III. časť

Pedagogika viery

„A ja som vodil Efraima, vzal som si ich na ramená... Povrazmi ľudskosti som ich tiahol, lanami lásky; bol som, ako kto dvíha jarmo ponad ich líca, a skláňal som sa k nemu chovať ho“ (Oz 11,3–4).

„Keď bol potom sám, tí, čo boli okolo neho s Dvanástimi, pýtali sa ho na podobenstvá. On im povedal: „Vám je dané tajomstvo Božieho kráľovstva“... Ale svojim učeníkom v súkromí všetko vysvetlil“ (Mk 4, 10–11.34). „Jediný je váš Učiteľ, Kristus“ (Mt 13,10).

137. Ježiš venoval starostlivú pozornosť formácii učeníkov a poslal ich hlásať radostnú zvesť. Predstavil sa im ako jediný Majster a zároveň trpezlivý a verný priateľ,[1] a naozaj ich vyučoval celým svojím životom;[2] podnecoval v nich príležitostné otázky[3], pomocou ktorých im potom dával hlbšie vysvetlenie než zástupu,[4] uvádzal ich do modlitby,[5] poslal ich na misijnú prax[6] najprv prisľúbil a potom poslal Ducha svojho Otca, aby ich viedol v úplnej pravde[7] a podporoval v nevyhnutných ťažkých momentoch.[8] Ježiš Kristus je Učiteľ, ktorý „zjavuje Boha ľuďom a človeka človeku samému; Učiteľ, ktorý prináša spásu, posväcuje a vedie; ktorý je živý, hovorí, burcuje, dojíma, karhá, súdi, odpúšťa, každý deň kráča s nami na ceste dejín; Učiteľ, ktorý prichádza a príde v sláve“.[9] V Ježišovi Pánovi a Učiteľovi Cirkev nachádza transcendentnú milosť, trvalú inšpiráciu, presvedčivý vzor pre každú komunikáciu viery.

Význam a cieľ tejto časti

138. V škole Ježiša Učiteľa katechéta úzko spája svoje pôsobenie zodpovednej osoby s tajomným pôsobením Božej milosti. Katechéta je preto uskutočňovaním pôvodnej pedagogiky viery.[10]

Odovzdávanie evanjelia pomocou Cirkvi zostáva predovšetkým a navždy dielom Ducha Svätého a v zjavení nachádza svedectvo a základnú normu (1. kapitola).

Ale Duch používa osoby, ktoré dostávajú poslanie ohlasovať evanjelium a ktorých ľudské schopnosti a skúsenosti vstupujú do pedagogiky viery.

Z toho vyplýva súhrn otázok, o ktorých sa v dejinách katechizácie hovorilo vzhľadom na priebeh katechézy, jej pramene, metódy, adresátov, a vzhľadom na proces inkulturácie.

V druhej kapitole nejde o vyčerpávajúci výklad, ale len o vysvetlenie tých bodov, ktoré sa dnes javia ako osobitne dôležité pre celú Cirkev. Je vecou rôznych direktórií a iných pracovných pomôcok jednotlivých cirkví vhodným spôsobom čeliť špecifickým problémom.