II. KAPITOLA

Metodologické prvky

Rôznosť metód v katechéze

 

148. Cirkev pri odovzdávaní viery nemá svoju vlastnú metódu, ani jedinú metódu, ale vo svetle Božej pedagogiky hodnotí metódy používané v súčasnosti a v slobode ducha preberá „ čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné“ (Flp 4,8). Vcelku všetky prvky, ktoré nie sú v protiklade s evanjeliom, dáva do jeho služby. Obdivuhodne to potvrdzujú dejiny Cirkvi, v ktorých mnohé charizmy služby slova dali vznik najrozličnejším metodickým postupom. Takto je „rozdielnosť v metódach znakom života a jeho bohatstva“[1] a zároveň dôkazom rešpektovania adresátov. Takúto rozmanitosť si vyžaduje „vek a intelektuálny vývoj kresťanov, stupeň ich cirkevnej a duchovnej vyspelosti a mnohé iné osobné okolnosti“.[2]

Katechetická metodika má spoločný cieľ s výchovou k viere; využíva pedagogické vedy a vedu o komunikácii, aplikované na katechézu; berie do úvahy mnohé významné výdobytky súčasnej katechetiky.

 

Vzťah medzi obsahom a metódou v katechéze[3]

 

149. Princíp „vernosti Bohu a vernosti človeku“ pomáha vyhnúť sa akémukoľvek protikladu alebo umelému oddeľovaniu, či domnelej neutralite medzi metódou a obsahom, keď zdôrazňuje skôr ich nevyhnutnú koreláciu a interakciu. Katechéta uznáva, že metóda je v službách zjavenia a obrátenia,[4] a preto je potrebné využívať ju. Na druhej strane katechéta vie, že obsah katechézy nie je indiferentný vzhľadom na akúkoľvek metódu, ale že vyžaduje proces odovzdávania primeraného povahe posolstva, jeho prameňom a reči, konkrétnym okolnostiam cirkevného spoločenstva, podmienkam jednotlivých veriacich, na ktorých sa katechéza obracia.

Pre dôležitosť, ktorá tkvie či v tradícii katechézy alebo jej aktuálnosti, zasluhuje si zmienku metóda pristupovania k Biblii,[5] metóda alebo „pedagogika dokladu“, najmä Vyznanie viery, keďže „katechéza je odovzdávanie dokladov viery“,[6] metóda liturgických a cirkevných znakov, metóda vlastná masmediálnej komunikácii.

Dobrá katechetická metóda je zárukou vernosti vzhľadom na obsah.

 

Induktívna a deduktívna metóda[7]

 

150. Komunikácia viery v katechéze je udalosť milosti, ktorá sa uskutočňuje stretnutím Božieho slova so skúsenosťou človeka, vyjadruje sa viditeľnými znakmi a v konečnom dôsledku sa otvára tajomstvu. Môže sa tak stať rôznymi cestami, nám nie vždy celkom známymi.

Keďže sa dnes venuje pozornosť dejinám katechézy, všeobecne sa hovorí o induktívnej a deduktívnej ceste. Induktívna metóda spočíva v podávaní faktov (biblických udalostí, liturgických úkonov, udalostí zo života Cirkvi a každodenného života...), aby sme spoznali význam, aký môžu mať v Božom zjavení. Je to cesta, ktorá ponúka veľké výhody, lebo je v zhode s ekonómiou zjavenia; zodpovedá hlbokej potrebe ľudského ducha prichádzať k poznaniu vecí pochopiteľných rozumom pomocou vecí viditeľných; a je takisto v zhode s charakteristickými črtami poznávania z viery, ktoré je poznaním pomocou znakov. Induktívna metóda nevylučuje, ba vyžaduje deduktívnu metódu, ktorá vysvetľuje a opisuje fakty, vyplývajúce z vecí. Ale deduktívna syntéza má plnú hodnotu, len keď sa dovŕšil induktívny proces.[8]

 

151. Iný je postup, keď ide o operatívny proces; jeden z nich sa nazýva aj „kerigmatický“ (alebo zostupný), keď sa začne s ohlasovaním posolstva, vyjadreného v hlavných dokumentoch viery (Biblia, liturgia, náuka...) a tieto dokumenty sa aplikujú na život; iný sa nazýva „existenciálny“ (alebo vzostupný), keď sa začína ľudskými situáciami a problémami a osvecuje ich svetlom Božieho slova. Samy osebe sú to oprávnené prístupy, ak sa pritom rešpektujú všetky faktory, ktoré sú v hre – tajomstvo milosti a ľudská danosť, pochopenie viery a proces racionálnosti.

 

Ľudská skúsenosť v katechéze[9]

 

152. Skúsenosť spĺňa v katechéze funkcie, pre ktoré by ju bolo treba ustavične využívať.

a) Prebúdza v človeku záujmy, otázky, nádeje a úzkosti, úvahy a hodnotenia, ktoré sa zlievajú do istej túžby pretvoriť život. Úloha katechézy je priviesť ľudí k tomu, aby boli pozorní k svojim najdôležitejším skúsenostiam, pomôcť im hodnotiť vo svetle evanjelia otázky a potreby, ktoré z nich vyplývajú, vychovať ich k novému chápaniu života.

Takto bude človek schopný správať sa aktívne a zodpovedne pred Bohom.

b) Skúsenosť uľahčuje pochopenie kresťanského posolstva. Zodpovedá to Ježišovmu počínaniu, keď využíval ľudské skúsenosti a situácie, aby naznačil eschatologické a transcendentné skutočnosti a zároveň ukázal postoj, aký treba k takýmto skutočnostiam zaujať. Z tohto pohľadu je skúsenosť nevyhnutným prostriedkom na skúmanie a osvojenie si právd, ktoré tvoria objektívny obsah zjavenia.

c) Funkcie, o ktorých bola reč, ukazujú, že skúsenosť z viery stáva sa istým spôsobom rámcom na to, aby sa prejavila a uskutočnila spása; Boh sa totiž vo svojej pedagogike vtelenia približuje k človeku svojou milosťou a udeľuje mu spásu. Katechéta má pomáhať človeku čítať z tohto zorného uhla to, čo prežil, aby zachytil pozvanie Ducha Svätého k obráteniu, k nádeji, a tak stále viac objavovať vo vlastnom živote Boha.

 

153. Osvetľovať a interpretovať skúsenosť pomocou faktu viery stáva sa trvalou úlohou katechetickej pedagogiky; i keď to nie je bez ťažkostí, nemožno to zanedbať, lebo inak sme v nebezpečenstve, že upadneme do umelých protikladov alebo do integristického chápania pravdy. Túto úlohu možno spĺňať správnym uplatňovaním korelácie alebo interakcie medzi hlbokými ľudskými skúsenosťami[10] a zjaveným posolstvom. Ohlasovanie prorokov, Kristovo kázanie, vyučovanie apoštolov sú tu svedectvom v takej miere, že tvoria ustanovujúce a normatívne kritérium pre každé stretnutie viery s ľudskou skúsenosťou v čase Cirkvi.

 

Memorovanie v katechéze[11]

 

154. Katechéza je súčasťou „pamäti“ Cirkvi, ktorá udržuje medzi nami živú prítomnosť Pána.[12] Cvičenie si pamäti je preto už od začiatku kresťanstva jednou z ustanovujúcich stránok pedagogiky viery. Aby sme sa vyhli mechanickému memorovaniu, mnemotechnické osvojovanie si treba harmonicky vsunúť medzi ostatné funkcie osvojovania si látky, ako je spontánna reakcia a uvažovanie, moment dialógu a ticha, hovorenie a písanie.[13]

Za predmet pamäti treba považovať hlavné formuly viery, lebo zaručujú jej presnejšie vysvetlenie a zabezpečujú vzácne spoločné náukové, kultúrne a jazykové dedičstvo. Bezpečné osvojenie si reči viery je nevyhnutnou podmienkou, aby sme mohli vieru žiť.

Je však potrebné, aby sa tieto formuly predkladali ako syntéza po predchádzajúcom vysvetlení a aby boli verné kresťanskému posolstvu. Ide tu o niektoré väčšie formuly a texty z Biblie, z liturgie, formulácie dogiem, dobre známe modlitby kresťanskej tradície (Vyznanie viery, Otčenáš, Zdravas... ).[14]

„Kvety viery a nábožnosti – ak tak môžeme povedať – nevyrastajú v púšťových pásmach katechézy bez pamäti. Podstatné je, aby sa tieto naspamäť naučené texty súčasne prehlbovali, aby sa postupne vnikalo do ich hĺbok, aby sa stali zdrojom osobného a komunitného kresťanského života“.[15]

 

155. Keď ideme ešte viac do hĺbky, osvojovanie si formúl viery a ich vyznávanie je zahrnuté v rezervoári tradičného a veľmi užitočného uskutočňovania traditio a redditio, pri ktorom odovzdávaniu viery v katechéze (traditio) zodpovedá počas katechizácie a potom v živote odpoveď človeka (redditio).[16]

Tento proces umožňuje lepšiu účasť na prijatej pravde. Správna a zrelá je taká osobná odpoveď, ktorá plne rešpektuje rýdzi zmysel faktu viery a preukáže sa poznaním reči (biblickej, liturgickej, náukovej...), aká sa používa na jeho vyjadrenie.

 

Úloha katechétu[17]

 

156. Nijaká metodika, akokoľvek vyskúšaná, neoslobodzuje od prítomnosti osoby katechétu v každej fáze katechizácie.

Charizma, ktorú dostal od Ducha, solídna duchovnosť, jasné svedectvo života sú dušou každej metódy a len vlastné ľudské a kresťanské kvality zaručujú dobré využitie textov a iných pracovných pomôcok.

Katechéta je priamym sprostredkovateľom, ktorý uľahčuje komunikáciu medzi ľuďmi a Božím tajomstvom a medzi jednotlivcami navzájom a so spoločenstvom. Má sa preto pričiniť, aby jeho vzdelanie a kultúrny rozhľad, spoločenské postavenie a spôsob života nekládli prekážky ceste viery, ale vytvárali tie najvhodnejšie podmienky pre hľadanie, prijímanie a prehlbovanie kresťanského posolstva.

Nezabúda, že primknutie sa s vierou zo strany osôb je ovocím milosti a slobody, a preto sa snaží, aby za jeho činnosťou vždy bola viera v Ducha Svätého a modlitba.

A napokon, podstatný je osobný vzťah katechétu ku katechizovanému. Má ho živiť vychovávateľská láska, vynaliezavá tvorivosť, prispôsobivosť a zároveň maximálne rešpektovanie slobody a dozrievania človeka.

Katechéta svojím múdrym sprevádzaním na ceste absolvuje jednu z najvzácnejších služieb katechizácie: pomáha zvereným spoznať povolanie, ku ktorému ich volá Boh.

 

Aktivita a tvorivosť katechizovaných[18]

 

157. Aktívna účasť katechizovaných na ich formačnom procese je v úplnej zhode nielen s pravou medziľudskou komunikáciou, ale najmä s ekonómiou zjavenia a spásy. V riadnych podmienkach kresťanského života sú totiž veriaci povolaní, či ako jednotlivci alebo ako skupina, aktívne odpovedať na Boží dar modlitbou, účasťou na sviatostiach a iných

liturgických úkonoch, cirkevným a spoločenským zaangažovaním, skutkami lásky, podporovaním veľkých ľudských hodnôt, ako je sloboda, spravodlivosť, pokoj, ochrana prírody.

V katechéze totiž katechizovaní preberajú záväzok zapojiť sa do aktivít viery, nádeje a lásky, nadobudnúť schopnosť správneho úsudku, spevňovať osobné rozhodnutie pre obrátenie a praktický kresťanský život.

Sami katechizovaní, najmä ak ide o dospelých, môžu účinne prispievať k rozvoju katechézy tým, že naznačujú najefektívnejšie spôsoby pochopenia a vyjadrenia posolstva, ako je: osvojovanie si praxou, hľadanie a dialóg, výmena a konfrontovanie zorných uhlov.

 

Spoločenstvo, človek a katechéza[19]

 

158. Katechetická pedagogika je účinná v tej miere, v akej sa kresťanské spoločenstvo stane konkrétnym a príkladným východiskom pre vieru jednotlivca. Stane sa tak vtedy, ak sa spoločenstvo predkladá ako prameň, miesto a cieľ katechézy. Konkrétne sa teda spoločenstvo stane viditeľným miestom svedectva viery, bude sa starať o formáciu svojich členov, prijímať ich ako Božiu rodinu, a tak sa stane trvalým životným prostredím pre rast vo viere.[20] Povedľa ohlasovania evanjelia verejnou a kolektívnou formou stále bude nevyhnutný kontakt človeka s človekom podľa príkladu Ježiša a apoštolov. Takto sa ľahšie zaangažuje osobné vedomie, dar viery, ktorému je vlastné pôsobenie Ducha Svätého. Dar viery bude prechádzať zo živého subjektu na živý subjekt a sila presvedčenia sa stane pôsobivejšou.[21]

 

Dôležitosť skupiny[22]

 

159. Skupina má dôležitú úlohu v procese rozvoja človeka. Platí to tak pre katechézu detí, u ktorých podporuje správnu socializáciu, ako aj mladých, u ktorých skupina znamená priam životnú nevyhnutnosť pre formovanie osobnosti, alebo dospelých, medzi ktorými rozvíja štýl dialógu, vzájomnej účasti a kresťanskej spoluzodpovednosti.

Katechéta, ktorý sa zúčastňuje na živote skupiny a využíva jej dynamiku, za svoju primárnu a špecifickú úlohu považuje a uskutočňuje to, že v mene Cirkvi je tu aktívnym svedkom evanjelia, schopným iných urobiť účastnými na ovocí svojej zrelej viery a múdro podnecovať spoločné hľadanie.

Okrem didaktického faktora kresťanská skupina je povolaná, aby sa stala skúsenosťou spoločenstva a formou účasti na cirkevnom živote, pričom v najširšom eucharistickom spoločenstve nájde svoj cieľ a svoj plný výraz. Ježiš povedal: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18,20).

 

Spoločenská komunikácia[23]

 

160. „Areopágom novej doby je predovšetkým svet komunikačných prostriedkov, ktorý ľudstvo čím ďalej, tým viac zjednocuje... Prostriedky spoločenskej komunikácie hrajú natoľko dôležitú úlohu, že sa stali pre mnohých hlavným prostriedkom informácií a vzdelania, vedenia a riadenia pre individuálne, rodinné a sociálne správanie“.[24] Preto okrem mnohých tradičných prostriedkov, ktoré sa stále používajú, „stalo sa pri hlásaní viery o katechéze neodmysliteľným aj použitie masových komunikačných prostriedkov“.[25] Cirkev by sa totiž „cítila vinnou pred Bohom, keby nevyužila tieto veľmi účinné prostriedky, ktoré ľudský rozum neustále zdokonaľuje... Tieto prostriedky sa vlastne stali modernou a účinnou kazateľnicou, pretože Cirkev ich prostredníctvom môže hovoriť k zástupom“.[26]

Sem by mohli spadať, aj keď z odlišného titulu: televízia, rozhlas, tlač, platne, magnetofónové pásky, video a audiokazety, kompaktné disky, celý sektor audiovizuálnych pomôcok.[27] Každý z prostriedkov slúži vlastným spôsobom a každý vyžaduje špecifické použitie; treba rešpektovať požiadavky a oceňovať dôležitosť každého z nich.[28] V dobre plánovanej katechéze nemôžu teda takéto pomôcky chýbať. Podporiť vzájomnú pomoc medzi cirkvami, aby sa tak uhradili náklady na ich kúpu a prevádzku, ktoré sú niekedy dosť vysoké, je skutočná služba veci evanjelia.

 

161. Dobré užívanie médií vyžaduje od zodpovedných za katechézu vážne úsilie v poznávaní, v nadobúdaní schopností a v kvalifikovanom a aktuálnom využívaní. Ale pre veľký vplyv na kultúru, aký média vyvíjajú, nech sa najmä nezabúda, že „nestačí ich len používať na šírenie kresťanského posolstva a náuky Cirkvi, ale posolstvo samo musí byť integrované do tejto, modernou komunikáciou vytvorenej „novej kultúry... s novou rečou, novými technikami a novými psychologickými postojmi“.[29] Iba tak má, za pomoci Božej milosti, evanjeliové posolstvo schopnosť preniknúť do svedomia každého „tak, aby získal k evanjeliu úplne osobný pomer“.[30]

 

162. Protagonisti a využívatelia komunikačných prostriedkov musia dokázať prijímať milosť evanjelia. Toto pobáda katechétov, aby zvažovali jednotlivé kategórie ľudí: profesionálov z oblasti médií, ktorým treba ukázať evanjelium ako veľký obzor pravdy, zodpovednosti, inšpirácie; rodiny, tak veľmi vystavené vplyvu komunikačných prostriedkov, aby ich chránili, ale najmä aby im pomáhali nadobúdať kritický úsudok a výchovnú schopnosť;[31] príslušníkov mladej generácie, ktorí sú prijímačmi i tvorivými subjektmi masmédií. Nech sa všetkým pripomína, že „používanie a prijímanie komunikačných prostriedkov vyžaduje výchovu ku kritickému, láskou k pravde nesenému zmyslu a obsiahlu obranu slobody, úctu pred osobnou dôstojnosťou a upevnenie opravdivej kultúry národov“.[32]