KATECHÉZA V PROCESE EVANJELIZÁCIE

II. KAPITOLA

Katechéza v procese evanjelizácie

 

„Čo sme počuli a poznali a čo nám rozprávali naši otcovia, nezatajíme pred ich synmi; ďalším pokoleniam vyrozprávame slávne a mocné skutky Pánove a zázraky, ktoré urobil“ (Ž 78,3–4).

„Apolo bol poučený o Pánovej ceste a so zápalom ducha hovoril a správne učil o Ježišovi...“ (Sk 18,25).

 

60. V tejto kapitole poukážeme na vzťah katechézy k ostatným prvkom evanjelizácie, ktorej je súčasťou.

V tomto zmysle na prvom mieste opíšeme vzťah katechézy k prvému ohlasovaniu, ktoré sa uskutočňuje v misiách. Potom poukážeme na vnútorný súvis medzi katechézou a sviatosťami uvádzania do kresťanského života. Ďalej predstavíme základnú úlohu katechézy v bežnom živote Cirkvi v jej úlohe permanentnej výchovy vo viere.

Osobitnú úvahu venujeme vzťahu medzi katechézou a školským vyučovaním náboženstva, keďže obe činnosti sú hlboko prepojené a spolu s kresťanskou výchovou v rodine stávajú sa základom pre formáciu detí a mládeže.

 

61. Prvé ohlasovanie je adresované neveriacim a tým, čo v podstate žijú v náboženskej ľahostajnosti. Jeho úlohou je ohlasovať evanjelium a pozývať k obráteniu. Katechéza „na rozdiel od počiatočného hlásania evanjelia“[1] napomáha dozrievanie tohto počiatočného obrátenia tým, že obráteného vychováva vo viere a začleňuje ho do kresťanského spoločenstva. Medzi týmito dvoma formami služby slova je preto vzťah odlišnosti vo vzájomnom dopĺňaní sa.

Prvé ohlasovanie, k uskutočňovaniu ktorého je povolaný každý kresťan, je spĺňaním výzvy „choďte“[2] ktorú Ježiš adresoval svojim učeníkom; zahŕňa preto potrebu vyjsť zo seba, ponáhľať sa, predkladať. Katechéza však vychádza z podmienky, ktorú určil sám Ježiš: „kto uverí“,[3] kto sa obráti, kto sa rozhodne. Obe činnosti sú podstatné a jedna druhú potrebujú: ísť a prijímať druhých, ohlasovať a vychovávať, povolávať a začleňovať.

 

62. V pastoračnej praxi sa však medzi oboma činnosťami nedajú tak ľahko určiť hranice. Často osoby, ktoré prichádzajú na katechézu, potrebujú v podstate skutočné obrátenie. Cirkev si preto želá, aby sa prvá etapa katechetického procesu bežne venovala obráteniu.[4] V „misiách (poslaní) ad gentes“ sa táto úloha uskutočňuje „predkatechumenátom“.[5] V situácii, akú vyžaduje „nová evanjelizácia“, uskutočňuje sa pomocou „kerigmatickej katechézy“, ktorú niekde nazývajú „predkatechézou“;[6] keďže sa táto kerigmatická katechéza inšpiruje predkatechumenátom, a predkladá radostnú zvesť kvôli pevnému rozhodnutiu sa pre vieru. Katechéza v pravom zmysle slova bude môcť spĺňať svoju špecifickú úlohu výchovy vo viere, iba keď bude vychádzať z obrátenia, to jest keď bude počítať s vnútorným postojom toho, „kto verí“.[7]

To, že katechéza vo svojej počiatočnej fáze preberá tieto misijné úlohy, neoslobodzuje partikulárnu cirkev od toho, aby sa ako inštitúcia postarala o prvé ohlasovanie, čím by najpriamejším spôsobom spĺňala Ježišov misijný príkaz. Katechetická obnova sa musí opierať o takúto predchádzajúcu misijnú evanjelizáciu.

 

KATECHÉZA V SLUŽBE UVÁDZANIA DO KRESŤANSKÉHO ŽIVOTA

 

Katechéza, podstatný moment v procese evanjelizácie

 

63. Keď apoštolská exhortácia Cathechesi tradendae začleňuje katechézu do poslania Cirkvi, pripomína, že evanjelizácia je bohatá, zložitá a dynamická skutočnosť, ktorá zahŕňa podstatné a navzájom sa odlišujúce „momenty“. A dodáva: „Katechéza je práve jedným z týchto prvkov a to veľmi dôležitým celého procesu evanjelizácie“[8] To znamená, že sú tu činnosti, ktoré „pripravujú[9] na katechézu a činnosti, ktoré z nej „vyplývajú“.[10]

„Skutočnosť“ katechézy zodpovedá obdobiu, v ktorom sa formuje obrátenie k Ježišovi Kristovi; ona je základom pre toto prvé primknutie sa k nemu. Prostredníctvom poučenia o celom kresťanskom živote a pomocou osvojovania si ho v dostatočne dlhom čase[11] uvádza obrátených do tajomstva spásy a do spôsobu evanjeliového života. Ide totiž o to, „aby sa uviedli do plného kresťanského života“.[12]

 

64. Keď katechéza rôznymi formami uskutočňuje túto funkciu uvádzania, ktorú má služba slova, kladie základy budove viery.[13] Ostatné funkcie tejto služby budú potom stavať rôzne poschodia tejto budovy.

Katechéza uvádzania do kresťanského života sa tak stáva potrebným spojivom medzi misijnou činnosťou, ktorá povoláva k viere, a pastoračnou činnosťou, ktorá neustále udržuje kresťanské spoločenstvo. Nie je však činnosťou voliteľnou, ale podstatnou a základnou tak pre budovanie osobnosti učeníka, ako aj spoločenstva. Bez nej by misijná činnosť nemala kontinuitu a stala by sa sterilnou. Bez nej by pastoračnej činnosti chýbali korene a bola by povrchná a nejasná: akákoľvek búrka by zrúcala celú budovu.[14] Od nej „podstatne závisí ...vnútorný rozmach Cirkvi, jej súlad s Božím plánom“.[15] V tomto zmysle treba katechézu považovať za prioritný moment evanjelizácie. Katechéza v službe uvádzania do kresťanského života

 

65. Viera, pomocou ktorej človek odpovedá na ohlasovanie evanjelia, si žiada krst. Vnútorný vzťah medzi oboma skutočnosťami má svoje korene vo vôli samého Krista, ktorý svojim apoštolom prikázal robiť zo všetkých národov učeníkov a krstiť ich. „Poslanie krstiť, teda sviatostné poslanie, je zahrnuté v poslaní evanjelizovať.“[16]

Tí, čo sa obrátili k Ježišovi Kristovi a boli vychovaní vo viere pomocou katechézy, sú prijímaním sviatostí uvádzania do kresťanského života – krstom, birmovaním a Eucharistiou „oslobodení z moci tmy; mŕtvi, pochovaní a vzkriesení spolu s Kristom prijímajú Ducha osvojenia dietok a slávia so všetkým Božím ľudom pamiatku smrti a vzkriesenia Pána“.[17]

 

66. Katechéza je tak základným prvkom uvádzania do kresťanského života a je úzko spätá so sviatosťami uvádzania, najmä s krstom, „sviatosťou viery“.[18]

Spojivom medzi katechézou a krstom je vyznanie viery, ktoré je zároveň vnútorným prvkom tejto sviatosti a cieľom katechézy. Cieľ katechizácie spočíva práve v tomto: pomôcť k živému, výslovnému a činorodému vyznaniu viery.[19] Aby to Cirkev dosiahla, odovzdáva katechumenom a katechizovaným živú skúsenosť, akú má s evanjeliom, svoju vieru, aby si ju osvojili vyznávaním. Preto „pravá katechéza je vždy usporiadanou a systematickou iniciáciou do zjavenia, ktoré Boh o sebe samom dal človekovi v Ježišovi Kristovi, teda do zjavenia, ktoré Cirkev stráži, opatruje vo svojej živej pamäti a vo Svätom písme a neustále podáva ďalej prostredníctvom ústneho a činného podania z pokolenia na pokolenie“.[20]

 

Základné charakteristiky uvádzania do kresťanského života

 

67. Skutočnosť, že katechéza je „podstatným momentom“ evanjelizačného procesu v službe uvádzania do kresťanského života, dáva jej niektoré charakteristiky. Katechéza je preto:

– Organickou a systematickou formáciou k viere.[21] Synoda z roku 1977 podčiarkla potrebu „dobre usporiadanej a koherentnej katechézy“,[22] pretože životné a organické prehĺbenie Kristovho tajomstva je to, čím sa katechéza predovšetkým líši od všetkých ostatných foriem predkladania Božieho slova.

– Táto organická formácia je viac, než vyučovanie: je to osvojenie si celého kresťanského života, „má byť úplnou kresťanskou iniciáciou“,[23] ktorá podporuje autentické nasledovanie Krista, zamerané na jeho osobu. Ide totiž o výchovu, ktorá vedie k poznaniu viery a k životu podľa nej takým spôsobom, že celý človek vo svojom najhlbšom prežívaní cíti, že ho Božie slovo robí plodným. Takto Kristov učeník dostáva pomoc zmeniť starého človeka, vziať na seba krstné záväzky a vyznávať vieru začínajúc od svojho „srdca“.[24]

– Je to základná, podstatná formácia,[25] zameraná na to, čo tvorí jadro kresťanskej skúsenosti, na najzákladnejšie istoty viery a na podstatné evanjeliové hodnoty. Katechéza kladie základy duchovnej budovy kresťana, vyživuje korene jeho života viery tým, že ho navyká prijímať ďalší výdatný pokrm v bežnom živote kresťanského spoločenstva.

 

68. V súhrne: keďže je katechéza uvádzania do kresťanského života organická a systematická, neobmedzuje sa len na čisto príležitostnú;[26] keďže je formáciou pre kresťanský život, je viac než vyučovanie, aj keď ho zahŕňa[27]; a keďže je základná, zameriava sa na to, čo je pre kresťana „bežné“ bez zachádzania do diskusií alebo teologického výskumu. A napokon, keďže je uvádzaním do kresťanského života, začleňuje do spoločenstva, ktoré žije, slávi a svedčí o viere. Zároveň však uskutočňuje úlohy uvádzania do kresťanského života, výchovy a výuky.[28] Toto bohatstvo, vlastné katechumenátu nepokrstených dospelých, má inšpirovať ostatné formy katechézy.

 

KATECHÉZA V SLUŽBE PERMANENTNEJ VÝCHOVY VO VIERE

 

Permanentná výchova vo viere v kresťanskom spoločenstve

 

69. Permanentná výchova vo viere nasleduje po základnej formácii a predpokladá ju. Obe predstavujú dve funkcie služby slova, ktoré sa navzájom líšia a dopĺňajú a sú v službe trvalého procesu obrátenia.

Katechéza uvádzania do kresťanského života kladie v Ježišových nasledovníkoch základy kresťanského života. Trvalý proces obrátenia ide ďalej ako to, čo ponúka základná katechéza. Aby sa podporil tento proces, je tu potrebné kresťanské spoločenstvo, ktoré by prijalo tých, čo po prvýkrát pristúpili k sviatostiam, pomáhalo by im a formovalo by ich vo viere. „Katechéze hrozí nebezpečenstvo, že sa stane neplodnou, ak komunita viery a kresťanského života neprijme katechumena na istom stupni jeho katechézy“.[29] Sprevádzanie, ktoré komunita poskytuje začínajúcemu ako svoju pomoc, zmení sa na jeho úplné začlenenie do spoločenstva.

 

70. V kresťanskom spoločenstve učeníci Ježiša Krista prijímajú pokrm z dvojakého zdroja: zo stola Božieho slova a z hostiny Kristovho Tela[30] Evanjelium a Eucharistia sú stálym pokrmom pre tých, čo putujú do Otcovho domu. Pôsobenie Ducha Svätého je zamerané na prehlbovanie a stále intenzívnejšie prežívanie daru „spoločenstva“ a záväzku „poslania“.

Permanentná výchova vo viere je adresovaná nielen každému kresťanovi, aby ho sprevádzala na ceste k svätosti, ale aj kresťanskému spoločenstvu ako takému, aby dozrievalo vo svojom vnútornom živote lásky k Bohu a k bratom, ale aj vo svojej otvorenosti voči svetu ako misijné spoločenstvo. Ježišovo prianie a jeho prosba k Otcovi sú neprestajnou výzvou: „...aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“.[31] Približovať sa krok za krokom k tomuto ideálu si v spoločenstve vyžaduje veľkú vernosť pôsobeniu Ducha Svätého, stále posilňovanie sa Pánovým Telom a Krvou a permanentnú výchovu vo viere počúvaním Božieho slova.

Pri tomto stole Božieho slova výsadné miesto zaujíma homília, pretože „prehlbuje vieru, ktorú katechéza nastolila a vedie ju k prirodzenému zavŕšeniu; súčasne pobáda Pánových učeníkov, aby každý deň pokračovali na svojej duchovnej ceste v pravde, poklone a vzdávaní vďaky“.[32]

 

Mnohoraké formy permanentnej katechézy

 

71. Služba slova počíta s mnohými formami katechézy v permanentnej výchove vo viere. Spomedzi nich možno uviesť nasledujúce:

– Štúdium a prehlbovanie poznania Svätého písma, ktoré čítame nielen v Cirkvi, ale s Cirkvou a s jej stále živou vierou. Toto pomáha objavovať Božiu pravdu spôsobom, ktorý vzbudzuje odpoveď viery. Takzvané „lectio divina“ je vynikajúcou formou takéhoto životného štúdia Písma.[33]

– Kresťanské hodnotenie udalostí, ktoré si vyžaduje misijné povolanie kresťanského spoločenstva. V tomto ohľade je nevyhnutné štúdium sociálnej náuky Cirkvi, lebo „jej hlavným cieľom je vysvetľovať takéto skutočnosti (tie zložité, ako je existencia človeka v spoločnosti a v medzinárodnom kontexte), skúmajúc ich súlad alebo odchýlku od línie evanjeliového učenia“.[34]

– Liturgická katechéza, ktorá pripravuje na sviatosti a pomáha hlbšie pochopiť i prežiť liturgiu. Vysvetľuje obsah modlitieb, zmysel gest a znakov, vychováva k aktívnej účasti, ku kontemplácii a tichu. Treba ju považovať za „vynikajúcu formu katechézy“.[35]

– Príležitostná katechéza, ktorá sa v určitých okolnostiach osobného, rodinného, spoločenského a cirkevného života usiluje pomôcť interpretovať ich a prežívať ich z perspektívy viery.[36]

– Iniciatívy duchovnej formácie, ktoré posilňujú presvedčenie, otvárajú novým perspektívam a pomáhajú vytrvať v modlitbe a v úsilí nasledovať Krista.

– Systematické prehlbovanie kresťanského posolstva pomocou teologického vyučovania, ktoré by naozaj vychovávalo vo viere, umožňovalo rásť v jej chápaní a kresťanovi dalo schopnosť zdôvodniť svoju nádej v dnešnom svete.[37] V istom zmysle je vhodné nazvať takéto vyučovanie „zdokonaľujúcou katechézou“.

 

72. Je veľmi dôležité, aby katechéza uvádzania dospelých do kresťanského života, či ide o pokrstených alebo nepokrstených, katechéza uvádzania do kresťanského života detí a mladých a permanentná katechéza boli úzko spojené v katechetickom pláne kresťanského spoločenstva, aby partikulárna cirkev harmonicky rástla a jej evanjelizačná činnosť pramenila z autentických zdrojov. „Je dôležité, aby katechéza detí a mládeže, katechéza nepretržitá, katechéza dospelých, neboli od seba izolované... treba (preto) napomáhať ich dokonalú spojitosť“.[38]

 

KATECHÉZA A ŠKOLSKÉ VYUČOVANIE NÁBOŽENSTVA

 

Vlastný charakter školského vyučovania náboženstva

 

73. V rámci služby Božieho slova si osobitnú úvahu zasluhuje vlastný charakter školského vyučovania náboženstva a jeho vzťah ku katechéze detí a mladých.

Vzťah medzi školským vyučovaním náboženstva a katechézou je vzťahom odlišnosti a dopĺňania sa: „Je neoddeliteľné spojenie a zároveň jasná odlišnosť medzi vyučovaním náboženstva a katechézou“.[39]

Osobitnou charakteristikou školského vyučovania náboženstva je skutočnosť, že má prenikať do prostredia kultúry a vstúpiť do vzťahu s ostatným poznaním. Ako originálna forma služby slova má totiž školské vyučovanie náboženstva sprítomňovať evanjelium v osobnom procese systematickej a kritickej asimilácie kultúry.[40]

V kultúrnom obzore, ktorý si žiaci osvojujú a definujú vedomosťami a hodnotami ostatných školských predmetov, školské vyučovanie náboženstva je depozitom dynamického kvasu evanjelia a usiluje sa „skutočne využiť prvky vedomostí a výchovy, aby evanjelium vniklo do mentality žiakov a zharmonizovalo ich kultúru vo svetle viery“.[41]

Je preto potrebné, aby školské vyučovanie náboženstva figurovalo ako školský predmet s tými istými požiadavkami systematickosti a prísnosti, ako je to pri ostatných predmetoch. Má predkladať kresťanské posolstvo a kresťanskú udalosť s tou istou serióznosťou a hĺbkou, s akou iné disciplíny predkladajú svoje poznatky. Neumiestňuje sa však povedľa nich ako niečo doplnkové, ale v potrebnom interdisciplinárnom dialógu. Tento dialóg má sa odohrávať najmä na tej úrovni, v ktorej každá disciplína stvárňuje osobnosť žiaka. Takto predkladanie kresťanského posolstva ovplyvní spôsob chápania pôvodu sveta, zmyslu dejín, základu etických hodnôt, funkcie náboženstva v kultúre, osudu človeka, vzťahu k prírode. Školské vyučovanie náboženstva pomocou tohto interdisciplinárneho dialógu kladie základy, posilňuje, rozvíja a dopĺňa výchovné pôsobenie školy.[42]

 

Kontext školy a adresáti školského vyučovania náboženstva

 

74. Školské vyučovanie náboženstva sa uskutočňuje v rôznom kontexte školy, čo spôsobuje, že aj keď si zachováva vlastný charakter, nadobúda rôzne zameranie. Toto závisí od právnych a organizačných podmienok, od didaktickej koncepcie, od osobných predpokladov učiteľov a žiakov a od vzťahu školského vyučovania náboženstva ku katechéze v rodine a vo farnosti.

Nie je možné vrátiť do jedinej formy všetky modely školského vyučovania náboženstva, ktoré sa v dejinách vyvinuli dôsledkom dohôd so štátom a uznesení jednotlivých konferencií biskupov. Je však potrebné usilovať sa o to, aby školské vyučovanie náboženstva, v rámci spomínaných predpokladov, zodpovedalo svojim osobitným cieľom a charakteristikám.[43]

Žiaci „majú právo v pravde a s istotou osvojovať si náboženstvo, ku ktorému patria. Nemožno nerešpektovať toto ich právo hlbšie poznať Krista a spásonosnú zvesť, ktorú priniesol, v jej úplnosti. Konfesionálny charakter školského vyučovania náboženstva, ako ho robí Cirkev, spôsobmi a formami určenými v jednotlivých krajinách, je preto nevyhnutnou zárukou, poskytnutou rodinám a žiakom, ktorí si volia toto vyučovanie“.[44]

Pre katolícku školu je takéto kvalifikované školské vyučovanie náboženstva, doplnené ostatnými formami služby slova (katechéza, liturgické slávenia atď.), nevyhnutnou súčasťou ich pedagogickej úlohy a základom ich existencie.[45]

Školské vyučovanie náboženstva na štátnych a nekonfesionálnych školách tam, kde si verejná moc alebo iné okolnosti vynucujú vyučovanie náboženstva spoločné katolíkom a nekatolíkom,[46] bude mať ekumenickejší charakter so spoločným medzináboženským poznávaním.

V iných prípadoch školské vyučovanie náboženstva bude môcť nadobudnúť skôr kultúrny charakter, zameraný na poznanie náboženstiev, pričom treba s patričným dôrazom predkladať katolícke náboženstvo.[47] Aj v tomto prípade školské vyučovanie náboženstva, najmä ak ho učí pedagóg, ktorý má úprimnú úctu k veci, zachováva si rozmer skutočnej „evanjeliovej prípravy“.

 

75. Situáciu viery a života žiakov, ktorí chodia na školské vyučovanie náboženstva, charakterizujú značné neustále zmeny. Aby školské vyučovanie náboženstva mohlo spĺňať svoje ciele, musí túto skutočnosť brať do úvahy.

Školské vyučovanie náboženstva pomáha veriacim žiakom lepšie pochopiť kresťanské posolstvo vo vzťahu k veľkým existenčným problémom, ktoré sú spoločné náboženstvám a charakterizujú každú ľudskú bytosť, k chápaniam života najčastejšie prítomným v kultúre a k hlavným zásadným morálnym problémom, s ktorými sa dnes ľudstvo stretá.

Zasa žiaci, ktorí sú v situácii hľadania alebo náboženských pochybností, môžu sa pomocou školského vyučovania náboženstva presne dozvedieť, čo je viera v Ježiša Krista, aké odpovede dáva Cirkev na ich otázky, a tak majú príležitosť lepšie si premyslieť svoje rozhodnutie.

Keď sú však žiaci neveriaci, školské vyučovanie náboženstva naberá charakteristické črty misijného ohlasovania evanjelia, aby sa mohli rozhodnúť pre vieru, ktorej potom pomôže rásť a dozrievať katechéza v rámci spoločenstva.

 

Kresťanská výchova v rodine, katechéza a školské vyučovanie náboženstva v službe výchovy vo viere

 

76. Kresťanská výchova v rodine, katechéza a školské vyučovanie náboženstva, každé podľa svojich osobitných charakteristík, sú vzájomne vnútorne spojené v službe kresťanskej výchovy detí, dospievajúcich a mladých. V praxi však treba vziať do úvahy rôzne varianty, ktoré treba presne vypracovať, aby sa pri aplikovaní všeobecných usmernení postupovalo s pastoračným realizmom a pastoračnou múdrosťou.

Každá diecéza alebo pastoračná oblasť má preto poznať rôzne okolnosti, ktoré vec ovplyvňujú, ako napríklad uplatňovanie uvádzania do kresťanského života vlastných detí v rodinách alebo formačné úlohy, ktoré podľa tradície či miestnej situácie spĺňajú farnosti, školy atď.

Na tomto podklade partikulárne cirkvi a konferencia biskupov stanovia vlastné smernice pre jednotlivé prostredia, a tak napomôžu činnosti, ktoré sa navzájom líšia i dopĺňajú.

 

[1] CT 19.

[2] Mk 16,15 a Mt 28, 19.

[3] Mk 16, 16.

[4] CT 19; VKD (1971) 18.

[5] OUDKŽ 9–13; KKP 788.

[6] V tomto direktóriu sa predpokladá, že bežný adresár „ kerigmatickej katechézy“ alebo „predkatechézy“ bude mať záujem, alebo cítiť nepokoj vzhľadom na evanjelium. Ak ho absolútne nemá, vyžaduje sa tu „prvé ohlasovanie“.

[7] OUDKŽ 9, 10, 50; CT 19.

[8] CT 18; CT 20 c. 

[9] CT 18.

[10] Tamtiež.

[11] AG 14.

[12] CT 18.

[13] Sv. Cyril Jeruzalemský, Catecheses illuminandorum, I, 11: PG 33, 351–352.

[14] Mt 7, 24–7.

[15] CT 13; CT 15.

[16] KKC 1122.

[17] AG 14; KKC 1212, 1229.

[18] KKC 1253.V krstnom katechumenáte, ktorý je vlastný misiám ad gentes, katechéza predchádza krst. V katechéze pokrstených (detí, mladých alebo dospelých) formácia nasleduje po krste. Ale aj v tomto prípade je cieľom katechézy objavovať a uvádzať do života nesmierne bohatstvá už prijatého krstu. KKC 1231 používa výraz katechumenát po krste. ChL 61 používa výraz katechéza po krste.

[19] CD 14.

[20] CT 22; CT 18d, 21b.

[21] Porov. CT 21.

[22] CT 21. V tomto príspevku synody, zahrnutom do Catechesi tradendae, treba podčiarknuť dve pravdy: starosť o uvedomenie si pastoračného problému („nástojím na potrebe organickej a systematickej kresťanskej výuky, pretože z rozličných strán sa usilujú zľahčovať jej dôležitosť“); a skutočnosť, že organickosť katechézy sa považuje za hlavnú charakteristiku, ktorou sa vyznačuje.

[23] CT 21.

[24] CT 20; Sv. Augustín, „De catechizandis rudibus“, IV, 8: CCL 46, 128–129.

[25] CT 21b.

[26] CT 21c.

[27] AG 14; CT 33 a KKC 1231.

[28] VKD (1971) 31.

[29] CT 24.

[30] DV 21.

[31] Jn 17, 21.

[32] CT 48; SC 52; DV 24; VKD (1971) 17; Rímsky misál, Ordo Lectionum Missae, n.24, (vyd. SÚSCM Typis Polyglottis Vaticanis 1980).

[33] DV 21–25; Pápežská biblická komisia, dokument „Interpretácia Biblie v Cirkvi“ (21.9.1993), IV,C, 2–3, Cittą del Vaticano 1993.

[34] SRS 41; CA 5.53–62; VKD (1971) 26; Posvätná kongregácia pre katolícku výchovu (Kongregácia pre semináre a študijné inštitúty, Dokument Usmernenia pre štúdium a vyučovanie sociálnej náuky Cirkvi vo formácii kňazov (30.12.1988), Rím 1988.

[35] CT 23; SC 35 ad 3; KKP 777, ad 1 a 2.

[36] CT 21c a 47; VKD (1971) 96 c, d, e, f.

[37] 1 Pt 3,15; Kongregácia pre náuku viery, Inštrukcia Donum veritatis, n. 6b: l.c. 1552. Pozri aj CT 61 o súvzťažnosti medzi katechézou a teológiou.

[38] CT 45c.

[39] Posvätná kongregácia pre katolícku výchovu ( Kongregácia pre semináre a študijné inštitúty), Dimensione religiosa dell’educazione nella Scuola cattolica. Lineamenti per la riflessione e la revisione (7.4.1988), n. 68, Tipografia Poliglotta Vaticana, Roma 1988; Ján Pavol II, Alokúcia kňazom rímskej diecézy (5.3.1981); Insegnamenti di Giovanni Paolo II, IV/1, str. 629–630; CD 13c; KKP 761.

[40] Kongregácia pre katolícku výchovu, dokument L’ecole catholique (19.3.1977), n. 26, Typographie Polyglotte Vaticane 1977.

[41] CT 69. Treba si všimnúť, že originalita školského vyučovania náboženstva nespočíva len v umožňovaní dialógu s kultúrou vo všeobecnosti, lebo sa týka všetkých foriem služby slova. V školskom vyučovaní náboženstva ide bezprostrednejšie o podnecovanie takéhoto dialógu v osobnom procese systematickej a kritickej iniciácie a stretnutia s kultúrnym dedičstvom, ktoré škola napomáha.

[42] Posvätná kongregácia pre katolícku výchovu (Kongregácia pre semináre a študijné inštitúty), Dimensione religiosa dell’educazione nella Scuola cattolica. Lineamenti per la riflessione e la revisione, n. 70, l. c.

[43] Ján Pavol II, Allocuzione al Simposio del Consiglio delle Conferenze Episcopali d’Europa sull’Insegnamento della Religione Cattolica nella scuola pubblica (15.4.1991): Insegnamenti di Giovanni Paolo II, XIV/1, pp. 780 s.

[44] Tamtiež.

[45] CT 69; Posvätná kongregácia pre katolícku výchovu (Kongregácia pre semináre a študijné inštitúty), Dimensione religiosa dell’educazione nella Scuola cattolica. Lineamenti per la riflessione e la revisione, n. 66: l. c.

[46] CT 33.

[47] CT 34.