I. KAPITOLA

Katechetická služba v partikulárnej cirkvi a jej protagonisti

Partikulárna cirkev[1]

 

217. Je to partikulárna cirkev[2] čiže diecéza,[3] v ktorej sa uskutočňuje ohlasovanie a odovzdávanie evanjelia a získavajú sa aj skúsenosti z jeho žitia. Partikulárnu cirkev tvorí spoločenstvo učeníkov Ježiša Krista,[4] ktorí žijú v určitom spoločensko-kultúrnom priestore. V každej partikulárnej cirkvi sa „sprístupňuje univerzálna Cirkev vo svojich podstatných prvkoch“.[5] Všeobecná Cirkev, ktorú ako prvotnú bunku splodil v deň Turíc Duch Svätý, „privádza na svet partikulárne cirkvi ako svoje dcéry a v nich sa vyjadruje“.[6] Všeobecná Cirkev ako Kristovo telo prejavuje sa ako „telo cirkví“.[7]

 

218. Ohlasovanie evanjelia a Eucharistia sú dva piliere, na ktorých sa buduje a okolo ktorých sa zhromažďuje partikulárna cirkev. Tak ako univerzálna Cirkev, aj partikulárna cirkev „je tu pre hlásanie evanjelia“.[8]

Katechéza je základnou evanjelizačnou činnosťou každej partikulárnej cirkvi. Pomocou nej diecéza poskytuje všetkým svojim členom a všetkým tým, čo do nej prichádzajú s túžbou odovzdať sa Ježišovi Kristovi, formačný proces, ktorý im umožňuje poznať, sláviť, žiť a hlásať evanjelium v rámci vlastného kultúrneho obzoru. Takto môžu Kristovi učeníci vyznanie viery, ktoré je cieľom katechézy, hlásať „vo svojich jazykoch“.[9] Tak ako na Turíce, aj dnes Kristova Cirkev, „prítomná a činná“[10] v partikulárnych cirkvách, „hovorí všetkými jazykmi“,[11] lebo ako strom, ktorý rastie, zapúšťa korene do všetkých kultúr.

 

Služba katechézy v partikulárnej cirkvi

 

219. V súhrne služieb, ktorými partikulárna cirkev uplatňuje svoje evanjelizačné poslanie, významné miesto má služba katechézy.[12] Upozorňujeme na niektoré jej črty:

a) V diecéze je katechéza jednotnou službou;[13] koná sa vo vzájomnom spojení presbyterov, diakonov, rehoľníkov a laikov s biskupom. Celé kresťanské spoločenstvo má cítiť zodpovednosť za túto službu. Aj keď kňazi, rehoľníci a laici robia katechézu spoločne, predsa odlišným spôsobom, každý podľa svojho postavenia v Cirkvi (vysvätení služobníci, zasvätené osoby, veriaci kresťania).[14] Ich prostredníctvom, v rozdielnosti úloh každého z nich, katechetická služba ponúka v úplnosti Božie slovo a svedectvo o skutočnosti Cirkvi. Ak by chýbala niektorá z týchto foriem prítomnosti, katechéza by stratila časť svojho bohatstva a svojho významu.

b) Na druhej strane ide o cirkevnú službu nevyhnutnú pre rast Cirkvi. Nie je to činnosť, ktorá by sa mohla v spoločenstve uskutočňovať zo súkromného titulu alebo len z osobnej iniciatívy. Koná sa v mene Cirkvi, z moci poslania, ktoré ona udelila.

c) Katechetická služba má v celku cirkevných služieb vlastný charakter, ktorý vyplýva zo špecifickosti katechizácie v rámci procesu evanjelizácie. Úloha katechétu ako vychovávateľa vo viere sa líši od úloh ostatných protagonistov pastorácie (liturgickej, charitatívnej, sociálnej), aj keď, samozrejme, musí sa uskutočňovať v spolupráci s nimi.

d) Aby katechetická služba priniesla v diecéze ovocie, treba, aby rátala s ďalšími pracovníkmi. Nejde nevyhnutne priamo o katechétov, ale o takých, čo sú oporou katechetickej činnosti, lebo spĺňajú úlohy, bez ktorých sa nemožno zaobísť: formácia katechétov, vypracovávanie materiálov, uvažovanie, organizovanie a plánovanie. Títo pracovníci spolu s katechétmi sú v službách jedinej diecéznej katechetickej služby, aj keď nie všetci spĺňajú tie isté úlohy a nepracujú z toho istého titulu.

 

Kresťanské spoločenstvo a zodpovednosť za katechizáciu

 

220. Katechéza je zodpovednosťou celého kresťanského spoločenstva. Uvádzanie do kresťanského života „nemá byť dielom samých katechétov alebo kňazov, ale celej veriacej pospolitosti“.[15] Aj sama permanentná výchova k viere je problém, ktorý sa týka celého spoločenstva. Katechéza je preto výchovná činnosť, ktorá sa realizuje počínajúc osobitnou zodpovednosťou každého člena spoločenstva v komunitnom prostredí či klíme, bohatej na vzťahy, aby sa katechumeni a katechizovaní aktívne začlenili do života spoločenstva.

Kresťanské spoločenstvo totiž sleduje katechetický proces, či vzhľadom na deti, mladých alebo dospelých, ako skutočnosť, ktorá ho bezprostredne zapája a angažuje.[16] Je to napokon kresťanské spoločenstvo, ktoré na konci katechetického procesu prijíma katechizovaných do bratského prostredia, „v ktorom budú môcť plnšou mierou žiť to, čo sa naučili“.[17]

 

221. Kresťanské spoločenstvo skupine katechizovaných nielenže veľa dáva, ale aj veľa od nich dostáva. Keď sa novoobrátení, najmä spomedzi mladých a dospelých, primknú k Ježišovi Kristovi, vnášajú do spoločenstva, ktoré ich prijíma, nové ľudské a náboženské bohatstvo. Spoločenstvo tak rastie a vzmáha sa, lebo katechéza neprivádza k viere len katechizovaných, ale aj spoločenstvo ako také.

Aj keď je celé kresťanské spoločenstvo zodpovedné za katechézu a aj keď všetci jeho členovia majú vydávať svedectvo o viere, len niektorí dostávajú cirkevné poverenie katechétov. Spolu s pôvodným poslaním, aké majú rodičia vzhľadom na svoje deti, niektorým osobitne povolaným členom Božieho ľudu Cirkev oficiálne udeľuje citlivé poslanie organicky odovzdávať vieru v spoločenstve.[18]

 

Biskup, prvý zodpovedný za katechizáciu partikulárnej cirkvi

 

222. Druhý vatikánsky koncil vyzdvihuje eminentnú dôležitosť, akú má v biskupskej službe ohlasovanie a odovzdávanie evanjelia: „Medzi hlavnými povinnosťami biskupov vyniká hlásanie evanjelia“.[19] V uskutočňovaní tejto úlohy biskupi sú predovšetkým „vierozvestami“,[20] ktorí sa usilujú získať pre Krista nových učeníkov a zároveň sú „hodnovernými učiteľmi“,[21] ktorí odovzdávajú zverenému ľudu vieru, aby ju vyznával a žil. V prorockej službe biskupov sa misijné ohlasovanie a katechéza úzko spájajú ako jej dva aspekty. Aby mohli biskupi spĺňať túto funkciu, dostávajú „hodnovernú charizmu pravdy“.[22] Biskupi sú „prví zodpovední za katechézu“, katechéti „par excellence“.[23] V dejinách Cirkvi je zrejmá veľmi vážna úloha veľkých a svätých biskupov, ktorí svojimi iniciatívami a spismi poznačili najprekvitajúcejšie obdobie katechumenátu. Katechézu považovali za jednu zo základných úloh svojej služby.[24]

 

223. Táto starostlivosť o katechizáciu privedie biskupa k tomu, aby prevzal „hlavné vedenie katechézy“[25] v partikulárnej cirkvi, čo okrem iného obsahuje:

– Potrebu zabezpečiť v svojej cirkvi skutočnú prioritu aktívnej a účinnej katechézy, „ktorá zapojí do činnosti ľudí, prostriedky, nástroje, ba aj potrebné ekonomické zdroje“.[26]

– Starostlivosť o katechizáciu vyjadrovať aj priamou účasťou na odovzdávaní evanjelia veriacim a zároveň bdieť nad autentickosťou vyznávania viery a nad kvalitou textov a pomôcok, ktoré sa majú používať.[27]

– Biskup má „vzbudzovať a udržovať... opravdivú záľubu pre katechézu; záľubu, ktorá sa stelesní vo vhodnej a účinnej organizácii“;[28] robí tak v hlbokom presvedčení o dôležitosti katechézy pre kresťanský život diecézy.

– Úsilie o to, „aby sa katechéti na svoju úlohu náležite pripravili, a teda, aby dôkladne poznali učenie Cirkvi a aby si z teoretickej i praktickej stránky osvojili psychologické zákony a pedagogické disciplíny“.[29]

– Zavedenie celkového diecézneho katechetického projektu členeného a súvislého, ktorý by zodpovedal skutočným potrebám veriacich a bol by súčasťou diecéznych pastoračných plánov. Takýto projekt bude pri jeho uskutočňovaní možné koordinovať s plánmi biskupskej konferencie.

 

Presbyteri – pastieri a vychovávatelia kresťanského spoločenstva

 

224. Vlastná funkcia presbytera (kňaza) v katechéze pramení zo sviatosti posvätného rádu, ktorú prijal. Sviatosťou kňazstva sa presbyteri, mocou pomazania Ducha Svätého, pripodobňujú Kristovi Kňazovi ako služobníci Hlavy, aby ako spolupracovníci biskupského stavu budovali celé jeho telo, ktorým je Cirkev.[30] Pre túto ontologickú podobnosť s Kristom služba presbyterov stvárňuje spoločenstvo, koordinuje a posilňuje ostatné služby a charizmy.

Vo vzťahu ku katechéze sviatosť kňazstva ustanovuje presbyterov za „vychovávateľov vo viere“.[31] Pričiňujú sa o to, aby sa veriaci ich spoločenstva náležite formovali a dosahovali kresťanskú zrelosť.[32] Keďže si presbyteri na druhej strane uvedomujú, že ich „hierarchické kňazstvo“[33] je v službách „všeobecného kňazstva veriacich“,[34] pomáhajú im uskutočňovať funkciu, ktorá vyplýva z krstu a ktorú spĺňajú z moci poslania zo strany Cirkvi. Presbyteri tak uskutočňujú odporúčanie Druhého vatikánského koncilu, keď od nich žiada, aby úprimne uznávali a napomáhali „vážnosť a vlastný zástoj laikov v poslaní Cirkvi“.[35]

 

225. Úlohy presbytera, najmä farára,[36] v katechéze sú tieto:

– vzbudzovať v kresťanskom spoločenstve zmysel pre spoločnú zodpovednosť za katechézu ako úlohu, ktorá sa dotýka všetkých, ako aj pre uznanie a ocenenie katechétov a ich poslania;

– postarať sa o základné zostavenie katechézy a jej náležité naprogramovanie, počítajúc s aktívnou účasťou samých katechétov, a dbať pritom, aby bola „dobre usporiadaná a dobre orientovaná“;[37]

– vzbudzovať a rozoznávať povolania pre katechetickú službu a ako katechét katechétov dbať na ich formáciu; tejto úlohe má venovať maximálnu starostlivosť;

– integrovať katechetickú činnosť do evanjelizačného projektu spoločenstva a starať sa najmä o súvis medzi katechézou, sviatosťami a liturgiou;

– zabezpečiť súvis katechézy svojho spoločenstva s diecéznymi pastoračnými plánmi a pomôcť katechétom, aby sa stali aktívnymi spolupracovníkmi na spoločnom diecéznom projekte.

Skúsenosti ukážu, že kvalita katechézy spoločenstva závisí vo veľkej miere od prítomnosti a pôsobenia kňaza.

 

Rodičia, prví vychovávatelia viery svojich detí[38]

 

226. Svedectvo kresťanského života, ktoré rodičia vydávajú v kruhu rodiny, dostáva sa deťom v ovzduší nežnosti a úcty k matke a otcovi. Deti tak vnímajú a radostne prežívajú blízkosť Boha a Ježiša Krista, ako im ju predstavujú rodičia; táto prvá kresťanská skúsenosť zanecháva často rozhodujúcu stopu, ktorá trvá po celý život. Takéto náboženské prebudenie detí v rodinnom prostredí má „nenahraditeľný charakter“.[39]

Toto prvé uvedenie do kresťanského života sa spevňuje, keď z príležitosti iných rodinných udalostí alebo sviatkov „rodičia zdôrazňujú ich kresťanský alebo náboženský obsah“.[40] Toto uvedenie do kresťanského života sa ešte viac prehlbuje, ak rodičia vysvetľujú a pomáhajú vnútorne prijímať metodickejšiu katechézu, ktorú ich trocha odrastenejšie deti prijímajú v kresťanskom spoločenstve. „Rodinná katechéza totiž predchádza, sprevádza a obohacuje každú inú formu katechézy“.[41]

 

227. Vo sviatosti manželstva rodičia dostávajú milosť i zodpovednosť za kresťanskú výchovu svojich detí,[42] pred ktorými vydávajú svedectvo a ktorým odovzdávajú zároveň hodnoty ľudské aj náboženské. Toto výchovné pôsobenie, ktoré je súčasne ľudské aj náboženské, je „pravou a skutočnou službou“[43] odovzdávania a vyžarovania evanjelia do tej miery, že sám život rodiny sa stáva cestou viery a školou kresťanského života. Ako deti dorastajú, stáva sa vzájomnou výmenou, lebo v takomto „katechetickom dialógu každý dostáva i dáva“.[44]

Z tohto dôvodu je potrebné, aby kresťanské spoločenstvo venovalo celkom osobitnú pozornosť rodičom. Pomocou osobných kontaktov, stretnutí, kurzov, ako aj katechézy pre dospelých, adresovanou rodičom, treba im pomáhať vziať na seba dnes osobitne citlivú úlohu – vychovávať vo viere svoje deti. Je to ešte naliehavejšie na miestach, kde občianske zákonodarstvo nedovoľuje alebo sťažuje slobodnú výchovu vo viere.[45] V týchto prípadoch je „domáca cirkev“[46] prakticky jediným prostredím, kde deti a mladí môžu dostávať autentickú katechézu.

 

Rehoľníci v katechizácii

 

228. Cirkev osobitným spôsobom pozýva ku katechizácii zasvätené osoby a veľmi si praje, aby rehoľné komunity venovali „čo najviac svojich schopností a možností významnému dielu katechézy“.[47]

Osobitné prispenie zo strany rehoľníkov, rehoľníčok a členov spoločností apoštolského života vyplýva z ich špecifického stavu. Záväzok zachovávať evanjeliové rady, ktorý charakterizuje zasvätený život, je darom pre celé kresťanské spoločenstvo. V katechetickej činnosti diecézy nikdy nemôžu nahradiť ich originálny a osobitný vklad ani kňazi, ani laici. Tento originálny príspevok pochádza z verejného svedectva ich zasvätenia, ktoré ich robí živým znakom skutočnosti Kráľovstva: „Profesia týchto rád v trvalom životnom stave uznanom Cirkvou charakterizuje Bohu zasvätený život“.[48] I keď evanjeliové hodnoty má žiť každý kresťan, zasvätené osoby „v sebe zobrazujú Cirkev, pretože ona od nich túžobne žiada, aby žili podľa požiadaviek blahoslavenstiev“.[49] Svedectvo rehoľníkov, spojené so svedectvom laikov, ukazuje jedinú tvár Cirkvi, ktorá je znakom Božieho kráľovstva.[50]

 

229. „Mnohé rehoľné rodiny, mužské a ženské, vznikli preto, aby kresťansky vychovávali deti a mládež, najmä tú najopustenejšiu“.[51] Tá istá charizma ich zakladateľov spôsobuje, že dnes mnohí rehoľníci a rehoľníčky spolupracujú v katechéze pre dospelých. „V priebehu dejín sa veľmi uplatnili v katechetickej činnosti Cirkvi“.[52] Keď rehoľníci na seba vezmú katechetickú úlohu, ich osobitné charizmy[53] sa tým nestanú okrajovými. Charizmy rôznych rehoľných spoločenstiev pri zachovaní charakteru katechézy poznačia túto spoločnú úlohu tým, čo im je vlastné, čo má často veľkú náboženskú, spoločenskú a pedagogickú hĺbku. Dejiny katechézy dokazujú vitalitu, ktorú tieto charizmy vniesli do výchovného pôsobenia Cirkvi.

 

Laickí katechéti

 

230. Aj katechetická činnosť laikov má svoj osobitný charakter, primeraný ich postaveniu v Cirkvi: „Pre laikov je vlastný a charakteristický svetský ráz“.[54] Laici katechizujú počnúc ich začlenením sa do sveta, spoločnou účasťou na všetkých formách zaangažovanosti s ostatnými ľuďmi a tým, že do odovzdávania evanjelia vnášajú špecifickú senzibilitu a osobitné poznačenie: „Toto šírenie blahozvesti... nadobúda určitú charakteristickú črtu a zvláštnu účinnosť práve preto, že sa uskutočňuje v bežných podmienkach tohto sveta“.[55]

Keďže laickí katechéti žijú tú istú formu života ako katechizovaní, majú osobitnú citlivosť pre to, ako uvádzať evanjelium do konkrétneho života ľudí. Katechumeni a katechizovaní môžu v nich nájsť kresťanský vzor, do ktorého si môžu premietnuť svoju budúcnosť veriacich ľudí.

 

231. Povolanie laika pre katechézu pramení vo sviatosti krstu a posilňuje ho birmovka – sviatosti, prostredníctvom ktorých má účasť „na kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade Kristovom“.[56] Okrem všeobecného povolania k apoštolátu niektorí laici cítia vnútorné Božie volanie vziať na seba úlohu katechétov. Cirkev vzbudzuje a zisťuje toto Božie povolanie a udeľuje misiu katechizácie. Pán Ježiš takto osobitným spôsobom pozýva mužov a ženy, aby ho nasledovali ako učiteľa a formátora učeníkov. Toto osobné povolanie od Ježiša Krista a vzťah k nemu sú naozajstným motorom pôsobenia katechétu. „Z tohoto láskyplného poznania Krista sa rodí túžba zvestovať ho, evanjelizovať a privádzať iných k súhlasu viery v neho“.[57]

Cítiť sa byť povolaným a prijať od Cirkvi poslanie byť katechétom môže v praxi nadobudnúť rôzne stupne obetavosti vo vykonávaní tohto povolania, a to podľa charakteristík každého katechétu. Niekedy katechéta spolupracuje v katechetickej službe v určitom ohraničenom období svojho života, alebo len príležitostne; i tak je to vzácna služba a spolupráca. Dôležitosť katechetickej služby však radí, aby v diecéze bol istý počet rehoľníkov

a laikov, ktorí sú verejne uznaní a v spojení s kňazmi a biskupom sa trvalo a obetavo venujú katechizácii, a tak sa pričiňujú, aby táto služba v diecéze nadobudla cirkevnú podobu, aká je jej vlastná.[58]

 

Rôzne, dnes osobitne potrebné typy katechétu

 

232. Typ alebo postava katechétu v Cirkvi má rôzne obdoby, lebo potreby katechézy sú rozličné.

– „Katechéti v misijných krajinách“,[59] na ktorých sa tento titul aplikuje špeciálnym spôsobom. „Teraz kvitnúce cirkvi by sa bez nich nerozmáhali“.[60] Sú tu takí, čo majú „špecifickú úlohu katechizovať“,[61] a sú iní, čo spolupracujú v rôznych formách apoštolátu.[62]

– V niektorých cirkvách s veľkým nedostatkom kléru, i keď ide o miesta, kde už oddávna bolo kresťanstvo, je potrebná postava katechétu istým spôsobom analogická ako v misijných krajinách. Ide totiž o uspokojenie naliehavých potrieb: animácia spoločenstiev malých skupín vidieckeho obyvateľstva, ktorým chýba trvalá prítomnosť kňaza; vhodnosť prítomnosti a misijného prenikania do predmestí „veľkomiest“.[63]

– V situácii krajín s kresťanskou tradíciou, ktorá vyžaduje „novú evanjelizáciu“,[64] postava katechétu mladých a katechétu dospelých stáva sa nevyhnutnou pre animáciu katechézy uvádzania do kresťanského života. Títo katechéti sa musia postarať aj o permanentnú katechézu. V týchto úlohách je rovnako podstatný zástoj kňaza.

– Naďalej zostáva základnou postava katechétu detí a dospievajúcich, ktorým prislúcha citlivé poslanie poskytnúť „prvé poznatky z katechizmu a prípravu na sviatosť pokánia, prvé sväté prijímanie a birmovku“.[65] Táto úloha je dnes ešte naliehavejšia tam, kde deti a dospievajúci „nedostávajú primeranú náboženskú výchovu vo svojich rodinách“.[66]

– Ďalší typ katechétu, aký treba formovať, je katechéta pre predsviatostné stretnutia[67] pre dospelých z príležitosti krstu alebo prvého svätého prijímania ich detí, alebo z príležitosti sviatosti manželstva. Je to úloha, ktorá v sebe zahŕňa vlastnú originalitu, v ktorej sa spája prijatie, prvé ohlasovanie a príležitosť stať sa spoločníkom na ceste hľadania viery.

– Niektoré osobitne citlivé oblasti ľudského života naliehavo vyžadujú ďalšie typy katechétov. Ide o osoby tretieho veku,[68] ktoré potrebujú hlásanie evanjelia prispôsobené ich podmienkam; postihnuté a nespôsobilé osoby, ktoré okrem plného začlenenia do spoločenstva potrebujú pri katechizovaní špeciálny pedagogický postup;[69] migrantov a ľudí, ktorí sú súčasným vývojom vysunutí na okraj spoločnosti.[70]

– Možno odporúčať aj ďalšie typy katechétov. Keď každá partikulárna cirkev analyzuje svoju kultúrnu a náboženskú situáciu, objaví vlastné potreby a realisticky si vymedzí typy katechétov, aké potrebuje. Je to podstatná úloha vtedy, keď treba usmerniť a zorganizovať formáciu katechétov.