III. KAPITOLA

Miesta a cesty katechézy

Kresťanské spoločenstvo ako ohnisko katechézy[1]

253. Kresťanské spoločenstvo je historickým uskutočnením daru „komúnie“ (koinonia),[2] ktorá je ovocím Ducha Svätého.“

„Komúnia“ je najhlbším jadrom všeobecnej Cirkvi a partikulárnych cirkví, ktoré tvoria dané kresťanské spoločenstvo. Približuje a zviditeľňuje sa v bohatej pestrosti bezprostredných kresťanských spoločenstiev, v ktorých sa kresťania rodia k viere, vychovávajú sa v nej a žijú ju. Ide o rodinu, farnosť, katolícku školu, kresťanské združenia a hnutia, základné kresťanské spoločenstvá... Sú „miestami“ katechézy, to jest komunitnými prostrediami, v ktorých sa realizuje katechumenát a permanentná katechéza.[3]

254. Kresťanské spoločenstvo je počiatkom, miestom a cieľom katechézy. Je to vždy kresťanské spoločenstvo, kde sa začína ohlasovanie evanjelia, ktoré pozýva mužov a ženy obrátiť sa a nasledovať Krista. A je to znovu toto spoločenstvo, ktoré prijíma tých, čo chcú poznať Pána a usilovať sa o nový život. Ono sprevádza katechumenov a katechizovaných na ich katechetickej ceste a s materskou starostlivosťou ich robí účastnými na vlastnej skúsenosti viery a začleňuje ich do svojho stredu.[4]

Katechéza je stále tá istá. Ale každé z týchto „miest“[5] katechizácie jej dáva vlastné poznačenie. Dôležité je vedieť, akú úlohu v katechéze zohráva každé z nich.

Rodina ako prostredie alebo prostriedok rastu vo viere

255. Rodičia sú prvými vychovávateľmi vo viere. Spolu s nimi, a to najmä v niektorých kultúrach, všetci členovia rodiny majú aktívnu úlohu vo výchove mladších. Je potrebné konkrétnejšie vymedziť, v akom zmysle je kresťanské rodinné spoločenstvo „miestom“ katechézy.

Rodina sa definuje ako „domáca cirkev“;[6] to znamená, že v každej kresťanskej rodine sa majú zamýšľať nad rôznymi stránkami života celej Cirkvi, ako je poslanie, katechéza, svedectvo, modlitba, atď... Rodina je totiž rovnako ako Cirkev „prostredím, v ktorom sa evanjelium uplatňuje a z ktorého vyžaruje“.[7] Rodina ako „miesto“ katechézy má jedinečnú výsadu: odovzdáva evanjelium tak, že ho zakoreňuje v kontexte hlbokých ľudských hodnôt.[8] Na tejto ľudskej báze sa uvedenie do kresťanského života stáva hlbším, či ide o prebudenie zmyslu pre Boha, prvé kroky v modlitbe, výchovu svedomia a formovanie kresťanského zmyslu pre ľudskú lásku, chápanú ako odraz lásky Boha Stvoriteľa a Otca. Ide teda o kresťanskú výchovu, ktorá je viac svedectvom než vyučovaním, skôr príležitostná než systematická, skôr trvalá a každodenná než rozdelená do období. V tejto rodinnej katechéze sa stáva stále dôležitejším prínos starých rodičov. Ich múdrosť a ich náboženské cítenie sú veľakrát rozhodujúce pre napomáhanie pravej kresťanskej klímy.

Krstný katechumenát dospelých[9]

256. Krstný katechumenát je typickým miestom katechizácie: Cirkev ho ustanovila ako prípravu dospelých, ktorí túžia stať sa kresťanmi, prijať sviatosti uvádzania do kresťanského života.[10] V katechumenáte sa totiž realizuje táto „špecifická formácia, ktorá dospelého obrátenca na vieru privedie na Veľkonočnú vigíliu ku krstnému vyznaniu viery“.[11] Katechéza v rámci krstného katechumenátu je úzko spätá s kresťanským spoločenstvom.[12] Od okamihu ich vstupu do katechumenátu Cirkev obklopuje katechumenov „ako svojich láskou a starostlivosťou...: už patria do Kristovej rodiny“.[13] Kresťanské spoločenstvo „má kandidátov a katechumenov podporovať cez celý čas uvádzania, počas predkatechumenátu, v katechumenáte i v období mystagógie“.[14] Táto neustála prítomnosť kresťanského spoločenstva vyjadruje sa rôznymi spôsobmi, ako sú výstižne opísané v Obrade uvedenia dospelých do kresťanského života.[15]

Farnosť ako prostredie pre katechézu

257. Farnosť je nepochybne najvýznamnejším miestom, na ktorom sa formuje a prejavuje kresťanské spoločenstvo. Je povolaná byť rodinným domovom bratskej lásky, kde si kresťania uvedomia, že sú Božím ľudom.[16] Vo farnosti sa totiž zlievajú v jedno všetky rozdiely medzi ľuďmi, aké sa nachádzajú a prejavujú v univerzálnosti Cirkvi.[17] Na druhej strane je bežným prostredím zrodu a rastu viery. Je preto komunitným prostredím, veľmi vhodným na to, aby služba slova, ktorá sa v ňom uskutočňuje, bola súčasne vyučovaním, výchovou a životnou skúsenosťou. Farnosť dnes v mnohých krajinách prechádza hlbokými premenami. Silno sa na nej odzrkadľujú spoločenské zmeny. Vo veľkých mestách sa „vplyvom urbanizácie“[18] veľmi zmenila. Napriek tomu „farnosť stále zostáva hlavným centrom a oporným bodom pre veriacich, ale aj pre nepraktizujúcich kresťanov“.[19] Aj naďalej však má byť animátorkou katechézy a jej „privilegovaným pôsobiskom“,[20] i keď pri istých príležitostiach uznáva, že nemôže byť gravitačným stredom celej cirkevnej funkcie katechizácie a že sa potrebuje spájať s inými inštitúciami.

258. Aby katechéza mohla v evanjelizačnom poslaní farnosti vyvinúť celú svoju účinnosť, musí splniť niektoré podmienky:

a) Katechéza dospelých[21] musí stále viac naberať prioritnú dôležitosť. Ide o podporovanie katechézy „po krste, na spôsob katechumenátu. Má vybrať niektoré podstatné prvky z Obradu uvedenia dospelých do kresťanského života, a tak prispieť k pochopeniu a uskutočňovaniu nesmiernych a mimoriadnych bohatstiev a zodpovednosti za prijatý krst“.[22]

b) Treba s novou odvahou plánovať ohlasovanie vzdialeným a tým, čo žijú v situácii náboženskej ľahostajnosti.[23] V tomto úsilí sa zdajú byť najdôležitejšie stretnutia pred prijatím sviatostí (príprava na sobáš, na krst a prvé sväté prijímanie detí...).[24]

c) Ako pevné východisko pre katechézu vo farnosti je tu potrebná prítomnosť komunitného jadra, pozostávajúceho zo zrelých kresťanov už uvedených do viery, ktorým sa má zveriť primeraná a diferencovaná pastoračná starostlivosť. Tento cieľ sa ľahšie dosiahne, keď sa vo farnostiach podnieti vytvorenie malých cirkevných spoločenstiev.[25]

d) Ak sa splnia tieto podmienky, týkajúce sa hlavne dospelých, katechéza detí, dospievajúcich a mladých, ktorá zostáva stále nevyhnutná, bude mať z toho veľký osoh.

Katolícka škola

259. Katolícka škola[26] je veľmi dôležitým miestom ľudskej a kresťanskej formácie. Deklarácia Gravissimum educationis Druhého vatikánskeho koncilu „zaznamenáva rozhodujúcu zmenu v dejinách katolíckej školy: prechod od školy–inštitúcie ku škole–spoločenstvu“.[27]

Katolícka škola, rovnako ako iné školy, sleduje kultúrne ciele a usiluje sa o ľudskú formáciu mladých. Ale jej charakteristickým prvkom je, že:

– „utvára u svojho žiactva ovzdušie preniknuté duchom slobody a lásky podľa evanjelia,

– umožňuje mladým, aby sa s vývinom ich osobnosti zároveň vzmáhalo aj nové stvorenie, ktorým sa stali pri krste,

– a konečne dáva do súladu ľudskú kultúru v jej celku s posolstvom spásy“.[28]

Výchovný projekt katolíckej školy má sa rozvíjať na základe tejto koncepcie Druhého vatikánskeho koncilu.

Tento výchovný projekt sa uskutočňuje v spoločenstve školy, do ktorého patria všetci, čo sú tu priamo zainteresovaní: „učitelia, riadiaci, administratívny a pomocný personál, rodičia, ktorí sú tu ako prirodzení a nenahraditeľní vychovávatelia svojich detí ústrednými postavami, a žiaci, ako spoluúčastní, zodpovední a skutoční protagonisti a aktívne subjekty výchovného procesu“.[29]

260. Keď žiaci katolíckej školy patria zväčša do rodín, ktoré sa viažu na túto školu pre jej katolícky charakter, služba slova sa tu môže uskutočňovať v rôznych formách, ako je: prvé ohlasovanie, školské vyučovanie náboženstva, katechéza, homília. Dva z týchto spôsobov sú však v katolíckej škole osobitne dôležité: školské vyučovanie náboženstva a katechéza, ktorej vlastný charakter sa už vyššie naznačil.[30]

Keď žiaci a ich rodiny navštevujú katolícku školu pre jej výchovné kvality alebo pre iné prípadné okolnosti, katechetické pôsobenie sa nevyhnutne obmedzí a samo vyučovanie náboženstva – ak je to možné – bude zdôrazňovať kultúrny charakter. Vklad tejto školy je vždy v tom, že poskytuje „veľmi vzácnu službu ľuďom“[31] a je vnútorným prvkom evanjelizácie Cirkvi.

V pluralite spoločensko-kultúrnych a náboženských okolností, v ktorých sa uskutočňuje dielo katolíckej školy v jednotlivých národoch, bude vhodné, aby biskupi a konferencie biskupov upresnili spôsoby katechizácie, ktoré má katolícka škola realizovať.

Združenia, hnutia a skupiny veriacich

261. Rôzne „združenia, hnutia a skupiny veriacich“,[32] ktoré sa rozvíjajú v partikulárnej cirkvi, majú za cieľ pomáhať učeníkom Ježiša Krista spĺňať ich laické poslanie vo svete a v samej Cirkvi. V takýchto zoskupeniach sa kresťania venujú „pobožnostiam, priamemu apoštolátu, charitatívnej láske a pomoci a usilujú sa byť prítomní v časných skutočnostiach“.[33] Aby sa tieto základné rozmery kresťanského života rozvíjali, všetky združenia a hnutia, tým či oným spôsobom, poskytujú potrebnú formáciu: „Zodpovedajúco príslušným metódam môžu poskytnúť svojim členom výchovu a vzdelanie, ktoré sú zakotvené v ich vlastnej apoštolskej skúsenosti. Napokon dostávajú šancu, aby integrovali, konkretizovali a špecificky uplatňovali výchovu a vzdelávanie, ktoré ich členovia prijímajú od iných ľudí a spoločenstiev“.[34]     Katechéza je vždy základným rozmerom formácie každého laika. Preto si združenia a hnutia bežne rezervujú „osobitný čas na katechézu“.[35] Nie je to akási alternatíva kresťanskej formácie, ale je jej podstatným rozmerom.

262. Keď sa katechéza koná v rámci spomínaných združení a hnutí, musia sa brať do úvahy niektoré aspekty:

a) Treba rešpektovať „vlastnú povahu“[36] katechézy, rozvíjať celé bohatstvo jej pojmu pomocou trojitého rozmeru slova, pamäti a svedectva (náuka, slávenie a úsilie o uskutočňovanie v živote).[37] Akékoľvek je „miesto“, kde sa katechéza uskutočňuje, vždy je predovšetkým organickou a základnou formáciou viery. Má preto obsahovať „vážne štúdium kresťanskej náuky“[38] a má byť serióznou náboženskou formáciou otvorenou „všetkým zložkám kresťanského života“.[39]

b) Toto nie je prekážkou, aby cieľ vlastný združeniam a hnutiam s ich charizmami s patričným dôrazom vyjadroval katechézu, ktorá v každom prípade bude musieť zostať verná svojmu vlastnému charakter. Výchova prostredníctvom duchovnosti vlastnej združeniu alebo hnutiu, čo je predsa vždy veľké bohatstvo Cirkvi, bude typická pre obdobie, ktoré nasleduje po základnej kresťanskej formácii, spoločnej každému kresťanovi. Najprv treba vychovávať k tomu, čo je spoločné všetkým členom Cirkvi, než k tomu, čo je osobitné alebo odlišné.

c) Takisto treba povedať, že hnutia a združenia nie sú pre katechézu riadnou alternatívou farnosti lebo ona je východiskovým výchovným spoločenstvom ako takým.[40]

Základňové cirkevné spoločenstvá

263. Základňové cirkevné spoločenstvá sa za posledné desaťročia veľmi rozšírili.[41] Ide o skupiny kresťanov, ktoré „chcú plnšie prežívať život Cirkvi, alebo si prajú a hľadajú vhodnejšie spôsoby prejavu ľudskej prirodzenosti, ktoré by im ťažko mohli poskytnúť väčšie cirkevné spoločenstvá“.[42]

Základňové cirkevné spoločenstvá „sú znakom vitality Cirkvi“.[43] Kristovi učeníci sa tu zhromažďujú, aby tu pozorne počúvali Božie slovo a usilovali sa o bratskejšie vzťahy, aby vo svojom živote slávili kresťanské tajomstvá a aby na seba vzali záväzok pretvárať spoločnosť. Spolu s týmito rozmermi v pravom zmysle slova kresťanskými, vystupujú tu do popredia aj dôležité ľudské hodnoty, ako je priateľstvo a osobné ocenenie, duch spoluzodpovednosti, tvorivosť, odpoveď na povolanie, záujem o problémy sveta a Cirkvi. Z tohto všetkého môže vyplynúť obohacujúca skúsenosť spoločenstva, „ozajstný prejav komúnie a prostriedok, ako vytvoriť ešte hlbšiu komúniu“.[44]

Aby bolo autentické „každé spoločenstvo... musí žiť v jednote s miestnou a všeobecnou Cirkvou, v úprimnom spoločenstve s pastiermi a Učiteľským úradom. Pritom sa snaží misionársky pôsobiť a vyhýbať sa každému ideologickému uzavretiu“.[45]

264. V základňových cirkevných spoločenstvách sa môže rozvíjať veľmi plodná katechéza:

– Bratské ovzdušie, v ktorom žijú, je vhodným prostredím na integrálnu katechizáciu; treba však rešpektovať povahu a vlastný charakter katechézy.

– Na druhej strane katechézou sa prehlbuje komunitný život, lebo zabezpečuje základy kresťanského života veriacich. Bez nej by základňové cirkevné spoločenstvá sotva boli pevné.

– Malé spoločenstvo je napokon vhodným cieľom pre tých, čo absolvovali katechetickú prípravu.