III. KAPITOLA

Povaha, ciele a úlohy katechézy

 

 „...aby každý jazyk vyznával: Ježiš Kristus je Pán! na slávu Boha Otca“ (Flp 2,11).

 

77. Keď sme načrtli miesto katechézy v evanjelizačnom poslaní Cirkvi, jej vzťahy s inými prvkami evanjelizácie a s ostatnými formami služby slova, v tejto kapitole chceme špecifickejšie uvažovať o týchto témach:

– cirkevná povaha katechézy; konajúcim subjektom je Cirkev oživovaná Duchom;

– základné ciele, ktoré sleduje pri katechizovaní;

– úlohy, pomocou ktorých uskutočňuje tieto ciele; tie sú zároveň jej najbezprostrednejšími cieľmi;

– vnútorná postupnosť katechetického procesu a katechumenátna inšpirácia, ktorá ho oživuje.

Okrem toho sa v tejto kapitole podrobnejšie vrátime k vlastnému charakteru katechézy, o ktorom bola reč už v predchádzajúcej kapitole, kde sa špecifikoval jej vzťah k ostatným cirkevným činnostiam.

 

Katechéza – činnosť cirkevnej povahy

 

78. Katechéza je činnosť svojou podstatou cirkevná.[1] Jej skutočným subjektom je Cirkev, ktorá ako pokračovateľka poslania Ježiša Učiteľa, oživovaná Duchom, má úlohu Učiteľky viery. Cirkev preto napodobňuje Pánovu Matku a verne zachováva evanjelium vo svojom srdci,[2] ohlasuje ho, slávi ho, žije ho a odovzdáva ho všetkým, čo sa rozhodli nasledovať Ježiša Krista.

Toto odovzdávanie evanjelia je živým činom cirkevnej tradície:[3]

– Cirkev totiž odovzdáva vieru, ktorú sama žije: svoje pochopenie tajomstva Boha a jeho spásonosného zámeru; svoj pohľad na najvyššie povolanie človeka; spôsob evanjeliového života, ktorý sprostredkuje radosť Kráľovstva; nádej, ktorá ju preniká; lásku, ktorá cíti s ľudstvom a s celým Božím stvorením.

– Cirkev odovzdáva vieru aktívnym spôsobom, zasieva ju do sŕdc katechumenov a katechizovaných, aby urobila plodnými ich najhlbšie skúsenosti.[4] Vyznanie viery, ktoré prijali od Cirkvi („traditio“), počas katechetického procesu vyklíči a vzrastá, vráti sa („redditio“) obohatené hodnotami rôznych kultúr.[5] Katechumenát sa tak stáva základným ťažiskom vzrastu katolicity a kvasom cirkevnej obnovy.

 

79. Keď Cirkev uvádzaním do kresťanského života odovzdáva vieru a nový život, koná ako matka ľudí, ktorá plodí deti, počaté z Ducha Svätého a zrodené z Boha.[6] Presne povedané, keďže je Cirkev „našou matkou, je aj vychovávateľkou našej viery“;[7] je matkou a učiteľkou súčasne. Pomocou katechézy živí svoje deti vlastnou vierou a začleňuje ich do nebeskej rodiny. Ako dobrá matka ponúka im evanjelium v celej jeho autentickosti a čistote, takže sa im dostáva ako primeraný pokrm, ktorý je kultúrne obohatený a je odpoveďou na najhlbšie túžby ľudského srdca.

 

Cieľ katechézy: spojenie s Ježišom Kristom

 

80. „Definitívnym cieľom katechézy je uviesť niekoho nielen do styku, ale do spojenia, do dôvernosti s Ježišom Kristom“.[8] Celá evanjelizácia má za cieľ napomáhať spojenie s Ježišom Kristom. Katechéza vychádza z „počiatočného“ obrátenia osoby, ktoré v nej vzbudil Duch Svätý prostredníctvom ohlasovania a podujíma sa poskytnúť tomuto prvému primknutiu základ a vyzrievanie. Ide teda o pomoc tomu, kto sa práve obrátil, „lepšie poznať Ježiša, ktorému sa oddal: poznať jeho „tajomstvo“[9], Božie kráľovstvo, ktoré on ohlasuje, požiadavky a prísľuby obsiahnuté v jeho evanjeliovom posolstve, cesty, ktoré načrtol pre každého, kto ho chce nasledovať“.[10] Krst, sviatosť, ktorou sa „stávame podobní Kristovi“,[11] svojou milosťou podporuje prácu katechézy.

 

81. Spojenie s Ježišom Kristom svojou dynamikou pobáda učeníka zjednotiť sa s ním vo všetkom tom, v čom sám Ježiš Kristus bol hlboko zjednotený s Bohom, svojím Otcom, ktorý ho poslal na svet, a s Duchom Svätým, ktorý ho pobádal plniť poslanie; s Cirkvou, svojím telom, ktorej sa daroval, a s ľuďmi, svojimi bratmi, osud ktorých chcel s nimi prežívať. Cieľ katechézy je vyjadrený vo vyznaní viery v jediného Boha Otca, Syna a Ducha Svätého

 

82. Katechéza je tou osobitnou formou služby slova, pomocou ktorej počiatočné obrátenie dozrieva natoľko, že sa z neho stane živé, výslovné a činorodé vyznanie viery: „Katechéza má svoj pôvod vo vyznaní viery a k vyznaniu viery vedie“.[12]

Vyznanie vnútornej viery pri krste[13] je eminentne trojičné. Cirkev krstí „v mene Otca, Syna a Ducha Svätého“ (Mt 28,19)[14], Boha jedného v troch osobách, ktorému kresťan zveruje svoj život. Katechéza uvádzania do kresťanského života či už pred krstom alebo po prijatí krstu pripravuje na tento rozhodujúci záväzok. Permanentná katechéza bude neustále pomáhať v dozrievaní tohto vyznania viery, v jeho zopakovaní pri Eucharistii a pri obnovovaní záväzkov, ktoré sú v ňom obsiahnuté. Je dôležité, aby katechéza dokázala dobre spojiť vyznanie kristologickej viery, „Ježiš je Pán“ s trojičným vyznaním: „Verím v Otca Syna a Ducha Svätého“, lebo sú len dva spôsoby vyjadrenia tej istej kresťanskej viery. Kto sa vplyvom prvého ohlasovania obráti k Ježišovi Kristovi a uzná ho za Pána, pomocou katechézy začína proces, ktorý nevyhnutne končí výslovným vyznaním Trojice.

Vyznaním viery v jedného Boha kresťan sa zrieka slúžiť akémukoľvek ľudskému absolútnu, či je to moc, pôžitok, rasa, predkovia, štát, peniaze...,[15] a tak sa oslobodzuje od každého idolu, ktorý by z neho robil otroka. Je to vyhlásenie vôle slúžiť Bohu a ľuďom bez akéhokoľvek puta. Keď učeník Ježiša Krista proklamuje vieru v Trojicu, spoločenstvo osôb, dokazuje zároveň, že láska k Bohu a blížnemu je princíp, ktorý stvárňuje jeho bytosť a jeho konanie.

 

83. Vyznanie viery je úplné len vo vzťahu k Cirkvi. Každý pokrstený jednotlivo vyslovuje Krédo, lebo žiaden čin nie je osobnejší ako tento. Ale odrieka ho v Cirkvi a cez ňu, lebo tak robí ako jej člen. „Verím“ a „veríme“ sú v sebe navzájom obsiahnuté.[16] Keď kresťan spojí v jedno svoje vyznanie viery s vyznaním Cirkvi, začleňuje sa do jej poslania „univerzálnej sviatosti spásy“ pre život sveta. Kto vyznáva vieru, berie na seba záväzky, ktoré v nemálo prípadoch privolávajú prenasledovanie. V kresťanských dejinách sú mučeníci ohlasovateľmi a svedkami par excellence.[17]

 

Úlohy katechézy uskutočňujú jej cieľ

 

84. Cieľ katechézy sa realizuje pomocou rôznych vzájomne sa prelínajúcich úloh.[18] Aby ich katechéza uskutočnila, inšpiruje sa zaiste spôsobom, akým Ježiš formoval svojich učeníkov: dával im poznať rozličné rozmery Božieho kráľovstva („vám je dané poznať tajomstvá nebeského kráľovstva“, Mt 13,11);[19] učil ich modliť sa („keď sa modlíte, hovorte: Otče...“, Lk 11,2);[20] predkladal im evanjeliové postoje („učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“, Mt 11,29), uvádzal ich do apoštolského poslania („po dvoch ich poslal“, Lk 10,1).[21]

Úlohy katechézy zodpovedajú výchove k rôznym dimenziám viery, lebo katechéza je úplnou kresťanskou formáciou, „otvorenou všetkým zložkám kresťanského života“.[22] Sama vnútorná dynamika viery vyžaduje vieru poznať, sláviť, žiť a pretlmočiť do modlitby. Katechéza má pestovať každý z týchto rozmerov. Vieru však žijeme v kresťanskom spoločenstve a ohlasujeme ju v apoštolskom poslaní; je to viera, ktorú máme spoločnú a ohlasujeme. Katechéza má napomáhať aj tieto jej rozmery.

Druhý vatikánsky koncil takto vyjadril spomínané úlohy: „Katechéza osvecuje a posilňuje vieru, udržuje život podľa Kristovho ducha, privádza k vedomej a činnej účasti na liturgickom tajomstve a pobáda k apoštolskej činnosti“.[23]

 

Základné úlohy katechézy: pomáhať poznať, sláviť, žiť a kontemplovať Kristovo tajomstvo

 

85. Základné úlohy katechézy sú:

 

– Napomáhať poznanie viery

Ten, čo sa stretol s Kristom, chce ho čo najlepšie poznať, a takisto chce poznať Otcov plán, ktorý on zjavil. Poznanie obsahu viery (fides quae) je požiadavka primknutia sa k viere (fides qua).[24] Láska k inej osobe už v ľudskom poriadku znamená chcieť ju stále viac poznávať. Katechéza má preto „privádzať k pochopeniu celej pravdy o Božom pláne“[25] a učeníkov Ježiša Krista viesť k poznaniu tradície a Písma, ktoré je vznešenosťou poznania Krista (Flp 3,8).[26]

Prehĺbenie poznania viery kresťansky osvecuje ľudskú existenciu, udržuje život viery a takisto robí schopným zdôvodniť si ju pred svetom. Odovzdanie symbolu, súhrnu Písma a viery Cirkvi, vyjadruje splnenie tejto úlohy.

– Liturgická výchova

Vskutku, „Kristus je stále prítomný vo svojej Cirkvi, najmä v liturgických úkonoch“.[27] Spojenie s Ježišom Kristom vedie k sláveniu jeho spásonosnej prítomnosti v sviatostiach, najmä v Eucharistii. Cirkev si vrúcne praje, aby sa všetkých veriacich kresťanov podarilo priviesť k tejto plnej, vedomej a aktívnej účasti, ako to vyžaduje povaha samej liturgie a dôstojnosť ich krstného kňazstva.[28] Preto katechéza okrem toho, že umožňuje poznať význam liturgie a sviatostí, má učeníkov Ježiša Krista vychovávať „k modlitbe, k vďakyvzdaniu, k pokániu, k dôvernej prosbe, k zmyslu pre komunitu a k symbolickej reči“,[29] lebo všetko toto je potrebné k opravdivému liturgickému životu.

– Morálna formácia

Obrátenie sa k Ježišovi Kristovi v sebe zahŕňa aj kráčanie v jeho šľapajach. Katechéza má preto odovzdať učeníkom postoje vlastné Majstrovi. Oni potom nastupujú na cestu vnútornej premeny, na ktorej sa zúčastňujú na Pánovom veľkonočnom tajomstve a „prechádzajú od starého človeka k novému, dokonalému v Kristovi“.[30] Reč na vrchu, v ktorej Ježiš obnovuje Desatoro a vtláča im ducha blahoslavenstiev,[31] je nevyhnutným východiskom pre morálnu formáciu, dnes tak veľmi potrebnú. Evanjelizácia, ktorá „prináša so sebou aj ohlasovanie aj mravnú ponuku“,[32] šíri celú svoju interpelujúcu silu, keď spolu s ohlasovaným slovom dokáže ponúknuť aj žité slovo. Takéto morálne svedectvo, ku ktorému katechéza pripravuje, musí vedieť ukázať spoločenské dôsledky evanjeliových požiadaviek.[33]

– Učiť modlitbe

Spojenie s Ježišom Kristom privádza učeníkov k tomu, aby zaujali postoj modlitby a kontemplácie, aký mal Majster. Naučiť sa modliť s Ježišom znamená modliť sa s tými istými citmi, s akými sa on obracal na Otca: klaňanie, chvála, ďakovanie, synovská dôvera, prosby, obdiv jeho slávy. Tieto city sa odrážajú v Otčenáši, v modlitbe, ktorú Ježiš naučil učeníkov a ktorá je vzorom každej kresťanskej modlitby. „Odovzdanie Otčenáša“,[34] syntézy celého evanjelia,[35] je preto opravdivým vyjadrením splnenia tejto úlohy. Keď je katechéza preniknutá klímou modlitby, osvojovanie si kresťanského života dosiahne patričnú hĺbku. Takáto klíma sa stáva osobitne potrebná, keď katechumeni a tí, čo prijímajú katechézu, nachádzajú sa tvárou v tvár najnáročnejším požiadavkám evanjelia a cítia sa byť slabí, alebo keď udivení objavia v svojom živote Božie pôsobenie.

 

Iné základné úlohy katechézy: uvádzanie do kresťanského života a výchova k životu v spoločenstve a k poslaniu

 

86. Katechéza robí kresťana súcim žiť v spoločenstve a aktívne sa zúčastňovať na živote a poslaní Cirkvi. Druhý vatikánsky koncil naznačuje pastierom nevyhnutnosť vhodne pestovať ducha vospolnosti[36] a katechumenom priúčať sa „činne spolupracovať na zvestovaní evanjelia a výstavbe Cirkvi“.[37]

– Výchova k životu v spoločenstve

a) Kresťanský život v spoločenstve nemožno improvizovať a treba k nemu starostlivo formovať. Ježišova náuka o živote v spoločenstve, ako ju prináša evanjelium, vyžaduje kvôli jeho osvojeniu niektoré postoje, ktoré by mala katechéza podporiť: ducha jednoduchosti a pokory („Ak nebudete ako deti“, Mt 18, 3); starostlivosť o najmenších („kto by pohoršil jedného z týchto maličkých“, Mt 18, 6); osobitnú pozornosť voči tým, čo sa vzdialili („nepôjde hľadať tú (ovcu), čo zablúdila?“, Mt 18, 12); spoločnú modlitbu („ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek“, Mt 18, 19); vzájomné odpustenie „sedemdesiatsedemráz“, Mt 18, 22). Všetky tieto postoje zjednocuje bratská láska („Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ Jn 13, 34).

b) Vo výchove k tomuto zmyslu pre spoločenstvo katechéza sa bude starať aj o ekumenický rozmer a bude povzbudzovať k bratským postojom voči členom iných cirkví a cirkevných spoločenstiev. S týmto cieľom katechéza jasne osvetlí celé učenie Katolíckej cirkvi a bude sa pritom vyhýbať výrazom alebo vysvetleniam, ktoré by mohli uviesť do omylu. Okrem toho bude napomáhať „náležité poznanie iných vyznaní“,[38] s ktorými máme spoločné dobrá, ako: „písané Božie slovo, život v milosti, viera, nádej, láska a iné vnútorné dary Ducha Svätého“.[39] Katechéza bude mať natoľko ekumenický rozmer, do akej miery dokáže vzbudiť a udržať „pravú túžbu po jednote“,[40] chápanú nie ako ľahký irenizmus, ale ako dokonalú jednotu, kedy to Pán bude chcieť a akými cestami to bude chcieť.

– Uvedenie do poslania

a) Katechéza je rovnako otvorená misijnému dynamizmu.[41] Usiluje sa navykať Ježišových učeníkov, aby boli v spoločnosti, v profesnom, kultúrnom a spoločenskom živote prítomní ako kresťania. Pripraví ich aj na to, aby ponúkali svoju spoluprácu v rôznych cirkevných službách každý podľa vlastného povolania. Tento evanjelizačný záväzok veriacich laikov má pôvod v sviatostiach uvádzania do kresťanského života a v sekulárnom charaktere ich povolania.[42] Je taktiež dôležité využívať každý prostriedok, ktorým možno vzbudiť kňazské povolania a povolania k osobitnému zasväteniu sa Bohu v rôznych formách rehoľného a apoštolského života a zažať v srdciach jednotlivcov špeciálne misijné povolanie.

Katechéza by mala živiť a udržovať evanjeliové postoje, ku ktorým Ježiš privádzal svojich učeníkov, keď začínal svoje poslanie: ísť hľadať zablúdenú ovcu, kázať a zároveň uzdravovať, byť chudobní, bez zlata a mešca, vedieť prijať odmietnutie a prenasledovanie, skladať dôveru v Otca a v pomoc Ducha Svätého, nečakať inú odmenu ako radosť, že môžeme pracovať pre Kráľovstvo.[43]

b) Keď bude katechéza formovať takýto misijný zmysel, bude vychovávať k medzináboženskému dialógu, ktorý môže robiť veriacich schopnými viesť plodnú komunikáciu s ľuďmi iných náboženstiev.[44] Katechéza poukáže na puto Cirkvi s nekresťanskými náboženstvami, ktoré je predovšetkým v spoločnom pôvode a v spoločnom cieli ľudského pokolenia, ako aj v mnohonásobných „semenách slova“, ktoré Boh vložil do týchto náboženstiev. Katechéza pomôže aj v umení spájať a zároveň rozlišovať medzi „ohlasovaním Krista“ a „medzináboženským dialógom“. Tieto dva prvky, i keď si zachovávajú svoju vnútornú spätosť, nemajú sa zamieňať, ani považovať za to isté.[45] Dialóg totiž „neoslobodzuje od hlásania evanjelia“.[46]

 

Niektoré úvahy o celku týchto úloh

 

87. Úlohy katechézy tvoria teda celok, bohatý a rôznorodý vo svojich aspektoch. O tomto celku je vhodné vysloviť niekoľko úvah.

– Všetky úlohy sú potrebné. Ako je pre vitalitu ľudského organizmu nevyhnutné, aby fungovali všetky jeho orgány, tak aj pre dozrievanie kresťanského života treba, aby sa pestovali všetky jeho rozmery: poznanie viery, liturgický život, morálna formácia, modlitba, patričnosť do spoločenstva, misijný duch. Ak katechéza zanedbá jednu z nich, kresťanská viera nedosiahne svoj úplný rozvoj.

– Každá úloha svojím spôsobom napĺňa ciele katechézy. Morálna formácia je napríklad vo svojej podstate kristologická a trojičná, plná ekleziologického zmyslu a otvorená sociálnemu rozmeru. To isté platí o liturgickej výchove, ktorá je bytostne náboženská a cirkevná, ale vo svojom evanjelizačnom zaangažovaní pre dobro sveta aj veľmi náročná.

– Úlohy sú navzájom v sebe obsiahnuté a spolu sa rozvíjajú. Každá veľká katechetická téma, napríklad o Bohu Otcovi, má svoj poznávací rozmer, ale aj morálny obsah; dostáva sa do modlitby a do svedectva. Jedna úloha volá po druhej: poznanie viery robí schopným spĺňať poslanie; sviatostný život dáva silu k mravnej premene.

– Na realizovanie svojich úloh katechéza uplatňuje dva veľké prostriedky: odovzdávanie evanjeliového posolstva a skúsenosť kresťanského života.[47] Liturgická výchova napríklad potrebuje vysvetliť, čo je to kresťanská liturgia a čo sú sviatosti; musí však aj nechať skúsiť v praxi rôzne typy slávenia, objaviť a milovať symboly, zmysel vonkajších gest atď. Morálna formácia nielenže odovzdáva obsah kresťanskej morálky, ale aktívne pestuje evanjeliové postoje a kresťanské hodnoty.

– Jednotlivé rozmery viery sú predmetom výchovy tak v ich aspekte „daru“, ako aj v ich aspekte „záväzku“. Poznanie viery, liturgický život, nasledovanie Krista, toto všetko je dar Ducha, ktorý prijímame v modlitbe, a zároveň záväzok k duchovnému, morálnemu a svedeckému úsiliu. Obidva tieto aspekty treba pestovať.[48]

– Každý rozmer viery, tak ako viera vo svojom celku, musí sa zakoreniť v ľudskej skúsenosti bez toho, že by v osobe zostával ako niečo umelé alebo izolované. Poznanie viery je dôležité – osvecuje celú existenciu a vedie dialóg s kultúrou. V liturgii sa celý osobný život stáva osobnou obetou. Evanjeliová morálka preberá a pozdvihuje ľudské hodnoty. Modlitba je otvorená všetkým osobným a spoločenským problémom.[49]

Ako to naznačilo Direktórium z roku 1971, „je dôležité, aby katechéza rešpektovala toto bohatstvo činnosti tak, aby nijaký aspekt nebol izolovaný na škodu ostatných.[50]

 

Krstný katechumenát: štruktúra a stupňovitosť

 

88. Viera, ktorú podnecuje Božia milosť a Cirkev ju svojím pôsobením rozvíja, prechádza procesom dozrievania. Pre každý stupeň je k dispozícii vhodná katechéza.[51]

V krstnom katechumenáte sa formácia rozvíja v štyroch etapách:

– predkatechumenát,[52] ktorý charakterizuje prvá evanjelizácia kvôli obráteniu a vysvetleniu kerigmy prvého ohlasovania;

– katechumenát,[53] v pravom zmysle slova zameraný na katechézu a jeho začiatkom je „podanie knihy evanjelií“;[54]

– obdobie očisťovania a osvecovania,[55] ktoré je intenzívnejšou prípravou na sviatosti uvádzania do kresťanského života a v ktorom má miesto „odovzdanie symbolu“[56] a „odovzdanie Pánovej modlitby“;[57]

– odbobie mystagógie,[58] ktoré charakterizuje skúsenosť zo sviatostí a zo vstupu do spoločenstva.

 

89. Tieto etapy, plné múdrosti veľkej katechumenátnej tradície, sú návodom na stupňovitosť katechézy.[59] V čase cirkevných Otcov sa totiž vlastná katechumenátna formácia uskutočňovala prostredníctvom biblickej katechézy, zameranej na vyrozprávanie dejín spásy; bezprostredná príprava na krst pomocou náukovej katechézy, ktorá vysvetľovala práve odovzdané Krédo a Otčenáš s ich morálnym obsahom; etapa, ktorá nasledovala po sviatostiach uvádzania do kresťanského života – mystagogickej katechézy, ktorá pomáhala osvojiť si tieto sviatosti a začleniť sa do spoločenstva. Táto patristická koncepcia je i naďalej zdrojom svetla pre súčasný katechumenát a pre samu katechézu uvádzania do kresťanského života.

Keďže katechéza uvádzania do kresťanského života sprevádza proces obrátenia, je vo svojej podstate postupná; a keďže je v službách toho, čo sa rozhodol nasledovať Ježiša Krista, je v najväčšej miere kristocentrická.

 

Krstný katechumenát – inšpiračný zdroj katechézy v Cirkvi

 

90. Keďže misie (poslanie) ad gentes sú paradigmou celého misijného pôsobenia Cirkvi, krstný katechumenát, ktorý naň nadväzuje, je inšpiračným vzorom jej katechetického pôsobenia.[60] Je preto vhodné podčiarknuť prvky katechumenátu, ktoré majú inšpirovať dnešnú katechézu, a význam tejto inšpirácie. Treba však vopred uviesť, že medzi katechizovanými a katechumenmi,[61] ako aj medzi katechézou po krste a pred krstom, ktorá sa im odlišne poskytuje, je základný rozdiel.

U prvých vychádza zo sviatostí uvádzania do kresťanského života, ktoré už prijali, a tak „už boli uvedení do Cirkvi a krstom sa stali Božími deťmi. Ich obrátenie má teda základ v krste, ktorý už prijali, a majú rozvíjať jeho silu“.[62]

 

91. Vzhľadom na tento podstatný rozdiel budeme teraz uvažovať o niektorých prvkoch krstného katechumenátu, ktoré majú byť zdrojom inšpirácie pre katechézu po krste:

– Krstný katechumenát celej Cirkvi neustále pripomína zásadnú dôležitosť funkcie uvedenia do kresťanského života s jej základnými činiteľmi, ktoré ju tvoria: katechéza a sviatosti krstu, birmovania a Eucharistie. Pastorácia uvádzania do kresťanského života je existenčne dôležitá pre každú partikulárnu Cirkev.

– Krstný katechumenát je zodpovednosťou celého kresťanského spoločenstva. Takéto uvedenie do kresťanského života totiž „nemá byť len dielom katechétov alebo kňazov, ale celej veriacej pospolitosti, najmä krstných rodičov...“.[63] Ustanovizeň katechumenátu takto podporuje v Cirkvi vedomie duchovného materstva v každej forme výchovy k viere.[64]

– Krstný katechumenát je celý preniknutý Kristovým veľkonočným tajomstvom. Preto „celé uvedenie má mať veľkonočný ráz“.[65] Veľkonočná vigília, stred kresťanskej liturgie, a jej krstná duchovnosť sú inšpiráciou pre celú katechézu.

– Krstný katechumenát je aj počiatočným miestom inkulturácie. Podľa príkladu vtelenia Božieho Syna, ktorý sa stal človekom v istom konkrétnom historickom momente, Cirkev prijíma katechumenov celých, s ich kultúrnymi zväzkami. Celá katechizácia sa podieľa na úlohe začleňovať do katolicity Cirkvi autentické „semená slova“, zasiate v jednotlivcoch a národoch.[66]

– A napokon koncepcia krstného katechumenátu ako formačného procesu a pravej školy viery poskytuje katechéze po krste dynamiku a niektoré určujúce znaky ako je: intenzita a integrita formácie; jej odstupňovaný charakter s vymedzenými etapami; jej zviazanosť s obradmi, symbolmi a znakmi, najmä biblickými a liturgickými; jej trvalá spätosť s kresťanským spoločenstvom...

Katechéza po krste bez toho, že by mala napodobňujúco reprodukovať štruktúru krstného katechumenátu, ale keď si pritom uvedomuje, že katechizovaní sú pokrstení, bude si dobre počínať, keď sa inšpiruje na tejto „prípravnej škole kresťanského života“[67] a nechá sa obohatiť jej hlavnými charakteristickými prvkami.