SPIRITUALITA KATECHÉTU

Potreba a charakter spirituality katechétu

Katechéta musí mať hlbokú spiritualitu, čo znamená, že žije v Duchu, ktorý mu pomáha neustále sa obnovovať vo svojej špecifickej identite.

Potreba vlastnej spirituality u katechétu vychádza z jeho povolania a poslania. Zahŕňa preto novú a špeciálnu motiváciu, povolanie k svätosti. Pápež Ján Pavol II. hovorí: „Pravý misionár je svätý“, toto tvrdenie sa môže bez obáv vzťahovať aj na katechétu. Ako každý člen veriaceho ľudu, sú katechéti „povolaní ku svätosti a k poslaniu“, čo značí žiť svoje povolanie „so svätožiarou“.

Duchovnosť katechétu je úzko spojená s ich statusom „kresťana“ a „laika“, postupne sa tak stáva účastníkom Kristovej prorockej, kňazskej a kráľovskej služby. Ako laik je zapojený do života sveta a má zvláštnu povinnosť: „podľa svojich vlastných podmienok prenikať a zlepšovať súčasný poriadok vecí duchom evanjelia. O Kristovi svedčia tým, že sa zaoberajú realitou a plnia sekulárne úlohy“.

Ak katechéta žije v manželstve, tak sa manželská forma života stáva integrálnou súčasťou ich spirituality. Ako pápež tvrdí: „od zosobášených katechétov sa očakáva, že budú neustále svedkami kresťanskej hodnoty manželstva, žijúc túto sviatosť vo vernosti a vychovávajú zodpovedne svoje deti“. Táto manželská spiritualita má veľký vplyv na ich činnosť a bolo by dobré pre nich, aby zahrnuli svojich príbuzných a deti do svojej práce, a tak sa celá rodina stala bunkou apoštolátu.

Spiritualita katechétu je podmienená aj jeho apoštolským povolaním, a preto sa treba zamyslieť aj nad týmito znakmi:

• otvorenosť voči Božiemu slovu, cirkvi, svetu;

• autentickosť ich života;

• misijná horlivosť a vzťah k Márii

Otvorenosť voči Slovu

Úlohou katechétu je sprostredkovávať Božie slovo, a preto je nevyhnutná otvorenosť voči tomuto Slovu ako základný duchovný prístup obsiahnutý v odhaľovaní Božích tajomstiev, hlásaný cirkvou, slávený v liturgii a žitý v životoch svätých. Vždy ide o stretnutie s Kristom, ktorý je ukrytý v Jeho Slove, eucharistii a v našich bratoch. Otvorenosť voči tomuto Slovu znamená otvorenosť voči Bohu, cirkvi a svetu.

a) Otvorenosť voči Jedinému a Trojjedinému Bohu, ktorý je v najintímnejšej hĺbke každého človeka a dáva zmysel jeho životu: presvedčenie, kritériá, hierarchia hodnôt, rozhodnutia, vzťahy, správanie atď. Katechéta má nechať pôsobiť Otca, ktorý komunikuje Slovo, Syna, ktorý je vteleným Slovom, ktorý hovorí iba tie slová, ktoré počuje od Otca (por. Jn 8,26; 12,49) a Ducha Svätého, ktorý osvetľuje našu myseľ a pomáha nám porozumieť Božiemu slovu a otvára srdce, aby ho prijalo s láskou a uskutočňovalo ho (por. Jn 16,12–14).

Ide o spiritualitu, ktorá je zakorenená v živom Božom slove s Trojičnou dimenziou, podobne, ako spása a univerzálne povolanie. Vyžaduje si vnútorný postoj, ktorý stojí na láske Otca, ktorý chce, aby všetci poznali pravdu a boli zachránení (por. 1Tim 2,4); ktorý tvorí spoločenstvo s Kristom, aby zmýšľali ako On (Fil 2,5) a mali skúsenosť ako Pavol: „Nebojte sa... pretože ja som s vami“ (Sk 18,9–10); ktorý uschopňuje každého nechať sa pretvárať Duchom a stávať sa nebojácnym svedkom Krista a osvieteným kazateľom Slova.

b) Otvorenosť voči cirkvi, ktorej sú katechéti živými členmi, snažia sa ju rozvíjať a od ktorej dostávajú poverenie. Slovo je zverené cirkvi, aby ho udržiavala vo vierohodnosti, prehlbovala jeho porozumenie s pomocou Ducha Svätého a ohlasovala celému svetu.

Ako Boží ľud a mystické Telo Kristovo vyžaduje cirkev od katechétu hlboký zmysel pre spolupatričnosť a zodpovednosť, nakoľko je živým a aktívnym členom; ako univerzálna sviatosť spasenia podnecuje ochotu žiť jej tajomstvo a mnohorakou milosťou obohacuje Boží ľud stávajúc sa viditeľným znakom pre spoločenstvo. Služba katechétu nie je nikdy individuálna, ale vždy je hlboko cirkevná.

Otvorenosť voči cirkvi sa vyjadruje synovskou (alebo detinskou) láskou, horlivosťou v službe a ochotou aj trpieť pre ňu. Konkrétne sa vyjadruje príslušnosťou a poslušnosťou voči rímskemu pápežovi, ktorý je centrom jednoty a strediskom univerzálnej cirkvi, biskupom, otcom a sprievodcom jednotlivých cirkevných spoločenstiev. Katechéta má mať zodpovednú účasť na pozemskom živote putujúcej cirkvi, ktorá je svojou prirodzenosťou misijná a smeruje ku konečnému spojeniu s Kristom Ženíchom.

Zmysel pre cirkev, ktorý je vlastný spiritualite katechétu, sa vyjadruje úprimnou láskou k cirkvi, napodobňovaním Krista, ktorý „miloval cirkev a obetoval sa za ňu“ (Ef 5,25). Je to aktívna a bezhraničná láska, ktorá sa rozdáva v spasiteľnom poslaní cirkvi až po obetovanie života, ak je to potrebné.

c) Misionárska otvorenosť voči svetu, miestu, kde sa uskutočňuje plán spásy, ktorý má pôvod v „prameni lásky“, čo je večná Otcova láska; v ktorom Božie Slovo historicky prišlo na svet, aby nás spasilo (por. Jn 1,14) a v ktorom bol Duch Svätý vyliaty, aby posvätil mužov a ženy, zhromaždil ich do cirkvi, aby mali prístup k Otcovi skrze Krista v jednom Duchu (por. Ef 2,18).

Katechéta má byť preto otvorený a pozorný voči potrebám sveta, uvedomujúc si, že je povolaný pracovať vo svete a pre svet bez toho, aby doň úplne patril. (por. Jn 17,14-21) Znamená to, že je úplne ponorení do ľudskej reality svojich bratov a sestier, bez izolácie, alebo možnosti úteku pred ťažkosťami a stratou pohodlia. Musí mať nadhľad nad životom a dôverovať v účinnosť Božieho Slova, ktoré sa nevracia k Nemu bez „úspechu v tom, na čo bolo poslané“ (Iz 55,11).

Otvorenosť voči svetu je charakteristická pre spiritualitu katechétov v sile apoštolskej lásky Ježiša, Dobrého Pastiera, ktorý prišiel, „aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti“ (Jn 11,52). Katechéta musí byť človekom lásky, ktorý bratom a sestrám ohlasuje, že Boh miluje každého a ponúka mu spasenie.

Vierohodnosť a autentickosť života

Práca katechétu si vyžaduje celé jeho bytie. Skôr, ako sám ohlasuje Božie slovo, musí ho prijať za vlastné v svojom živote a žiť ho. „Svet (...) potrebuje evanjelizátorov, ktorí hovoria o Bohu, ktorého poznajú, akoby videli Neviditeľného.“

Katechéti nemajú vyučovať čisto ľudskú vedu, ani sumár ich životných názorov, ale vieru cirkvi, ktorá je rovnaká na celom svete, ktorú sami žijú a sú jej svedkami.

Z toho dôvodu je dôležitá vierohodnosť a autentickosť života. Predtým, ako sám hlása katechézu, musí sa stať katechumenom. Pravdivosť ich života tento odkaz potvrdzuje. Bolo by smutné, ak by „nepraktizoval to, čo hlása“ a hovoril o Bohu, o ktorom má len teoretické poznatky, ale žiaden osobný kontakt. Mal by prijať za svoje slová sv. Marka, keď hovorí o povolaní apoštolov: „Ustanovil dvanástich, aby boli s ním a aby ich posielal kázať“ (Mk 3,14-15).

Autentickosť života znamená život modlitby, skúsenosť s Bohom a vernosť činom Ducha Svätého. Vyžaduje si určitú intenzitu, vnútorný a vonkajší poriadok, zlučiteľný s rôznymi osobnými a rodinnými situáciami. Treba mať ale na pamäti, že katechéta ako laik nemôže žiť presne načasovaným duchovným životom ako zasvätené osoby. Ale v každej životnej situácii, či je niekto angažovaný v sekulárnom svete, alebo ako zasvätená osoba, pre každého – kňazov, rehoľníkov alebo laikov je možné dosiahnuť vysoký stupeň spoločenstva s Bohom a pravidelný režim modlitieb, zahrnúc doň aj čas na ticho, aby sa dosiahla hlbšia kontemplácia s Bohom. Čím je duchovný život intenzívnejší a hlbší, tým presvedčivejší je svedok a efektívnejšie sú jeho činy.

Pre katechétu je rovnako dôležité, aby rástol vo vnútornom pokoji a radosti Krista, a tak sa stával nádejou a odvahou. (por. Rim 12,12) Pretože Kristus „je náš pokoj“ (Ef 2,14) a On dáva radosť svojim apoštolom, aby ich „radosť bola úplná“ (Jn 15,11).

Katechéta má byť preto rozsievačom veľkonočnej radosti a nádeje v mene cirkvi. V skutočnosti „najcennejší dar, ktorý cirkev môže ponúknuť tomuto zmätenému a nepokojnému svetu našich čias, je formovať kresťanov, ktorí sú presvedčení o tom, čo je dôležité, a ktorí pociťujú v pokore radosť z viery“.

Misijná horlivosť

Katechéta, ktorý žije v kontakte s mnohými ľuďmi, ktorí nie sú kresťania, čo býva často v misijných oblastiach, v sile krstu a špeciálneho povolania nemôže necítiť, ako naň doliehajú Kristove slová: „Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca, aj tie musím priviesť“ (Jn 10,16); „choďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16,15). Je nevyhnutné, aby v Kristovi bol schopný tvrdiť ako Peter a Ján pred veľradou: „my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli“ (Sk 4,20) a spolu s Pavlom uskutočňovať ideál apoštolskej služby: „lebo nás ženie Kristova láska“ (2 Kor 5,14). V katechétoch musí byť hlboko zakorenený misionársky duch, tento duch spôsobuje, že sú presvedčení o tom, čo hovoria, a sú plní elánu a odvahy, bez toho, aby sa hanbili za evanjelium (por. Rim 1,16). Pokým múdri tohto sveta túžia po okamžitom potešení, katechéti budú oslavovať v Kristovi, ktorý im dáva silu (por. Kol 1,29), želajú si poznať a ohlasovať iba „Božiu moc a Božiu múdrosť“ (1 Kor 1,24). Ako správne tvrdí Katechizmus katolíckej cirkvi: „z láskyplného poznania Krista pramení neodolateľná túžba ohlasovať, evanjelizovať a viesť druhých k ´áno´ viere v Ježiša Krista. V rovnakom čase cíti potrebu poznať vieru lepšie a lepšie.“

Katechéta sa má snažiť ako pastier, ktorí ide hľadať stratenú ovcu, „pokým ju nenájde“ (Lk 15,4), alebo ako žena, ktorá stratila drachmu, „nehľadá starostlivo, kým ju nenájde?“ (Lk 15,8). Jeho presvedčenie má byť zdrojom ich apoštolskej horlivosti: „Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých. A ja rád vynaložím všetko za Slovo Božie“ (1 Kor 9,22-23; por. 2 Kor 12,15). A znovu sv. Pavol: „Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9,16). Neutíchajúca horlivosť sv. Pavla má povzbudiť aj jeho horlivosť, ktorá by mala byť odpoveďou na jeho povolanie, a ktorá mu pomôže smelo ohlasovať Krista a aktívne pracovať na rozširovaní cirkevného spoločenstva.

Nakoniec nemožno zabudnúť, že znakom autenticity misijného ducha je svätý kríž. Kristus, ktorý sa necháva poznať katechétovi ako „Ukrižovaný Kristus“ (1 Kor 2,2); ktorého ohlasuje, „Krista ukrižovaného, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo“ (1 Kor 1,23), ktorého Otec tretieho dňa vzkriesil (por. Sk 10,40). Má byť pripravený žiť v nádeji tajomstvo smrti a zmŕtvychvstania Krista uprostred ťažkých situácií, osobných trápení, rodinných problémov a ťažkostí v jeho apoštolskej práci, keďže sa snaží nasledovať Pána na jeho namáhavej ceste: „na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je cirkev“ (Kol 1,24).

Vzťah k Márii

Skrze svoje špeciálne povolanie videla Mária Božieho Syna, ako sa „vzmáhal v múdrosti, vo veku a v milosti“ (Lk 2;52). Ona bola učiteľkou, ktorá Ho ľudsky učila múdrostiam Písma a Božiemu plánu lásky pre ľudí a v adorácii Otca. Bola tiež „prvá z jeho učeníkov“. Ako sv. Augustín smelo tvrdí, pre Máriu bolo dôležitejšie byť Jeho učeníčkou ako Jeho matkou. Možno odôvodnene a s radosťou tvrdiť, že Mária je „živý katechizmus“, „matka a príklad katechétov“.

Spiritualita katechétu, rovnako ako každého kresťana, ktorý sa zúčastňuje na apoštoláte, má byť obohatená hlbokým vzťahom k Matke Boha. Predtým, ako bude iným vysvetľovať postavenie Márie v tajomstve Krista a cirkvi, Mária musí byť prítomná v jeho srdci, a tak bude schopný vydávať svedectvo o úprimnej Mariánskej úcte, ktorú predstavuje spoločenstvu. V Márii nájde jednoduchý a účinný vzor pre seba aj pre iných: „Panna Mária v jej vlastnom živote žila príklad materinskej lásky, skrze ktorú majú byť všetci povzbudení spolupracovať na apoštolskej misii cirkvi a podieľať sa na znovuzrodení humanity.“

Ohlasovanie evanjelia je vždy spojené s modlitbou, slávením eucharistie a vytváraním spoločenstva. Prvotná kresťanská komunita je toho príkladom (por. Sk 2-4), sústredená okolo Márie, matky Ježiša (por. Sk 1,14).

(spracované podľa Príručky pre katechétov)