IV. časť

Adresáti katechézy

„Ustanovím ťa za svetlo pohanom, aby si bol mojou spásou až do končín zeme! (Iz 49, 6).

„Prišiel aj do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal. Podali mu knihu proroka Izaiáša. Keď knihu rozvinul, našiel miesto, kde bolo napísané: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“

Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. A on im začal hovoriť: Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli“ (Lk 4, 16–21).

„Kráľovstvo zahŕňa všetkých“[1]

163. Na začiatku svojej služby Ježiš vyhlasuje, že bol poslaný hlásať chudobným evanjelium.[2] Dal pritom najavo a svojím životom potvrdil, že Božie kráľovstvo je určené všetkým ľuďom, počnúc tými, čo sú najviac postihnutí. Stáva sa vskutku katechétom Božieho kráľovstva pre všetky kategórie ľudí, pre veľkých i malých, pre bohatých a chudobných, zdravých aj chorých, blízkych i vzdialených, Židov i pohanov, mužov a ženy, spravodlivých aj hriešnikov, pre ľud i vrchnosť, pre jednotlivcov i skupiny... Je k dispozícii každému človeku a zaujíma sa o všetky jeho potreby duše i tela – uzdravuje a odpúšťa, napomína a povzbudzuje, a to slovami aj skutkami. Keď Ježiš završuje svoj pozemský život, vyzýva učeníkov, aby robili to isté – aby hlásali evanjelium všetkému stvoreniu na svete,[3] „všetkým národom“ (Mt 28, 19; Lk 24, 47) „až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8), po všetky časy „až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).

164. Je to úloha Cirkvi, ktorá ju spĺňa už dvetisíc rokov s nesmiernou pestrosťou skúseností v ohlasovaní a v katechéze. Cirkev pritom neustále Duch Svätý pobáda, aby splácala dlh evanjelizácie pokiaľ ide o „Grékov i barbarov, múdrych i nemúdrych“ (Rim 1, 14).

Tak sa utvárajú charakteristiky pedagogiky viery, v ktorej sa úzko spája univerzalistická otvorenosť katechézy a jej príkladné vteľovanie sa do sveta katechizovaných.

Význam a cieľ tejto časti

165. Potrebná pozornosť rozdielnym a pestrým životným situáciám ľudí[4] vedie katechézu k tomu, aby prešla mnohoraké cesty, keď sa s nimi chce stretnúť a poskytnúť im kresťanské posolstvo a pedagogiku viery, obe prispôsobené rôznorodým požiadavkám.[5]

A tak keď sa berie do úvahy stav počiatočnej viery, otvára sa cesta katechumenom a novopokrsteným. Pozornosť rozvoju viery pokrstených vedie ku katechéze prehlbovania alebo znovunadobudnutia viery u tých, čo ešte potrebujú základné usmernenia. Ak sa zvažuje fyzický a psychický vývoj katechizovaných, katechéza sa člení podľa veku. Ak však venujeme pozornosť jednotlivým spoločensko-kultúrnym prostrediam, ide o katechézu členenú podľa kategórií.

166. Keďže v tejto časti nemožno osobitne hovoriť o rozličných možných typoch katechézy, budeme uvažovať len o niektorých aspektoch, ktoré majú význam v každej situácii:

– všeobecné aspekty katechetického prispôsobenia sa (1. kapitola);

– katechéza podľa veku (2. kapitola);

– katechéza pre špeciálne životné situácie (3. kapitola);

– katechéza podľa prostredí (4. a 5. kapitola).

Takto možno operatívne zvládnuť problém inkulturácie vzhľadom na obsah viery, ľudí a kultúrny kontext.

Je na partikulárnych cirkvách, aby vo svojich národných a oblastných katechetických direktóriách dali špecifickejšie a určitejšie usmernenia na základe konkrétnych miestnych podmienok a potrieb.