IV. KAPITOLA

Organizácia katechetickej pastorácie v partikulárnej cirkvi

ORGANIZÁCIA A VYKONÁVANIE ZODPOVEDNOSTÍ

 

Diecézna služba katechézy

 

265. Východiskom pre organizáciu katechetickej pastorácie je biskup a diecéza. Diecézny katechetický úrad (Officium Catechisticum) je „orgánom, ktorým biskup, hlava spoločenstva a učiteľ kresťanskej náuky, riadi a usmerňuje všetky katechetické činnosti“.[1]

 

266. Hlavné úlohy diecézneho katechetického úradu sú tieto:

a) Robí analýzu situácie[2] v diecéze vzhľadom na výchovu vo viere. V tomto rozbore by sa mali popri iných bodoch upresniť skutočné potreby diecézy týkajúce sa katechetickej praxe.

b) Vypracúva program činnosti,[3] ktorý by určil jasné ciele, poskytol orientáciu a poukázal na konkrétne činnosti.

c) Podporovať formáciu katechétov. Na tento cieľ sa ustanovia strediská, ktoré sú na to vhodnejšie.[4]

d) Vypracovať alebo aspoň odporúčať farnostiam a katechétom pomôcky, potrebné na ich katechetickú prácu: katechizmy, direktóriá, programy pre rôzne vekové skupiny sprievodcov pre katechétov, materiály pre katechizovaných, audiovizuálne pomôcky...[5]

e) Podnecovať a podporovať diecézne ustanovizne vo vlastnom zmysle katechetické (krstný katechumenát, farská katechéza, skupina zodpovedných za katechézu), „ktoré sú akoby základnými bunkami katechizácie“.[6]

f) Starať sa najmä o zlepšenie personálnych a materiálnych zdrojov, či na úrovni diecézy, farnosti alebo dekanátu.[7]

g) Spolupracovať s liturgickou komisiou, lebo liturgia je pre katechézu podstatne dôležitá, a to najmä pre jej iniciačno-katechumenátnu formu.

 

267. Aby katechetický úrad mohol spĺňať tieto úlohy, má ho „tvoriť skupina ľudí naozaj skúsených v tejto oblasti; šírka a rôznorodosť otázok, o ktoré sa má katechetický úrad zaujímať, vyžadujú si podeliť zodpovednosť viacerým kompetentným ľuďom“.[8] Je dobré, aby sa táto diecézna služba bežne skladala z kňazov, rehoľníkov a laikov.

Katechéza je natoľko základnou činnosťou v živote partikulárnej cirkvi, že „nijaká diecéza nemôže byť bez katechetického úradu“.[9]

 

Služby medzidiecéznej spolupráce

 

268. Takáto spolupráca je v dnešných časoch mimoriadne plodná. Dôvody nielen geografickej blízkosti, ale aj kultúrnej rovnorodosti odporúčajú spoločnú katechetickú prácu. Je totiž „užitočné, aby rôzne diecézy spojili svoju činnosť tým, že dajú dokopy výskumy a činnosti, kompetencie a finančné prostriedky tak, aby lepšie vybavené diecézy pomáhali iným diecézam a mohol sa vypracovať spoločný program činnosti v regionálnom rozsahu.[10]

 

Služba konferencie biskupov

 

269. „Pri konferencii biskupov sa môže ustanoviť katechetický úrad, ktorého hlavnou úlohou má byť poskytovať jednotlivým diecézam pomoc v katechizácii“.[11] Táto možnosť, ktorú stanovuje Kódex kánonického práva, je skutočnosťou u väčšiny konferencií biskupov. Katechetický úrad alebo národné katechetické stredisko konferencie biskupov sa podujíma na dvojakú úlohu:[12]

– Byť v službách katechetických potrieb týkajúcich sa všetkých diecéz územia. Stará sa o publikácie celonárodného dosahu, o národné kongresy, o vzťahy s masmédiami a vo všeobecnosti o všetky práce a úlohy, ktoré presahujú možnosti jednotlivej diecézy či oblasti.

– Byť v službách diecéz a oblastí v rozširovaní informácií a katechetických projektov, v koordinovaní činnosti a v pomoci diecézam menej vybaveným vzhľadom na katechézu.

Ak to príslušný episkopát považuje za vhodné, je v kompetencii katechetického úradu alebo národného strediska koordinovať svoju aktivitu s ostatnými národnými úradmi, ustanovenými biskupmi a s ďalšími katechetickými inštitúciami, ako aj spolupracovať na medzinárodnej úrovni. Všetko toto treba vždy chápať ako organizmus pomoci jednotlivým biskupom či konferencií biskupov.

 

Služba Svätej stolice

 

270. „Príkaz Kristov hlásať evanjelium všetkému stvoreniu sa vzťahuje predovšetkým a bezprostredne na nich (biskupov), spolu s Petrom a pod Petrovým vedením“.[13] Služba Petrovho nástupcu preberá v tomto kolegiálnom Ježišovom príkaze ohlasovať a odovzdávať evanjelium základnú úlohu. Táto služba sa totiž nemá považovať „len za celkovú službu, ktorá zasahuje každú cirkev zvonku, ale za takú, ktorá patrí k podstate každej partikulárnej cirkvi zvnútra“.[14]

Petrova služba katechézy nachádza svoj vynikajúci spôsob v jeho vyučovaní. Pokiaľ ide o katechézu, pápež tu bezprostredne a osobitne koná pomocou Kongregácie pre klerikov, ktorá pomáha „rímskemu pápežovi vo vykonávaní jeho najvyššieho pastierskeho úradu“.[15]

 

271. „Na základe tejto úlohy Kongregácia pre klerikov:

– napomáha náboženskú formáciu veriacich každého veku a postavenia;

– vydáva vhodné normy, aby sa katechetická výuka podávala najprimeranejším spôsobom;

– dozerá, aby sa správne viedla katechetická formácia;

– udeľuje predpísané schválenie Svätej stolice pre katechizmy a iné písomnosti týkajúce sa katechetickej výuky po predchádzajúcom súhlase Kongregácie pre náuku viery;[16]

– pomáha katechetickým úradom a sleduje iniciatívy, týkajúce sa náboženskej formácie, ktoré majú medzinárodný charakter, koordinuje ich činnosť a ak treba, ponúka im pomoc“.[17]

 

KOORDINÁCIA KATECHÉZY

Dôležitosť účinnej koordinácie katechézy

 

272. Koordinácia katechézy je dôležitou úlohou vnútri partikulárnej cirkvi. Možno ju brať do úvahy:

– v rámci samej katechézy, medzi jednotlivými jej formami, adresovanými rôznym vekovým skupinám a spoločenským prostrediam;

– vo vzťahu so zväzkami, aké katechéza má s inými formami služby slova a s inými evanjelizačnými činnosťami.

Koordinácia katechézy nie je len strategická skutočnosť zameraná na väčšiu účinnosť evanjelizačnej činnosti, ale má hlboký teologický rozmer. Evanjelizačná činnosť musí byť dobre koordinovaná, lebo smeruje k jednote viery, o ktorú sa opierajú všetky činnosti Cirkvi.

 

273. V tejto časti budeme uvažovať:

– o vnútornom koordinovaní katechézy, aby partikulárna cirkev poskytovala jednotnú a ucelenú službu katechézy;

– o zväzku medzi misijným pôsobením a katechumenátnou činnosťou – ktoré sa vzájomne prelínajú – v kontexte misií (poslania) ad gentes[18] alebo „novej evanjelizácie“;[19]

– o potrebe dobre koordinovanej pastorácie výchovy vzhľadom na rôznorodosť vychovávateľov, ktorí sa obracajú na tých istých adresátov, najmä na deti v predškolskom a v školskom veku a na dospievajúcich. Sám Druhý vatikánsky koncil živo odporúča koordinovať celú pastoračnú činnosť, aby stále viac vyžarovala jednotu partikulárnej cirkvi.[20]

 

Rozčlenený a ucelený diecézny katechetický projekt

 

274. Diecézny katechetický projekt je súhrnom toho, čo partikulárna cirkev poskytuje v oblasti katechézy. V náležitom členení, zladení a koordinovaní zahŕňa rôzne katechetické procesy, ako ich diecéza predkladá adresátom jednotlivých vekových skupín.[21] V tomto zmysle každá partikulárna cirkev, najmä v súvise s uvádzaním do kresťanského života, má poskytovať aspoň dvojakú službu:

a) Jednotný a ucelený proces uvádzania do kresťanského života detí v predškolskom a školskom veku, dospievajúcich a mladých, úzko spojený s prijímaním sviatostí uvádzania do kresťanského života a prepojený s pastoráciou výchovy.

b) Proces katechézy pre dospelých, poskytovaný veriacim, ktorí potrebujú dať základy svojej viere, alebo si žiadajú či dopĺňajú uvedenie do kresťanského života, ktoré sa u nich začalo, alebo sa má začať krstom.

V nemálo národoch sa dnes objavuje potreba katechézy pre starých ľudí; poskytuje sa kresťanom, ktorí dosiahli tretí vek, konečnú fázu ľudského života a prajú si, možno po prvýkrát, položiť solídne základy svojej viere.

 

275. Tieto rôzne katechetické procesy, každý s možnými spoločensko-kultúrnymi variantmi, nemajú byť organizované tak, že budú „od seba izolované, bez komunikácie medzi sebou“.[22] Je potrebné, aby to, čo partikulárna cirkev poskytuje v oblasti katechézy, bolo dobre koordinované. Medzi týmito odlišnými formami katechézy „treba napomáhať ich dokonalú spojitosť“.[23]

Ako sa predtým naznačilo, organizujúcim princípom, ktorý dáva rôznym katechetickým procesom, aké poskytuje partikulárna cirkev, jednotnosť, je pozornosť venovaná katechéze dospelých. Ona je nosnou osou, okolo ktorej sa krúti a na ktorej sa inšpiruje katechéza prvých vekových období, ako aj tretieho veku.[24]

Skutočnosť, že jednotný diecézny katechetický projekt poskytuje rôzne katechetické procesy, neznamená, že ten istý adresát by ich mal prechádzať jeden po druhom. Ak mladý človek dosiahne prah dospelého veku s dobre fundovanou vierou, nepotrebuje katechézu pre dospelých katechumenátneho typu, ale skôr iný, tuhší pokrm, ktorý by mu pomohol v trvalom dozrievaní viery. V takej istej situácii sú tí, čo dospejú do tretieho veku s dobre zakorenenou vierou. Spolu s týmto absolútne nevyhnutným poskytovaním procesov uvádzania do kresťanského života partikulárna cirkev má umožňovať aj diferencované procesy permanentnej katechézy pre dospelých kresťanov.

 

Katechizácia v kontexte novej evanjelizácie

 

276. Keď definujeme katechézu ako skutočnosť celkového procesu evanjelizácie, nevyhnutne tu nastáva problém koordinovania katechizácie s misijným pôsobením, ktoré ju predchádza, a s pastoračnou činnosťou, ktorá po nej nasleduje. Sú to totiž prvky, ktoré „pripravujú katechézu alebo z nej vyplývajú“.[25] V tomto zmysle je v evanjelizácii rozhodujúce spojivo medzi misijným ohlasovaním, ktoré vzbudzuje vieru a katechézou uvádzania do kresťanského života, ktorá kladie základy. V istom zmysle toto spojenie je evidentnejšie v situácii misií (poslania) ad gentes.[26] Dospelí konvertiti po prvom ohlasovaní vstupujú do katechumenátu, kde sú katechizovaní.

V situácii, ktorá vyžaduje „novú evanjelizáciu“,[27] koordinovanie sa stáva zložitejším, keďže niekedy sa bežná katechéza poskytuje mladým i dospelým, ktorí potrebujú najprv čas ohlasovania a oživenia ich primknutia sa ku Kristovi.

Podobné problémy sa ukazujú vo vzťahu ku katechéze detí a formácii ich rodičov.[28] Inokedy sa poskytujú formy permanentnej katechézy dospelým, ktorí potrebujú skôr skutočnú katechézu uvedenia do kresťanského života.

 

277. Súčasná situácia evanjelizácie vyžaduje, aby sa obe činnosti, misijné ohlasovanie i katechéza uvádzania do kresťanského života, chápali vo vzájomnej koordinácii a aby ich partikulárna cirkev poskytovala prostredníctvom jednotného misijného a katechumenátneho evanjelizačného projektu. Dnes treba katechézu chápať predovšetkým ako dôsledok účinného misijného ohlasovania. Ak dekrét Ad gentes – umiestňuje katechumenát do kontextu misijného pôsobenia Cirkvi – je to pre katechézu veľmi cenné východiskové kritérium.[29]

 

Katechéza v pastorácii výchovy

 

278. Pastorácia výchovy v partikulárnej cirkvi má zaviesť potrebnú koordináciu medzi jednotlivými „miestami“, na ktorých sa koná výchova vo viere. „Je krajne dôležité, aby všetky tieto katechetické kanály vyústili do tej istej spolupatričnosti k Cirkvi, do angažovania sa v spoločnosti v duchu evanjelia“.[30]

Ide o koordináciu výchovy najmä vo vzťahu k deťom v predškolskom a školskom veku, k dospievajúcim a mladým. Je dobre, ak partikulárna cirkev zahrnie do jednotného projektu pastorácie výchovy rôzne oblasti a prostredia, ktoré sú v službách kresťanskej výchovy mládeže. Všetky tieto miesta sa vzájomne dopĺňajú a ani jedno z nich ako izolované nemôže v úplnosti realizovať kresťanskú výchovu.

Keďže ide o tú istú osobu dieťaťa alebo mladého človeka, ktorý je prijímateľom rôznych výchovných činností, je dôležité, aby jednotlivé vplyvy mali tú istú základnú inšpiráciu. Akékoľvek protirečenie týchto činností je škodlivé, lebo každá z nich má svoju vlastnú špecifickosť a závažnosť.

V tomto zmysle je pre partikulárnu cirkev krajne dôležité postarať sa o projekt uvádzania do kresťanského života, ktorý by sústreďoval rôzne výchovné úlohy a bral do úvahy požiadavky novej evanjelizácie.

 

NIEKTORÉ ÚLOHY VLASTNÉ KATECHETICKEJ SLUŽBE

 

Analýza situácie a potrieb

 

279. Keď partikulárna cirkev organizuje katechizáciu, musí mať ako východisko analýzu situácie. „Predmet tohto prieskumu je zložitý. Obsahuje skúmanie pastoračnej činnosti a diagnózu náboženskej situácie, ako aj kultúrno-spoločenských a ekonomických podmienok ako kolektívnych procesov, ktoré môžu mať veľký vplyv pri šírení evanjelia“.[31] Ide o uvedomenie si reality, zvažovanej vo vzťahu ku katechéze a jej potrebám. Konkrétnejšie:

– Pri „skúmaní pastoračnej činnosti“ treba si jasne uvedomiť stav katechézy: aké je jej skutočné miesto v evanjelizačnom procese; členenie a rovnováha medzi jednotlivými úsekmi katechizácie (deti v predškolskom a školskom veku, dospievajúci, mladí, dospelí... ); koordinovanie katechézy s kresťanskou výchovou v rodinách, so školskou výchovou, so školským vyučovaním náboženstva a s inými formami výchovy vo viere; ich vnútorná kvalita; obsah, ktorý sa podáva, a metodika, aká sa používa; charakteristiky katechétov a ich formácia.

– „Analýza náboženskej situácie“ skúma najmä tri úzko späté roviny: zmysel pre posvätno, to jest pre také ľudské skúsenosti, ktoré pre ich hĺbku majú tendenciu otvárať sa tajomstvu; náboženský zmysel určitého národa, a teda konkrétny spôsob chápania a komunikovania s Bohom; situácie viery s pestrou typológiou veriacich. A v súvise s týmito rovinami morálna situácia, ktorá sa prežíva, spolu s hodnotami, ktoré vystupujú do popredia, a tieňmi či najrozšírenejšími antihodnotami.

– „Spoločensko-kultúrna analýza“, o ktorej bola reč v súvise s vedomosťami o človeku vo formácii katechétov,[32] je takisto potrebná. Katechumenov a katechizovaných treba pripravovať na to, aby dokázali byť prítomní v spoločnosti ako kresťania.

 

280. Analýza situácie na všetkých týchto úrovniach „má tiež presvedčiť pracovníkov v službe slova, že ľudské situácie sú vzhľadom na pastoračnú činnosť dvojznačné. Treba teda, aby evanjelioví pracovníci vedeli vynachádzať možnosti, ktoré sa otvárajú činnosti vo vždy novej a odlišnej situácii... Vždy je možný proces premeny, ktorý otvára cestu viere“.[33] Táto analýza situácie je prvou pracovnou pomôckou informatívneho charakteru, akú katechetická služba poskytuje pastierom a katechétom.

 

Program činnosti a katechetické usmernenia

 

281. Keď pozorne zistíme situáciu, treba prejsť k formulácii programu činnosti, ktorý určuje ciele a prostriedky katechetickej pastorácie a normy, ktorými sa riadi. Prihliada pritom na miestne potreby a zároveň sa usiluje o úplný súlad s cieľmi a normami všeobecnej Cirkvi.

Program alebo plán činnosti musí byť operatívny, lebo má usmerňovať diecéznu alebo medzidiecéznu katechetickú činnosť. Z jeho povahy vyplýva, že sa tvorí len na ohraničený čas, na konci ktorého sa obnovuje novými akcentmi, novými cieľmi a novými prostriedkami. Skúsenosti ukazujú, že program činnosti je pre katechézu veľmi užitočný, lebo tým, že definuje niektoré spoločné ciele, pobáda zjednotiť sily a pracovať spoločne v tej istej perspektíve. Preto jeho prvou podmienkou má byť realizmus spojený so stručnosťou, výstižnosťou a jasnosťou.

 

282. Spolu s programom činnosti, ktorý sa vzťahuje predovšetkým na operatívne rozhodnutia, konferencie biskupov vypracujú na národnej úrovni pomôcky viac teoretického a orientačného charakteru, ktoré poskytnú kritériá pre solídnu a náležitú katechézu. Majú rôzne pomenovania: katechetické direktórium, katechetické usmernenia, základný dokument, pomocné texty, atď. Sú adresované prevažne zodpovedným (za katechézu) a katechétom a vyjasňujú pojem katechézy: jej povahu, ciele, úlohy, obsah, adresátov, metódu. Tieto direktóriá alebo texty obsahujúce všeobecné usmernenia, ktoré stanovili konferencie biskupov alebo vyšli pod ich autoritou, majú prejsť tým istým procesom spracovania a schvaľovania ako katechizmy. Pred ich zverejnením musia byť preto schválené Svätou stolicou.[34]

Tieto katechetické línie alebo usmernenia sú obyčajne pre katechézu miestnych cirkví veľkou inšpiráciou a ich vypracovanie sa odporúča ako veľmi vhodné, lebo okrem iného sú dôležitým východiskom pre formáciu katechétov. Tento typ pomôcok sa úzko a bezprostredne spája so zodpovednosťou biskupov.

 

Vypracovanie didaktických pomôcok a prostriedkov pre potrebu katechizácie

 

283. Okrem pomôcok, ktoré majú usmerňovať a programovať celú katechetickú činnosť (analýza situácie, plán činnosti a katechetické direktórium), sú tu aj pracovné pomôcky na bezprostredné použitie, ktoré sa využívajú v priebehu samého katechetického úkonu. Na prvom mieste treba uviesť didaktické texty,[35] ktoré idú priamo do rúk katechumenom a katechizovaným. Okrem toho sú užitočnými pomôckami príručky pre katechétov a v prípade katechézy detí pre rodičov.[36] Rovnako dôležité sú audiovizuálne pomôcky, ktoré sa používajú v katechéze; pri nich však treba vhodne rozlišovať.[37]

Inšpiračným kritériom týchto pracovných pomôcok má byť dvojaká vernosť: Bohu a človeku, ktorá je základným zákonom pre celý život Cirkvi. Ide totiž o schopnosť spojiť dokonalú vernosť učeniu Cirkvi s hlbokým prispôsobením sa človeku, pričom sa berie do úvahy psychológia jeho veku a spoločensko-kultúrny kontext, v ktorom žije.

V krátkosti treba povedať, že tieto katechetické pomôcky musia:

– byť „vecne späté s konkrétnym životom generácie, na ktorú sa obracajú, aby dobre poznali jej nepokoje a problémy, jej zápasy a nádeje;[38]

– usilovať sa „používať jazyk zrozumiteľný pre túto generáciu“;[39]

– usilovať sa naozaj „povzbudiť tých, ktorým majú slúžiť, a umožňovať im väčšmi poznať Kristove tajomstvá pre skutočné osobné obrátenie a život stále viac sa zhodujúci s Božou vôľou“.[40]

 

Vypracovanie miestnych katechizmov: priama zodpovednosť služby biskupov

 

284. V celku pomôcok pre katechézu vynikajú katechizmy.[41] Ich dôležitosť vyplýva z toho, že posolstvo, ktoré odovzdávajú, je pastiermi Cirkvi uznané za pravé a autentické. Ak súhrn katechetickej činnosti má vždy mať na čele biskupa, vydanie katechizmov je zodpovednosťou, ktorá sa veľmi priamo týka služby biskupov.

Národné, oblastné alebo miestne katechizmy, vypracované za účasti tých, čo pracujú v katechizácii, sú v konečnom dôsledku zodpovednosťou biskupov, katechétov „par excellence“ partikulárnych cirkví. Pri redakcii katechizmu treba brať do úvahy predovšetkým tieto dve kritériá:

a) dokonalú zhodu s Katechizmom Katolíckej Cirkvi, „s bezpečným a autentickým východiskovým textom... na vypracovanie miestnych katechizmov“;[42]

b) pozorné zohľadnenie noriem a kritérií pre podávanie evanjeliového posolstva, uvedených vo Všeobecnom direktóriu pre katechizáciu, ktoré je tiež „smerodajnou normou“[43] pre katechézu.

 

285. „Predchádzajúce schválenie Svätej stolice“,[44] aké sa vyžaduje pre katechizmy vydávané konferenciami biskupov chápe sa tak, že ide o dokumenty, pomocou ktorých všeobecná Cirkev v rozličných spoločensko–kultúrnych prostrediach, kam je poslaná, ohlasuje a odovzdáva evanjelium a plodí partikulárne cirkvi, v ktorých sa ona sama prejavuje.[45]

Schválenie katechizmu je uznanie skutočnosti, že je to text všeobecnej Cirkvi pre určitú konkrétnu situáciu a kultúru.