamuje s jeho životom a zaraďuje ho pritom do kontextu celých dejín spásy, vysvetľuje tajomstvo Božieho Syna, ktorý sa pre nás stal človekom, a napokon sviatosťami uvádzania do kresťanského života katechumenovi alebo katechizovanému pomáha stotožniť sa s Ježišom Kristom. V permanentnej katechéze katechéta nerobí nič iné ako prehlbuje tieto základné aspekty.
    Táto kristologická perspektíva priamo vplýva na totožnosť katechétu a na jeho prípravu: „Jednota a harmónia katechétu sa posudzuje práve z tohto kristologického pohľadu a tvorí ju hlboká dôvernosť s Kristom a Otcom v Duchu“.

236. Skutočnosť, že snahou formácie je urobiť katechétu schopným v mene Cirkvi odovzdávať evanjelium, dáva celej formácii cirkevnú povahu. Formácia katechétov nie je ničím iným ako pomoc, aby sa stotožnili so živým a skutočným povedomím, aké má Cirkev vzhľadom na evanjelium, a tak boli schopní odovzdávať ho v jej mene.
    Konkrétnejšie povedané, katechéza sa počas svojej formácie spája s túžbami Cirkvi, ktorá ako nevesta „zachováva neporušenú a čistú vernosť svojmu Ženíchovi“ a ako „matka a učiteľka“ chce odovzdávať evanjelium vo všetkej jeho autentickosti, prispôsobujúc ho všetkým kultúram, vekovým obdobiam a rôznym situáciám. Tento cirkevný charakter preniká celú formáciu katechétov a dáva jej pravú povahu.

Inšpiračné kritériá formácie katechétov

237. Aby sme správne pochopili formáciu katechétov, treba si najprv uvedomiť niektoré inšpiračné kritériá s rôznym stupňom dôležitosti, ktoré túto formáciu utvárajú.
    – Ide predovšetkým o formovanie katechétov pre evanjelizačné potreby tohto historického okamihu s jeho hodnotami, výzvami a tienistými stránkami. Takúto úlohu môžu zvládnuť len katechéti s hlbokou vierou,1010 s jasnou kresťanskou a cirkevnou totožnosťou a s hlbokou sociálnou vnímavosťou. Každý formačný projekt musí brať do úvahy tieto aspekty.
    – Vo formácii si treba uvedomiť aj pojem katechézy, ako ho dnes obhajuje Cirkev. Ide o formovanie katechétov, aby boli schopní nielen odovzdať učenie, ale aj celkovú kresťanskú formáciu, vykonávať „úlohu iniciácie, výchovy a vyučovania“. Sú tu potrební katechéti, ktorí budú súčasne učiteľmi, vychovávateľmi a svedkami.
    – Skutočnosť katechézy, ako ju prežíva Cirkev, je volaním pripraviť katechétov, ktorí by boli schopní „stáť nad jednostrannými nezhodnými mienkami“ a podávať pevnú a úplnú katechézu. Musia vedieť spájať rozmer pravdy so zmyslom viery, ortodoxiu s ortopraxou, cirkevné cítenie so sociálnym. Formácia má napomôcť, aby sa tieto pojmové dvojice, medzi ktorými by mohlo vzniknúť napätie, vzájomným vplyvom stávali plodnejšími.
    – Formácia laických katechétov má brať do úvahy vlastný charakter laika v Cirkvi a nemá byť koncipovaná len ako syntéza formácie rehoľníkov alebo kňazov. Treba si dokonca uvedomiť, že „ich apoštolská formácia naberá osobitnú povahu pre sekulárny charakter laického stavu a pre ich vlastnú duchovnosť“.
    – Základnú dôležitosť má napokon pedagogika, aká sa používa v tejto formácii. Ako všeobecné kritérium treba podčiarknuť nevyhnutnú zhodu medzi celkovou pedagogikou formácie katechétov a pedagogikou katechetického procesu. Pre katechétu by bolo veľmi ťažké, aby vo svojej činnosti improvizoval štýl a vnímavosť, do ktorých nebol uvedený počas vlastnej formácie.

Rozmery formácie: byť, vedieť, vedieť konať

238. Formácia katechétov zahŕňa rôzne rozmery. Ten najhlbší sa týka osoby katechétu; jeho ľudského a kresťanského rozmeru. Formácia mu totiž má pomôcť dozrievať predovšetkým ako človeku, ako veriacemu a ako apoštolovi. Potom je tu to, čo má katechéta vedieť, aby mohol spĺňať svoju úlohu. Tento rozmer, preniknutý dvojakou vernosťou: posolstvu a človeku, vyžaduje, aby katechéta náležite poznal posolstvo, ktoré odovzdáva, a zároveň adresáta, ktorý ho prijíma, ako aj spoločenský kontext, v ktorom žije. Napokon je tu rozmer vedieť konať, lebo katechéza je úkonom komunikácie. Formácia má z katechétu urobiť vychovávateľa človeka a ľudského života.

Ľudská, kresťanská a apoštolská zrelosť katechétov

239. Katechéta na základe svojej počiatočnej ľudskej zrelosti bude stále zvažovať a hodnotiť svoje katechizovanie, čo mu umožní rozvíjať v sebe citovú vyrovnanosť, kritický zmysel, vnútornú jednotu, schopnosť utvárať vzťahy a viesť dialóg, konštruktívneho ducha a prácu v skupine. Pomocou katechizácie bude katechéta dozrievať najmä v úcte a v láske ku katechumenom a katechizovaným: „Aká je to láska? Iste väčšia než láska vychovávateľa. Je to láska otca alebo skôr matky. Pán túto lásku očakáva od každého hlásateľa evanjelia alebo budovateľa Cirkvi“.
    Formácia zároveň napomôže, aby katechizácia udržiavala a živila vieru katechétu, a umožní mu vzmáhať sa ako veriacemu. Pravá formácia preto udržuje predovšetkým duchovnosť samého katechétu tak, aby jeho činnosť naozaj vychádzala zo svedectva vlastného života. Každá katechetická téma, ktorú podáva, má udržovať predovšetkým vieru samého katechétu. Je totiž pravda, že keď katechizujeme iných, katechizujeme najprv seba samých. Okrem toho formácia neustále živí apoštolské povedomie katechétov, jeho zmysel pre evanjelizáciu. Musí preto poznať a žiť konkrétny projekt evanjelizácie svojej diecéznej cirkvi a svojej farnosti, aby vedel ladiť vlastné poslanie s povedomím partikulárnej cirkvi. Najlepší spôsob, ako si udržať toto apoštolské povedomie, je stotožniť sa s postavou Ježiša Krista, učiteľa a formátora učeníkov, usilovať sa osvojiť si jeho horlivosť za Kráľovstvo. Katechizovaním bude apoštolské povolanie katechétu, živené trvalou formáciou, ustavične dozrievať.

Biblicko-teologická formácia katechétu

240. Okrem toho, že katechéta je svedkom, má byť aj učiteľom viery. Biblicko-teologická formácia mu poskytne organické poznanie kresťanského posolstva, členeného okolo ústredného tajomstva viery, ktorým je Ježiš Kristus.
Obsah tejto náukovej formácie vyžadujú rôzne časti, z ktorých pozostáva každý organický projekt katechézy:
    – tri veľké etapy dejín spásy: Starý zákon, život Ježiša Krista a dejiny Cirkvi;
    – jadrá kresťanského posolstva: symbol viery, liturgia, mravný život, modlitba.
    Náukový obsah formácie katechétu je ten istý, ako ho má na vlastnej úrovni teologického vyučovania katechéta odovzdávať. Sväté písmo má byť „dušou tejto formácie“. Katechizmus Katolíckej cirkvi spolu s katechizmom vlastnej partikulárnej či miestnej cirkvi bude základným a východiskovým náukovým textom.

241. Táto biblicko-teologická formácia má mať isté vlastnosti:
    a) Na prvom mieste je potrebné, aby bola formáciou syntetického charakteru, aký zodpovedá zvesti, ktorá sa má odovzdávať, a kde sa jednotlivé prvky kresťanskej viery javia ako dobre štruktúrované a vo vzájomnom súlade v organickom chápaní, ktoré rešpektuje „hierarchiu pravdy“.
    b) Táto syntéza viery musí byť taká, aby katechétovi pomohla vyzrievať vo viere a zároveň ho robila schopným zdôvodniť nádej, ktorú predkladá vo svojom pôsobení počas poslania. „Teologické školenie laikov sa dnes javí stále potrebnejším nielen na základe dynamiky ich prehlbovania vo viere, ale aj na základe požiadavky dosvedčovať nádej, ktorá je v nich, pred svetom a jeho ťažkými a zložitými problémami“.
    c) Musí ísť o teologickú formáciu veľmi blízku ľudskej skúsenosti, schopnej dávať do súvisu rôzne aspekty kresťanského posolstva s konkrétnym životom ľudí, „aby ho inšpirovala alebo skúmala vo svetle evanjelia“. Aj keď zostane teologickým vyučovaním, musí si nejakým spôsobom osvojiť katechetický štýl.
    d) A napokon musí byť taká, aby katechéta bol „schopný nielen presne vyložiť evanjeliové posolstvo, ale aj vzbudiť aktívne prijatie posolstva zo strany katechizovaných a vedieť rozlišovať, čo sa v ich duchovnej ceste zhoduje s vierou“.

Vedy o človeku vo formácii katechétu

242. Katechéta nadobúda poznanie o človeku a o skutočnosti, v ktorej žije, pomocou vied o človeku, ktoré dnes dosiahli mimoriadny stupeň rozvoja. „V dušpastierskej činnosti treba dostatočne poznať a uplatňovať nielen teologické zásady, ale aj objavy svetských vied, hlavne psychológie a sociológie, aby sa tak aj veriaci privádzali k čistejšiemu a zrelšiemu životu podľa viery“.
    Je potrebné, aby sa katechéta oboznámil aspoň s niektorými základnými prvkami psychológie, ako sú psychologické dynamizmy, ktoré hýbu človekom, štruktúra osobnosti, najhlbšie potreby a ašpirácie ľudského srdca, vývojová psychológia a etapy ľudského životného cyklu, náboženská psychológia a skúsenosti, ktoré človeka vedú k tajomstvu posvätna.
    Pomocou spoločenských vied bude poznať spoločensko-kultúrny kontext, v ktorom človek žije a ktorý naň silno vplýva. Je preto potrebné, aby sa počas formácie katechétu robila diagnóza „náboženskej situácie a kultúrno-spoločenských a ekonomických podmienok ako kolektívnych procesov, ktoré môžu mať veľký vplyv pri šírení evanjelia“.
    Okrem týchto vied, ktoré Druhý vatikánsky koncil výslovne odporúča, na formácii katechétov by sa mali svojím spôsobom podieľať aj iné vedy, najmä vedy o výchove a komunikácii.

Rôzne kritériá, ktorými sa možno inšpirovať pri využití vied o človeku vo formácii katechétov

243. Sú tieto:
    a) Rešpektovanie autonómie vied: Cirkev „potvrdzuje oprávnenú nezávislosť kultúry, a zvlášť vied“.
    b) Evanjeliové rozlišovanie rôznych psychologických, sociologických a pedagogických tendencií či škôl: ich hodnoty a ich hranice.
    c) Štúdium vied o človeku nie je vo formácii katechétu cieľom samým osebe. Nadobúdanie poznania o existenčnej, psychologickej, kultúrnej a spoločenskej situácii človeka deje sa s pohľadom na vieru, v ktorej ho treba vychovať.
    d) Teológia a vedy o človeku majú sa vo formácii katechétu vzájomne robiť plodnými. Treba sa preto vyhnúť tomu, aby sa tieto vedy stali jedinou normou pre pedagogiku viery, neprihliadajúc na teologické kritériá, ktoré vyplývajú zo samej Božej pedagogiky. Sú to základné a nevyhnutné disciplíny, ale vždy v službe evanjelizačného pôsobenia, ktoré nie je len ľudské.

Pedagogická formácia

244. Spolu s rozmermi, ktoré sa vzťahujú na „byť“ a „vedieť“, formácia katechétu má rozvíjať aj skutočnosť označovanú ako „vedieť konať“. Katechéta ako vychovávateľ uľahčuje dozrievanie viery, ktorá u katechumena alebo katechizovaného rastie za pomoci Ducha Svätého. Prvou skutočnosťou, ktorú si treba uvedomiť v tejto rozhodujúcej oblasti formácie, je rešpektovanie pôvodnej pedagogiky viery. Katechéta sa totiž pripravuje na to, aby uľahčil rast skúsenosti viery, ktorej nie je správcom. Boh je ten, čo ju vkladá do srdca človeka. Úlohou katechétu je len pestovať tento dar, predkladať ho, udržiavať ho, pomáhať mu vzmáhať sa. Snahou formácie je rozvíjať u katechétu schopnosť vychovávať, ktorá zahŕňa: schopnosť venovať pozornosť človeku, schopnosť interpretovať a odpovedať na výchovné otázky, iniciatíva v podnecovaní učebných procesov a umenie privádzať skupinu ľudí k zrelosti. Ako je to v každom umení, najdôležitejšie je, aby katechéta mal vlastný štýl podávania katechézy, v ktorom sú všeobecné zásady katechetickej pedagogiky prispôsobené jeho osobnosti.

245. Konkrétnejšie povedané, katechétovi, najmä tomu, čo sa venuje katechéze na plný úväzok, treba pomôcť, aby v skupine katechétov bol schopný plánovať výchovnú činnosť, zvažovať okolnosti, vypracovať realistický plán a po jeho uskutočnení ho kriticky zhodnotiť. Má byť schopný animovať skupinu, a pritom správne využívať techniky animácie skupiny, ako ich poskytuje psychológia.
    Táto výchovná schopnosť a toto vedieť konať s poznaním, postojmi a technikami, ktoré zahŕňa, „lepšie sa nadobúdajú, ak sa podávajú súčasne s rozvíjaním ich apoštolského zaangažovania sa (napríklad počas schôdzok, na ktorých sa pripravujú a posudzujú učebné hodiny katechizmu)“. Ideálnym cieľom či métou je to, aby sa katechéti stali protagonistami svojej formácie, aby sa niesla v znamení tvorivosti a nebola len prostým osvojovaním si vonkajších pravidiel. Formácia musí byť preto veľmi blízka praxi: z nej má vychádzať, aby k nej prišla.

Formácia katechétov vo vnútri kresťanských spoločenstiev

246. Medzi cestami formácie katechétu vynára sa na prvom mieste vlastné kresťanské spoločenstvo. V ňom katechéta prežíva svoje povolanie a ustavične udržuje svoj zmysel pre apoštolát. V úlohe zabezpečiť ich stále vyzrievanie ako veriacich a svedkov, základnú úlohu zohráva postava kňaza.

247. Kresťanské spoločenstvo môže uskutočňovať rôzne typy formačného pôsobenia na vlastných katechétov:
    a) Jedno z nich spočíva v snahe neprestajne podporovať cirkevné povolanie katechétov, udržovať v nich živé povedomie, že ich posiela Cirkev.
    b) Takisto je veľmi dôležité starať sa o dozrievanie viery katechétov bežným spôsobom, akým kresťanské spoločenstvo vychováva vo viere svojich pastoračných pracovníkov a najangažovanejších laikov.
    c) Keď viera katechétov ešte nie je dozretá, radí sa, aby sa zúčastňovali na programe katechumenátneho typu pre mladých a dospelých. Môže ísť o bežný program spoločenstva, alebo sa vypracuje špeciálne pre nich.
    d) Bezprostredná príprava na katechézu v skupine katechétov je vynikajúcim prostriedkom formácie, najmä ak obsahuje zhodnotenie všetkého, čo skúsili počas katechézy.
    e) V rámci spoločenstva sa možno podujať aj na iné formačné činnosti, ako sú kurzy na zlepšenie vnútornej pripravenosti na katechézu, napríklad na začiatku pastoračného roka, obnovy a spoločné pobyty vo významných okamihoch liturgického roka, monografické kurzy na najpotrebnejšie alebo najnaliehavejšie témy; systematickejšia náuková formácia, napríklad štúdium Katechizmu Katolíckej cirkvi.
    Sú to aktivity trvalej formácie, ktoré sa spolu s osobným úsilím katechétu javia ako veľmi vhodné.

Školy pre katechétov a vyššie strediská pre odborníkov v katechéze

248. Osobitne dôležitým bodom formačného procesu katechétu je navštevovanie školy pre katechétov. Na mnohých miestach sú takéto školy zorganizované na dvoch stupňoch: Pre „katechétov na základnej úrovni“ a pre „zodpovedných za katechézu“.

Škola pre katechétov na základnej úrovni

249. Tieto školy majú za cieľ poskytovať organickú a systematickú katechetickú formáciu základného a zásadného charakteru. V dostatočne dlhom časovom rozmedzí majú sa podporiť najšpecifickejšie rozmery katechetickej formácie, ako je: kresťanské posolstvo, poznanie človeka a spoločensko-kultúrneho kontextu a pedagogika viery.
    Výhody tejto organickej formácie sú značné a vyplývajú:
    – z jej systematickosti, lebo ide o formáciu, ktorú nepohlcuje bezprostredná činnosť;
    – z jej kvality, ktorú zabezpečujú špecializovaní formátori;
    – zo spojenia s katechétmi z iných spoločenstiev, čo udržuje cirkevnú komúniu.

Školy pre zodpovedných (za katechézu)

250. Kvôli príprave zodpovedných za katechézu vo farnostiach či dekanátoch alebo katechétov, ktorí sa budú stabilnejšie a plnšie venovať katechéze, je dobré podporovať, či na diecéznej alebo na úrovni viacerých diecéz, školy pre zodpovedných. Je zrejmé, že úroveň týchto škôl bude náročnejšia. Okrem spoločného základného programu budú sa zameriavať na katechetické špecializácie, ktoré diecéza vo svojich špeciálnych okolnostiach považuje za najpotrebnejšie. Z hľadiska šetrenia prostriedkov a zdrojov môže byť vhodné, ak sa orientácia týchto škôl zameria vo väčšej šírke na zodpovedných jednotlivých pastoračných činností a obráti sa na strediská formácie pracovníkov v pastorácii. Po počiatočných spoločných formačných základoch z teologickej náuky a antropológie budú nasledovať špecializácie, členené podľa požiadaviek jednotlivých pastoračných alebo apoštolských činností, ktoré budú zverené týmto pracovníkom.

Vyššie strediská pre odborníkov v katechéze

251. Formácia na vyššej úrovni, dostupná aj kňazom, rehoľníkom a laikom, má pre katechézu životnú dôležitosť. Preto sa znovu vracia k predsavzatiu rozvíjať a zakladať „vyššie inštitúty katechetickej pastorácie s cieľom pripravovať katechétov, ktorí by boli schopní riadiť katechézu v diecéze alebo v rámci činností vykonávaných rehoľnými kongregáciami. Tieto vyššie inštitúty môžu byť národné alebo aj medzinárodné. Musia byť zriadené ako univerzitné inštitúty, čo sa týka programu štúdií, trvania kurzov a podmienok prijímania“.
    Okrem formácie tých, ktorí majú prevziať riadiacu zodpovednosť za katechézu, tieto inštitúty budú pripravovať profesorov katechetiky v seminároch, formačných domoch alebo v školách pre katechétov. Tieto inštitúty budú zároveň podporovať aj náležitý katechetický výskum.

252. Tento stupeň formácie je veľmi vhodný pre plodnú spoluprácu medzi cirkvami: „A práve tu sa môže najúčinnejšie preukázať hmotná pomoc zámožnejších cirkví voči ich chudobnejším sestrám: čo lepšie môže jedna cirkev poskytnúť inej cirkvi, než jej pomôcť, aby rástla sama od seba ako Cirkev?“
    Na poli diecéznom a medzidiecéznom je veľmi vhodné uvedomiť si potrebu formovať ľudí na tak vysokej úrovni, ako je o to postarané pre iné cirkevné činnosti alebo pre vyučovanie iných disciplín.