Bratislavská Arcidecéza :: KBS :: KPKC
Vyučovanie náboženstva
KATECHÉZA A ŠKOLSKÉ VYUČOVANIE NÁBOŽENSTVA
Vlastný charakter školského vyučovania náboženstva
73. V rámci služby Božieho slova si osobitnú úvahu zasluhuje vlastný charakter školského vyučovania náboženstva a jeho vzťah ku katechéze detí a mladých.
Vzťah medzi školským vyučovaním náboženstva a katechézou je vzťahom odlišnosti a dopĺňania sa: „Je neoddeliteľné spojenie a zároveň jasná odlišnosť medzi vyučovaním náboženstva a katechézou“.
Osobitnou charakteristikou školského vyučovania náboženstva je skutočnosť, že má prenikať do prostredia kultúry a vstúpiť do vzťahu s ostatným poznaním. Ako originálna forma služby slova má totiž školské vyučovanie náboženstva sprítomňovať evanjelium v osobnom procese systematickej a kritickej asimilácie kultúry.
V kultúrnom obzore, ktorý si žiaci osvojujú a definujú vedomosťami a hodnotami ostatných školských predmetov, školské vyučovanie náboženstva je depozitom dynamického kvasu evanjelia a usiluje sa „skutočne využiť prvky vedomostí a výchovy, aby evanjelium vniklo do mentality žiakov a zharmonizovalo ich kultúru vo svetle viery“.
Je preto potrebné, aby školské vyučovanie náboženstva figurovalo ako školský predmet s tými istými požiadavkami systematickosti a prísnosti, ako je to pri ostatných predmetoch. Má predkladať kresťanské posolstvo a kresťanskú udalosť s tou istou serióznosťou a hĺbkou, s akou iné disciplíny predkladajú svoje poznatky. Neumiestňuje sa však povedľa nich ako niečo doplnkové, ale v potrebnom interdisciplinárnom dialógu. Tento dialóg má sa odohrávať najmä na tej úrovni, v ktorej každá disciplína stvárňuje osobnosť žiaka. Takto predkladanie kresťanského posolstva ovplyvní spôsob chápania pôvodu sveta, zmyslu dejín, základu etických hodnôt, funkcie náboženstva v kultúre, osudu človeka, vzťahu k prírode. Školské vyučovanie náboženstva pomocou tohto interdisciplinárneho dialógu kladie základy, posilňuje, rozvíja a dopĺňa výchovné pôsobenie školy.
Kontext školy a adresáti školského vyučovania náboženstva
74. Školské vyučovanie náboženstva sa uskutočňuje v rôznom kontexte školy, čo spôsobuje, že aj keď si zachováva vlastný charakter, nadobúda rôzne zameranie. Toto závisí od právnych a organizačných podmienok, od didaktickej koncepcie, od osobných predpokladov učiteľov a žiakov a od vzťahu školského vyučovania náboženstva ku katechéze v rodine a vo farnosti.
Nie je možné vrátiť do jedinej formy všetky modely školského vyučovania náboženstva, ktoré sa v dejinách vyvinuli dôsledkom dohôd so štátom a uznesení jednotlivých konferencií biskupov. Je však potrebné usilovať sa o to, aby školské vyučovanie náboženstva, v rámci spomínaných predpokladov, zodpovedalo svojim osobitným cieľom a charakteristikám.
Žiaci „majú právo v pravde a s istotou osvojovať si náboženstvo, ku ktorému patria. Nemožno nerešpektovať toto ich právo hlbšie poznať Krista a spásonosnú zvesť, ktorú priniesol, v jej úplnosti. Konfesionálny charakter školského vyučovania náboženstva, ako ho robí Cirkev, spôsobmi a formami určenými v jednotlivých krajinách, je preto nevyhnutnou zárukou, poskytnutou rodinám a žiakom, ktorí si volia toto vyučovanie“.
Pre katolícku školu je takéto kvalifikované školské vyučovanie náboženstva, doplnené ostatnými formami služby slova (katechéza, liturgické slávenia atď.), nevyhnutnou súčasťou ich pedagogickej úlohy a základom ich existencie.
Školské vyučovanie náboženstva na štátnych a nekonfesionálnych školách tam, kde si verejná moc alebo iné okolnosti vynucujú vyučovanie náboženstva spoločné katolíkom a nekatolíkom, bude mať ekumenickejší charakter so spoločným medzináboženským poznávaním.
V iných prípadoch školské vyučovanie náboženstva bude môcť nadobudnúť skôr kultúrny charakter, zameraný na poznanie náboženstiev, pričom treba s patričným dôrazom predkladať katolícke náboženstvo. Aj v tomto prípade školské vyučovanie náboženstva, najmä ak ho učí pedagóg, ktorý má úprimnú úctu k veci, zachováva si rozmer skutočnej „evanjeliovej prípravy“.
75. Situáciu viery a života žiakov, ktorí chodia na školské vyučovanie náboženstva, charakterizujú značné neustále zmeny. Aby školské vyučovanie náboženstva mohlo spĺňať svoje ciele, musí túto skutočnosť brať do úvahy.
Školské vyučovanie náboženstva pomáha veriacim žiakom lepšie pochopiť kresťanské posolstvo vo vzťahu k veľkým existenčným problémom, ktoré sú spoločné náboženstvám a charakterizujú každú ľudskú bytosť, k chápaniam života najčastejšie prítomným v kultúre a k hlavným zásadným morálnym problémom, s ktorými sa dnes ľudstvo stretá.
Zasa žiaci, ktorí sú v situácii hľadania alebo náboženských pochybností, môžu sa pomocou školského vyučovania náboženstva presne dozvedieť, čo je viera v Ježiša Krista, aké odpovede dáva Cirkev na ich otázky, a tak majú príležitosť lepšie si premyslieť svoje rozhodnutie.
Keď sú však žiaci neveriaci, školské vyučovanie náboženstva naberá charakteristické črty misijného ohlasovania evanjelia, aby sa mohli rozhodnúť pre vieru, ktorej potom pomôže rásť a dozrievať katechéza v rámci spoločenstva.
Kresťanská výchova v rodine, katechéza a školské vyučovanie náboženstva v službe výchovy vo viere.
76. Kresťanská výchova v rodine, katechéza a školské vyučovanie náboženstva, každé podľa svojich osobitných charakteristík, sú vzájomne vnútorne spojené v službe kresťanskej výchovy detí, dospievajúcich a mladých. V praxi však treba vziať do úvahy rôzne varianty, ktoré treba presne vypracovať, aby sa pri aplikovaní všeobecných usmernení postupovalo s pastoračným realizmom a pastoračnou múdrosťou.
Každá diecéza alebo pastoračná oblasť má preto poznať rôzne okolnosti, ktoré vec ovplyvňujú, ako napríklad uplatňovanie uvádzania do kresťanského života vlastných detí v rodinách alebo formačné úlohy, ktoré podľa tradície či miestnej situácie spĺňajú farnosti, školy atď.
Na tomto podklade partikulárne cirkvi a konferencia biskupov stanovia vlastné smernice pre jednotlivé prostredia, a tak napomôžu činnosti, ktoré sa navzájom líšia i dopĺňajú.
Katechéza a školské vyučovanie náboženstva - rozdiely a komplementarita. (Mons. J. Adamkovič)
Videá