I. KAPITOLA

Božia pedagogika, prameň a vzor pedagogiky viery[1]

Božie pedagogika

139. „Boh s vami zaobchádza ako so synmi. A ktorého syna by otec nekarhal? „ (Hebr 12,7). Spása človeka, ktorá je cieľom zjavenia, sa javí aj ako ovocie pôvodnej a účinnej „Božej pedagogiky“ v dejinách. Analogicky s ľudskými obyčajmi a podľa kultúrnych kategórií času Boh sa v Písme javí ako milosrdný otec, učiteľ, mudrc,[2] ktorý prijíma človeka – jednotlivca a spoločenstvo – v podmienkach, v akých sa nachádza, oslobodzuje ho z pút zla, priťahuje ho k sebe zväzkami lásky, necháva ho neustále a vytrvalo narastať do zrelosti slobodného a verného dieťaťa, poslušného jeho slovu. S týmto cieľom Boh ako geniálny a prezieravý vychovávateľ premieňa udalosti života svojho ľudu na lekcie múdrosti,[3] pričom sa prispôsobuje rôznemu veku a rôznym životným situáciám. Jemu odovzdáva slová poučenia a katechézy, ktoré potom prechádzajú z pokolenia na pokolenie,[4] napomína pripomínaním odmeny a trestu, na formovanie využíva aj skúšky a utrpenie.[5] Priviesť človeka k stretnutiu sa s Bohom, čo je úloha katechétu, naozaj znamená postaviť si do centra pozornosti a urobiť vlastným vzťah, aký má Boh k človeku, a dať sa ním viesť.

Kristova pedagogika

140. Keď prišla plnosť času, Boh poslal ľudstvu svojho Syna Ježiša Krista. On priniesol na svet najvyšší dar spásy, keď uskutočnil svoje poslanie Vykupiteľa v rámci procesu, ktorý bol pokračovaním „Božej pedagogiky“ s dokonalosťou a účinnosťou obsiahnutými v novosti jeho osoby. Z jeho slov, znakov, skutkov počas celého jeho krátkeho, ale intenzívneho života učeníci mali priamu skúsenosť zo základných charakteristík „Ježišovej pedagogiky“, ktorú potom ukázali v evanjeliách. Patrí medzi ne prijatie druhého, predovšetkým chudobného, malého, hriešnika ako človeka, ktorého Boh miluje a vyhľadáva; nefalšované ohlasovanie Božieho kráľovstva ako krásnej zvesti o pravde a Otcovej úteche; jemný a pevný spôsob lásky, ktorý oslobodzuje od zla a podporuje život; naliehavá výzva k takému správaniu, ktoré sa opiera o vieru v Boha, o nádej na Kráľovstvo a o lásku k blížnemu; využitie všetkých zdrojov medziľudskej komunikácie, ako je slovo, ticho, metafora, obraz, príklad a najrozličnejšie znaky podľa príkladu biblických prorokov. Keď Kristus vyzval učeníkov k totálnemu nasledovaniu bez oplakávania,[6] odovzdáva im svoju pedagogiku viery ako plnú účasť na svojej činnosti a na svojom osude.

Pedagogika Cirkvi

141. Od začiatku Cirkev, ktorá je „v Kristovi akoby sviatosťou“,[7] žila svoje poslanie ako viditeľné a aktuálne uskutočňovanie pedagogiky Otca a Syna. Ona, „keďže je našou matkou, je aj vychovávateľkou našej viery“.[8]

Toto sú hlboké dôvody, pre ktoré je kresťanské spoločenstvo samo osebe živou katechézou. Pre to, čím je, ohlasuje, slávi, koná a trvalo zostáva životným, nevyhnutným a prvoradým miestom katechézy.

Cirkev počas storočí vytvorila neporovnateľný poklad pedagogiky viery, predovšetkým svedectvom svätých katechétov a katechétok; rôznosť ciest a originálnych foriem náboženskej komunikácie, ako je katechumenát, katechizmy, programy kresťanského života; vzácne dedičstvo katechetickej náuky, kultúry viery, inštitúcií a služieb katechézy. Všetky tieto aspekty tvoria dejiny katechézy a právom vstupujú do pamäti spoločenstva a do praxe katechétu.

Božia pedagogika, pôsobenie Ducha Svätého v každom kresťanovi

142. „Blažený človek, ktorého ty, Pane, vzdelávaš a poúčaš o svojom zákone“ (Ž 94,12). V škole Božieho slova, prijímaného v Cirkvi, učeník, vďaka daru Svätého Ducha, ktorého poslal Kristus, rastie ako jeho Učiteľ „v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2,52), a pomáha sa mu tu rozvinúť prijatú „Božiu výchovu“, a to prostredníctvom katechézy a zdrojov poznania a skúsenosti.[9] Keď takto stále viac poznáva tajomstvo spásy a učí sa klaňať Bohu Otcovi a keď žije „podľa pravdy v láske“, usiluje sa vrastať „do toho, ktorý je hlavou, do Krista“ (Ef 4,15).

Možno povedať, že Božia pedagogika sa završuje, keď učeník dospeje „k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku“ (Ef 4,13). Preto nemôžu byť učiteľmi a pedagógmi viery iní ako tí, čo sú presvedčenými a vernými Kristovými učeníkmi v jeho Cirkvi.

Božia pedagogika a katechéza

143. Keďže je katechéza oznamovaním Božieho zjavenia, radikálne sa inšpiruje Božou pedagogikou, ako sa vyjadruje v Kristovi a v Cirkvi, od nej preberá ustanovujúce znaky a pod vedením Svätého Ducha z nej robí múdru syntézu, aby tak napomohla opravdivú skúsenosť viery a synovské stretnutie s Bohom. A tak katechéza:

– je pedagogika, ktorá vstupuje do „dialógu spásy“ medzi Bohom a človekom a slúži tomuto „dialógu spásy“, a pritom nevyhnutne zdôrazňuje univerzálne určenie tejto spásy; v tom, čo sa týka Boha, podčiarkuje Božiu iniciatívu, motiváciu lásky, nezaslúženosť daru, rešpektovanie slobody; v tom, čo sa týka človeka, poukazuje na dôstojnosť prijatého daru a požiadavku neustále v ňom rásť;[10]

– prijíma zásadu narastajúcej postupnosti zjavenia, transcendenciu a tajomnosť Božieho slova, ako aj jeho prispôsobenie sa rôznym ľuďom a kultúram;

– uznáva ústredné postavenie Ježiša Krista, Božieho Slova, ktoré sa stalo človekom, čo vymedzuje katechézu ako „pedagogiku vtelenia“, prostredníctvom ktorého sa evanjelium vždy predkladá pre život a v živote ľudí;

– zhodnocuje skúsenosť viery spoločenstva, ako je to vlastné Božiemu ľudu, Cirkvi;– zakoreňuje sa vo vzájomnom vzťahu a osvojuje si proces dialógu;

– je pedagogikou znakov, do ktorých sú zasadené činy a slová, učenie a skúsenosť;[11]

– keďže je Božia láska prvým dôvodom zjavenia, z nevyčerpateľnej Božej lásky, ktorou je Duch Svätý, čerpá z nej katechéza silu pravdy a neustále úsilie vydávať o nej svedectvo.[12]

Katechéza sa tak utvára ako proces alebo program, či cesta nasledovania Ježiša evanjelií v Duchu smerom k Otcovi, na ktorú sa podujíma, aby dosiahla zrelosť viery „podľa miery, akou nás obdaroval Kristus“ (Ef 4,7), a podľa možností a potrieb každého jednotlivca.

Pôvodná pedagogika viery[13]

144. Keď katechéza, ktorá je vlastne pedagogikou viery, realizuje svoje úlohy, nemôže sa dať inšpirovať ideologickými zreteľmi alebo čisto ľudskými záujmami,[14] nezamieňa spásonosné Božie pôsobenie, ktoré je čistou milosťou, s pedagogickým pôsobením človeka, ale ani ich nestavia proti sebe a neoddeľuje. Je dialógom, ktorý Boh láskyplne vedie s každým človekom a ktorý sa stáva jeho inšpiráciou a normou; keď na základe toho katechéza neprestajne vyhľadáva dialóg s ľuďmi podľa veľkých usmernení Magistéria Cirkvi,[15] stáva sa neúnavným „echom“ tohto dialógu.

Presné ciele, podľa ktorých si volí metodické postupy, sú tieto:

– dať do pohybu postupnú a dôslednú syntézu úplného primknutia sa človeka k Bohu (fides qua) a obsahu kresťanského posolstva (fides quae);

– rozvinúť všetky rozmery viery, ktorými sa ona stáva poznanou, slávenou, žitou, modliacou sa;[16]

– pobádať človeka odovzdať sa „celý Bohu“[17] rozumom, vôľou, srdcom, pamäťou;

– pomôcť človeku spoznať povolanie, ktoré má od Pána.

Katechéza tak rozvíja spoločné dielo uvádzania do kresťanského života, výchovy a výuky.

Vernosť Bohu a vernosť človeku[18]

145. Ježiš Kristus je živý, dokonalý vzťah Boha k človeku a človeka k Bohu. Od neho pedagogika viery prijíma „základný zákon pre celú Cirkev“, a teda aj pre katechézu: „byť verný Bohu a človeku v tom istom postoji lásky“.[19] Bude preto pravá tá katechéza, ktorá pomáha prijímať Božie pôsobenie na celej formačnej ceste, vytvárajúc atmosféru počúvania, vďakyvzdávania a modlitby[20] a zároveň smeruje k slobodnej odpovedi ľudí, o ktorú sa usiluje aj aktívnou účasťou katechizovaných.

Božia „zhovievavosť“,[21] škola pre človeka

146. Keď Boh chcel hovoriť s ľuďmi ako s priateľmi, prejavil[22] svoju zvláštnu pedagogiku: je ňou starostlivá prezieravosť, s ktorou prispôsobil svoju reč stavu našej pozemskej existencie.[23]

Táto skutočnosť ukladá katechéze úlohu nikdy nie dosť zavŕšenú – nachádzať reč, schopnú sprostredkovať Božie slovo a Krédo Cirkvi, ktoré je z neho odvodené, v tých najrozličnejších podmienkach poslucháčov,[24] udržujúc pritom istotu, že s Božou milosťou je to možné a že Duch Svätý dáva radosť z takéhoto konania.

Preto pedagogické indikácie primerané pre katechézu sú tie, ktoré umožňujú odovzdávať Božie slovo v jeho úplnosti ľudských sŕdc.[25]

Evanjelizovať vychovávaním a vychovávať evanjelizovaním[26]

147. Katechéta, ktorý sa neprestajne inšpiruje pedagogikou viery, stvárňuje svoju službu ako kvalifikovanú cestu výchovy. Deje sa tak vtedy, keď na jednej strane pomáha človeku otvoriť sa náboženskému rozmeru života a na druhej strane mu ponúka evanjelium, aby preniklo a pretvorilo procesy rozumu, vedomia, slobody, konania a aby existenciu premenilo na sebadarovanie podľa príkladu Ježiša Krista. S týmto cieľom katechéta poznáva a využíva výsledky kresťansky chápaných vied o výchove.