História katechumenátu

HISTÓRIA

Na konci 2. storočia po Kristovi katechéza obsahuje základné a kompletné učenie ku príprave na krst ako reakcia na to, že počas prenasledovania mnohí kresťania odpadli od viery. Preto sa pred vlastné prijatie krstu zaraďuje dlhá a precízna morálna aj duchovná príprava, aby sa tak upevnilo a posilnilo rozhodnutie navždy priľnúť ku Kristovi a jeho vykupiteľskému dielu. Dĺžka a náplň tejto prípravy sa líšila od cirkevnej obci k obci a neexistovala žiadna jednotná štruktúra. V Cirkvi vznikajú organizované prípravy na prijatie kresťantva – katechumenát. Kresťanské spoločenstvá sa venovali novoobráteným a uvádzali ich do kresťanského učenia a života. Prvé dokumenty o katechumenátnej katechéze sa objavujú v druhej polovici 2. stor. Začiatkom 3. stor. sa z tejto praxe vyvinula inštitúcia. Krst a eucharistia neznamenajú cieľ, ale začiatok nového života a jeho dozrievanie. Významnými prvkami tejto katechézy boli slávenia rôznych etáp katechumenátu, ako aj sviatostná katechéza. Sú to predkatechumenát a katechumenát. 

Predkatechumenát neveriaci sa dostal do kontaktu s kresťanmi. Ak ho ich život oslovil, dostal prvé informácie a vedomosti o kresťanskej viere. Trvanie tohto obdobia záviselo od záujmu človeka. V tejto etape sa prejavilo misijné zameranie Cirkvi. Ďalšou etapu bolo -

prihlásenie sa na katechumenát - Keď sa záujemca  upevnil vo viere, požiadal o zapísanie do katechumenátu, predstavil sa biskupovi v prítomnosti jedného osvedčeného kresťana. Dôležitý bol motív kandidáta, ktorý mal byť autentický a dôstojný. Podľa sv. Augustína, podmienkou má byť disponovanosť kandidáta a dobrá vôľa. Okrem toho sa skúmalo, či sa povolanie kandidáta zlučuje s kresťanskou morálkou. 

Obdobie katechumenátu – začalo sa prijatí kandidáta, ktorý sa nazýval katechumen. Bolo vyjadrené obradom, znamením kríža, alebo vkladaním rúk, alebo vložením do úst zopár zrniek požehnanej soli. Toto obdobie trvalo väčšinou tri až štyri roky. Obsahom prípravy boli dejiny spásy, pravdy viery z nich vyplývajúce a kresťanský život. Väčšinou išlo  o biblickú katechézu, poučenie sa sústredilo na dejiny spásy, základnú formu i obsah tvorilo čítanie Svätého písma a jeho výklad. Toto obdobie bolo zakončené skúškou z vedomostí a z uvádzania kresťanských zásad do života. Išlo o osobné obrátenie človeka, ktorý sa takto formoval. Tu mal hlavnú úlohu „krstný otec“  a miestne spoločenstvo, ktoré napomáhalo vzrast katechumena vo viere. Pritom sa obnovovalo celé spoločenstvo. 

Príprava na krst prebiehala vo veľkopôstnom období. Na jej začiatku katechumen, po súhlase svojho krstného otca miestnej cirkvi, začal prípravu na krst. Volal sa vyvolený, súci alebo osvietený. Katechéza spočívala v intenzívnejšom poučovaní, cvičení sa v pôstoch, zasvätenia zapájaní sa do bohoslužby (liturgická katechéza) a vo viacerých skúškach. Okrem iného mu Cirkev zverila symboly (Vyznanie viery, Otče náš), ktoré verejne predniesol. Odovzdávanie týchto symbolov znamenalo zasvätenie (tajomstva – disciplina arcani). V neskorších dobách slávnostne odovzdávali evanjelium (v Ríme) alebo žaltár (v Neapole). 

Udelenie krstu krst sa udeľoval katechumenom ktorí obstáli v príprave na Veľkú noc, slávnostným spôsobom za účasti celého spoločenstva veriacich a obrad obsahoval aj birmovanie. Novopokrstenci – neofyti boli v bielych šatách a po prvýkrát sa zúčastňovali na celej bohoslužbe a pristúpili aj ku sv. prijímaniu. 

Záverečná katechéza o sviatostiach neofyti boli pod vedením biskupa zasvätení do všetkých obradov, na ktorých sa zúčastňovali (mystagogická katehcéza). Toto poučenie bolo až na záver kvôli disciplíne arcani. Poučenie o sviatostiach bolo súčasťou liturgie vysluhovania týchto sviatostí. Liturgia bola pokračovaním katechumenátu.

V ďalších storočiach sa zaužíval termín - Disciplina arcani - začal sa používať až v novoveku na opísanie praxe, ktorá v Cirkvi prekvitala najmä v 4. storočí. Ide pri nej o to, že tým, ktorí ešte neprijali kresťanské zasvätenie (krst, birmovanie, eucharistia), sa zakazoval prístup k vedomostiam ohľadom týchto sviatostí. Okrem sviatostí v niektorých spoločenstvách spadala pod tento zákaz aj znalosť toho, čo sa týkalo týchto sviatostí: Vyznania viery (krst), modlitby Pána (Eucharistia) a praxe kresťanskej modlitby (birmovanie). Striktnosť dodržiavania tejto praxe, aj to, čoho všetkého sa týkala, nebolo ani zďaleka v Katolíckej cirkvi jednotné a líšilo sa od cirkevnej obce k cirkevnej obci, preto nie je možné vytvárať nejakú jednotnú teóriu disciplinae arcani. Kresťanom nešlo o to, aby skryli pred neveriacimi prostriedky spásy, ale aby ich odhalili v pravom čase, teda vtedy, keď budú môcť veriacemu pomôcť získať večný život. Najvypuklejšie sa disciplina arcani prejavuje v Jeruzalemskej cirkevnej obci, ktorá kvôil veľkému množstvu pútnikov a teda nestabilných členov komunity, čelí najväčšiemu nebezpečensstvu, že množstvo neznalých zvedavcov posvätné obrazy a symboly zbanalizuje. V 5. storočí, keď katechumenát postupne stráca svoj význam, pretože sú krstené predovšekým deti, sa stráca aj dôvod pre utajovanie posvätných skutočností a tým mizne aj disciplina arcani. 

Katechumenátna katechéza okrem malých zmien používa i dnes v misijných krajinách. Je vhodná aj pre novú evanjelizáciu, je aktuálna i u nás. Nič nestratila na svojej dôležitosti. Je adresovaná predovšetkým dospelým, alebo dospievajúcim.

Druhý vatikánsky koncil obnovil pre latinskú Cirkev „viacstupňový katechumenát dospelých“ . Jeho obrady sa nachádzajú v Ordo initiationis christianae adultorum (Obrad uvádzania dospelých do kresťanského života“ r. 1972)

 


 

Použité zdroje:

Christifideles laici

SSV, Úvod k obradom uvedenia do kresťanského života

Kongregácia pre klerikov, Všeobecné direktórium pre katechizáciu

Kolektív autorú: Praktický prúvodce pro doprevázejíci v katechumenátu

J. Fogassy, Príručka katechumenátnej katechézy

Sv. Ambróz, Výklad vyznania viery, o sviatostiach, o tajomstvách