I. KAPITOLA

Zjavenie a jeho šírenie prostredníctvom evanjelizácie

 

„Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi. V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov, podľa bohatstva milosti, ktorou nás štedro zahrnul vo všetkej múdrosti a rozumnosti, keď nám dal poznať tajomstvo svojej vôle podľa svojho dobrotivého rozhodnutia, čo si v ňom predsavzal uskutočniť v plnosti času: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“ (Ef 1,3–10).

 

Zjavenie prozreteľnostného Božieho plánu

 

36. „Boh, ktorý skrze Slovo všetko tvorí a udržuje, poskytuje ľuďom neprestajné svedectvo o sebe už vo stvorených veciach“.[1] Keď človek, ktorý je zo svojej prirodzenosti a na základe povolania „schopný prijímať Boha“, počúva posolstvo stvorenia, môže dospieť k istote o existencii Boha ako príčiny a cieľa všetkého a k poznaniu, že Boh sa môže človeku zjavovať.

Konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu Dei Verbum definuje zjavenie ako čin, prostredníctvom ktorého sa Boh osobne ukazuje ľuďom. Boh sa javí ako niekto, kto chce odovzdať sám seba a urobiť tak ľudskú osobu účastnou na Božej prirodzenosti.[2] Takto uskutočňuje svoj zámer lásky. „Páčilo sa Bohu vo svojej dobrote a múdrosti zjaviť seba samého a dať poznať tajomstvo svojej vôle... aby ľudí pozval a prijal do svojho spoločenstva.“[3]

 

37. Toto prozreteľnostné rozhodnutie[4] Otca, ktoré sa v plnosti zjavilo v Ježišovi Kristovi, uskutočňuje sa silou Ducha Svätého.

Je v ňom obsiahnuté:

– zjavenie Boha, jeho „najhlbšej pravdy“,[5] jeho „tajomstva“[6] pravého povolania a dôstojnosti človeka;[7]

– ponúknutie spásy všetkým ľuďom ako dar Božej milosti a Božieho milosrdenstva,[8] ktorý zahŕňa oslobodenie od zla, od hriechu, od smrti;[9]

– konečné povolanie zjednotiť všetky roztratené deti do Božej rodiny, uskutočňujúc tak medzi ľuďmi bratskú jednotu.[10]

 

Zjavenie: skutky a slová

 

38. Aby sa Boh vo svojej nesmiernosti mohol zjaviť človeku, volí si istý pedagogický postup:[11] používa udalosti a ľudské slová, aby oznámil svoj zámer; robí to postupne a po etapách,[12] aby sa tak viac priblížil ľuďom. Boh totiž tak pôsobí, že ľudia poznávajú jeho spásonosný plán pomocou udalostí dejín spásy a božsky inšpirovaných slov, ktoré ich sprevádzajú a vysvetľujú ich.

„Tento plán zjavenia („revelationis oeconomia“) sa uskutočňuje udalosťami a slovami, ktoré navzájom vnútorne súvisia tak, že

– Božie skutky v dejinách spásy odhaľujú a potvrdzujú učenie a slovami objasnené skutočnosti

− a slová zas ohlasujú skutky a vysvetľujú v nich skryté tajomstvo.“[13]

 

39. Aj evanjelizácia, ktorá odovzdáva svetu zjavenie, uskutočňuje sa činmi a slovami. Je zároveň svedectvom a ohlasovaním, slovom a sviatosťou, vyučovaním a záväzkom.

Pokiaľ ide o katechézu, odovzdáva činy a slová zjavenia: má ich ohlasovať a vyrozprávať a zároveň objasňovať hlboké tajomstvá, ktoré sú v nich skryté. Keďže však je zjavenie pre človeka zdrojom svetla, katechéza nielen pripomína minulé Božie divy, ale vo svetle toho istého zjavenia vysvetľuje znamenia čias a terajší život ľudí, lebo v nich sa uskutočňuje Boží plán spásy sveta.[14]

 

Ježiš Kristus, prostredník a plnosť zjavenia

 

40. Boh sa postupne zjavoval ľuďom prostredníctvom prorokov a spásonosných udalostí, až kým nezavŕšil zjavenie v svojom Synovi:[15]

Ježiš Kristus „celou svojou prítomnosťou a svojím zjavom, slovami a skutkami, znameniami a zázrakmi, najmä však svojou smrťou a slávnym zmŕtvychvstaním, a napokon zoslaním Ducha pravdy, uskutočňuje, a tým aj završuje zjavenie...“.[16]

Ježiš Kristus nie je len najväčší z prorokov, ale je večný Boží Syn, ktorý sa stal človekom. On je preto poslednou udalosťou, ku ktorej sa zbiehajú všetky udalosti dejín spásy.[17] On je vskutku „jediné, dokonalé a definitívne Otcovo Slovo“.[18]

 

41. Služba slova má zdôrazňovať túto obdivuhodnú charakteristiku vlastnú ekonómii zjavenia: Boží Syn vstupuje do ľudských dejín, berie na seba ľudský život, (podstupuje) ľudskú smrť a uskutočňuje novú a definitívnu zmluvu medzi Bohom a ľuďmi. Podstatnou úlohou katechézy je ukázať, kto je Ježiš Kristus: hovoriť o jeho živote a jeho tajomstve a predstavovať kresťanskú vieru ako nasledovanie jeho osoby.[19] Má preto svoj stály základ v evanjeliách, ktoré „sú srdcom celého Písma, lebo sú hlavným svedectvom o živote a učení vteleného Slova, nášho Spasiteľa“.[20]

Skutočnosť, že Ježiš Kristus je plnosťou zjavenia, je základom „kristocentrizmu“[21] katechézy: tajomstvo Krista v zjavenom posolstve nie je akýmsi prvkom navyše povedľa ostatných, ale je stredobodom, podľa ktorého sa všetky ostatné hierarchicky zoraďujú a osvetľujú.

 

Odovzdávanie zjavenia prostredníctvom Cirkvi – dielo Ducha Svätého

 

42. Božie zjavenie, ktoré vyvrcholilo v Ježišovi Kristovi, je adresované celému ľudstvu: Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2,4). Podľa tejto univerzálnej spásonosnej vôle Boh nariadil, aby sa zjavenie odovzdalo všetkým národom, všetkým generáciám a aby navždy zostalo neporušené.[22]

 

43. Aby sa splnil tento Boží zámer, Ježiš Kristus na základe, ktorým sú apoštoli, založil Cirkev a keď im od Otca zoslal Ducha Svätého, poslal ich kázať evanjelium po celom svete. Apoštoli slovami, skutkami a spismi verne uskutočňovali tento príkaz.[23]

Táto apoštolská tradícia sa neustále udržuje v Cirkvi prostredníctvom Cirkvi. A ona ako celok – pastieri i veriaci – bdie nad tým, aby sa zachovala a odovzdávala. Evanjelium sa totiž uchováva celistvé a živé v Cirkvi; učeníci Ježiša Krista ho ustavične kontemplujú a rozjímajú nad ním, vo svojom každodennom živote ho uskutočňujú a v rámci svojho poslania ho ohlasujú. Keď Cirkev žije evanjelium, Duch Svätý ju stále robí plodnou; robí ju schopnou, aby ho stále viac chápala, a podnecuje ju a pomáha jej v úlohe ohlasovať ho vo všetkých končinách sveta.[24]

 

44. Neporušené uchovávanie zjavenia, to jest Božieho slova obsiahnutého v Tradícii a v Písme, ako aj jeho nepretržité odovzdávanie, oboje je tu zaručené vo svojej autentickosti. Magistérium Cirkvi za asistencie Ducha Svätého s „charizmou pravdy“, vykonáva úrad „autentického vysvetľovania Božieho slova“.[25]

 

45. Cirkev, „všeobecná sviatosť spásy“,[26] oživovaná Duchom Svätým, odovzdáva zjavenie pomocou evanjelizácie: ohlasuje radostnú zvesť o Otcovom spásonosnom pláne a vo sviatostiach sprostredkuje Božie dary. Bohu, ktorý sa zjavuje, prináleží naša poslušnosť z viery, ktorou sa slobodne hlásime k „evanjeliu Božej milosti“ (Sk 20,24) s plným súhlasom rozumu a vôle. Človek sa pod vplyvom viery ako daru Svätého Ducha, stáva schopným kontemplovať a skusovať Boha lásky, ktorý v Kristovi zjavil bohatstvá svojej slávy.[27]

 

Evanjelizácia [28]

 

46. Cirkev „je tu pre evanjelizovanie“,[29] to jest preto, „aby priniesla radostnú zvesť do všetkých vrstiev ľudstva, aby ho pod jej vplyvom zmenila zvnútra a vytvorila tak nové ľudstvo“.[30]

Ježišovo misijné poslanie obsahuje rôzne, navzájom vnútorne pospájané aspekty: „hlásajte“ (Mk 16,15), „robte z nich učeníkov a učte ich“,[31] „buďte mi svedkami“,[32] „krstite“,[33] „toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22,19), „milujte sa navzájom“ (Jn 15,12). Hlásanie, svedectvo, vyučovanie, láska k blížnemu, robiť z ľudí učeníkov: všetky tieto aspekty sú cestami a prostriedkami odovzdávania jediného evanjelia a tvoria prvky evanjelizácie.

Niektoré z nich sú natoľko dôležité, že niekedy je tu sklon stotožňovať ich s evanjelizačnou činnosťou. „Nijaká čiastočná a neúplná definícia však nemôže vystihnúť takú bohatú, zložitú a dynamickú skutočnosť, akou je evanjelizácia“.[34]  Je tu nebezpečenstvo, že ju tým ochudobníme, ba úplne zmeníme. Ona jej má, naopak, „dodávať plnosť“[35] svojou vnútornou dvojpólovosťou, ktorú možno vyjadriť takto: svedectvo a ohlasovanie,[36] slovo a sviatosť,[37] vnútorná zmena a pretváranie spoločnosti.[38] Tí, ktorí evanjelizujú, majú vedieť konať v duchu, aký naznačuje jej „celkový pojem“[39] evanjelizácie a stotožňovať ju s celkovým poslaním Cirkvi.[40]

 

Proces evanjelizácie

 

47. I keď Cirkev trvalo vlastní plnosť prostriedkov k spáse, pôsobí nimi postupne.[41] Koncilový dekrét Ad gentes správne objasňuje dynamiku evanjelizačného procesu: kresťanské svedectvo, dialóg a uplatňovanie lásky (11–12), ohlasovanie evanjelia a výzva k obráteniu (13), katechumenát a uvádzanie do kresťanského života (14), utváranie kresťanského spoločenstva pomocou sviatostí a ministérií (15–18).[42]  Takýto je dynamizmus implantácie a budovania Cirkvi.

 

48. V súlade s týmto všetkým treba chápať evanjelizáciu ako proces, ktorým Cirkev, pohýňaná Duchom Svätým, ohlasuje a šíri evanjelium po celom svete. Cirkev

– podnecovaná činorodou láskou preniká a premieňa celý časný poriadok tým, že si osvojuje a obnovuje kultúry;[43]

– uprostred národov vydáva svedectvo[44] o novom spôsobe existencie a života, aký charakterizuje kresťanov;

– verejne hlása evanjelium formou „prvého ohlasovania“[45] a pozýva k obráteniu;[46]

– uvádza do viery a do kresťanského života pomocou „katechézy“[47] a „iniciačných sviatostí“[48] tých, ktorí sa obrátia k Ježišovi Kristovi, alebo tých, čo ho chcú nasledovať: jedných začleňuje a druhých znovu privádza do kresťanského spoločenstva;[49]

– u veriacich neustále živí dar spoločenstva[50] pomocou permanentnej výchovy vo viere (homílie, iných foriem služby slova, sviatostí a uplatňovanie činorodej lásky;

– neustále podnecuje evanjelizačné poslanie[51] tým, že všetkých Kristových učeníkov posiela do celého sveta, aby slovami a skutkami ohlasovali evanjelium.

 

49. Proces evanjelizácie[52] sa preto člení na nasledujúce etapy alebo „podstatné momenty“:[53] misijné pôsobenie na neveriacich a na tých, čo žijú v náboženskej ľahostajnosti; katecheticko-iniciačná činnosť v prospech tých, čo sa rozhodli pre evanjelium alebo cítia potrebu doplniť si či obnoviť svoje uvedenie do kresťanského života; ďalej pastoračné pôsobenie na zrelých veriacich kresťanov v rámci kresťanského spoločenstva.[54] Tieto momenty však nie sú uzavretými etapami: ak je potrebné, opakujú sa, aby tak poskytovali čo najprimeranejší evanjeliový pokrm pre duchovný rast každého človeka či spoločenstva.

 

Služba Božieho slova v evanjelizácii

 

50. Služba slova[55] je základným prvkom evanjelizácie. Prítomnosť kresťanov v rôznych zoskupeniach ľudí a svedectvo ich života treba vysvetliť a odôvodniť výslovným ohlasovaním Ježiša Krista ako Pána. „Nemožno hovoriť o skutočnej evanjelizácii, ak sa v nej nehlása meno, učenie, život a prisľúbenia, Kráľovstvo a tajomstvo Ježiša Nazaretského, Božieho Syna“.[56] Aj tí, čo už sú Kristovými učeníkmi, potrebujú sa neustále živiť Božím slovom, aby sa v nich vzmáhal kresťanský život.[57]

Službou slova Cirkev v rámci evanjelizácie odovzdáva zjavenie ľudskými „slovami“. Tieto sa však neustále odvolávajú na „skutky“ – na tie, ktoré Boh vykonal a naďalej koná, najmä v liturgii; na svedectvo života kresťanov; na ich pretvárajúce pôsobenie vo svete v spojení s mnohými ľuďmi dobrej vôle. Toto ľudské slovo Cirkvi je prostriedok, ktorý používa Duch Svätý, aby pokračoval v dialógu s ľudstvom. On je totiž hlavný činiteľ služby slova, on, ktorého „živý hlas evanjelia ozýva sa v Cirkvi a jej prostredníctvom vo svete“.[58]

Služba slova má „rôzne formy“.[59] Už od apoštolských čias[60] Cirkev v túžbe podať Božie slovo čo najprimeranejším spôsobom poskytovala túto službu najrozmanitejšími spôsobmi.[61] Všetky sú na to, aby sprostredkovali základné funkcie, ktoré má služba slova spĺňať.

 

Funkcie a formy služby Božieho slova

 

51. Hlavné funkcie služby slova sú tieto:

– Zhromažďovanie a povolanie k viere

Je to funkcia, ktorá najbezprostrednejšie vyplýva z Ježišovho misijného poslania. Uskutočňuje sa „prvým ohlasovaním“, adresovaným neveriacim: tým, čo si zvolili život bez viery, pokrsteným, ktorí žijú na okraji kresťanského života, príslušníkom iných náboženských vyznaní...[62] Náboženské prebúdzanie detí v kresťanských rodinách je tiež jednou z prvoradých foriem tejto funkcie.

– Uvádzanie do kresťanského života

Tí, čo sa pod vplyvom milosti rozhodli nasledovať Ježiša „uvedú sa do života viery, liturgie a lásky Božieho ľudu“.[63] Cirkev túto funkciu uskutočňuje v podstate pomocou katechézy, v úzkej spojitosti so sviatosťami uvádzania do kresťanského života, či ich niekto má prijať po prvý raz, alebo ich už v minulosti prijal. Tu sú dôležité tieto formy: katechéza nepokrstených dospelých v rámci katechumenátu; katechéza pokrstených dospelých, ktorí sa chcú vrátiť k viere, alebo tých, čo si potrebujú doplniť uvedenie do kresťanského života; katechéza detí a najmladších, ktorá má sama osebe charakter uvádzania do kresťanského života. Aj kresťanská výchova v rodine a školské vyučovanie náboženstva spĺňajú funkciu uvádzania do kresťanského života.

– Permanentná výchova vo viere

V niektorých oblastiach sa nazýva aj „permanentná katechéza“.[64] Obracia sa na kresťanov, ktorí si už osvojili základné prvky, ale potrebujú sa neustále posilňovať v celom svojom (kresťanskom) živote a vo vyzrievaní svojej viery. Je to funkcia, ktorá má najrozličnejšie formy: „systematické a príležitostné, individuálne a kolektívne, organizované a spontánne, atď.“.[65]

– Liturgická funkcia

Služba slova zahŕňa aj liturgickú funkciu; keď sa totiž uskutočňuje v rámci posvätného úkonu, je jeho súčasťou.[66] Jej vynikajúcou formou je homília. Iné spôsoby sú príhovory a povzbudenia počas bohoslužby slova. Treba spomenúť aj bezprostrednú prípravu na rôzne sviatosti, na ich vysluhovanie a najmä na účasť veriacich na Eucharistii ako na prvotnej forme výchovy vo viere.

– Teologická funkcia

Táto funkcia sa snaží rozvíjať chápanie viery tým, že vstupuje do dynamiky „fides quaerens intellectum“, to jest viery, ktorá sa usiluje o pochopenie.[67] Aby teológia splnila túto úlohu, musí sa konfrontovať, či viesť dialóg s filozofickými formami myslenia, s humanizmami, ktoré poznačujú kultúru a s vedami o človeku. Člení sa na formy, ktoré napomáhajú „systematickú rozpravu o pravdách viery a ich vedecký výskum“.[68]

 

52. Dôležité formy služby slova sú: prvé ohlasovanie alebo misijné kázanie, katechéza pred a po krste, liturgická forma a teologická forma. Často sa stáva, že tieto formy musia z pastoračných dôvodov prevziať viac než jednu funkciu. Napríklad katechéza spolu s funkciou uvádzania do kresťanského života musí často spĺňať aj misijné úlohy. Je zasa vhodné, aby homília podľa okolností prevzala funkciu zhromažďovania a organického uvádzania do kresťanského života.

 

Obrátenie a viera

 

53. Keď evanjelizácia ohlasuje radostnú zvesť zjavenia, pozýva ľudí k obráteniu a k viere.[69] Ježišovo volanie: „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,15) neprestáva znieť aj dnes, a to prostredníctvom evanjelizácie Cirkvi. Kresťanská viera je predovšetkým obrátenie sa k Ježišovi Kristovi,[70] úplné a úprimné primknutie sa k jeho osobe a rozhodnutie nasledovať ho.[71] Viera a osobné stretnutie s Ježišom Kristom znamená stať sa jeho učeníkom. To si vyžaduje trvalé úsilie myslieť ako on, hodnotiť veci ako on a žiť, ako žil on[72] Takto sa veriaci zjednocuje so spoločenstvom učeníkov a osvojuje si vieru Cirkvi.[73]

 

54. Toto „áno“ dané Ježišovi Kristovi, plnosti zjavenia Otca, má v sebe dvojaký rozmer: odovzdanie sa Bohu s dôverou a láskyplný súhlas so všetkým, čo nám zjavil. To je možné len pôsobením Ducha Svätého.[74]

„... skrze poslušnosť viery,

– ktorou sa celý človek slobodne odovzdáva Bohu,

– podriadiac mu svoj rozum a vôľu a

– dobrovoľne prijímajúc jeho zjavenie“.[75]

„Veriť znamená teda dvojaký vzťah: k osobe a k pravde; k pravde pre dôveru k osobe, ktorá ju dosvedčuje“.[76]

 

55. Viera prináša zmenu života, ktorú nazývame „metanoia“,[77] to jest hlboká zmena zmýšľania a srdca; spôsobuje, že veriaci žije „nový spôsob bytia a života, a to života s Bohom, ktorý evanjelium otvára“.[78]

Táto zmena života sa prejavuje na všetkých úrovniach existencie kresťana: v jeho vnútornej adorácii a prijímaní Božej vôle; v jeho aktívnej účasti na poslaní Cirkvi; v jeho manželskom a rodinnom živote; v zamestnaní; v ekonomickej a spoločenskej činnosti.

Viera a obrátenie vyvierajú zo „srdca“, teda z najväčšej hĺbky človeka a celého ho angažujú. Keď človek stretne Ježiša Krista a primkne sa k nemu, vidí, že sa naplnili jeho najhlbšie túžby; nachádza to, čo stále hľadal, a nachádza to v hojnosti.[79] Viera odpovedá na to „očakávanie“,[80] často nevedomé a vždy obmedzené, pokiaľ ide o poznanie pravdy o Bohu, o človeku a o osude, aký ho čaká. Je ako čistá voda,[81] ktorá osviežuje pútnika, hľadajúceho svoj kozub.

Viera je Boží dar. Môže sa zrodiť v intimite ľudského srdca len ako ovocie „Božej milosti, ktorá prichádza na pomoc“[82] a ako úplne slobodná odpoveď na pobádanie Ducha Svätého, ktorý hýbe srdcom a obracia ho k Bohu a dáva mu „pocítiť sladkosť zo súhlasu a z viery v pravdu“.[83]

Panna Mária žila najdokonalejším spôsobom tieto rozmery viery. Cirkev si v nej ctí „najrýdzejšie uskutočnenie viery“.[84]

 

Proces permanentnej formácie

 

56. Viera je dar, ktorý má rásť v srdciach veriacich.[85] Primknutie sa k Ježišovi Kristovi je totiž začiatkom procesu stáleho obrátenia, ktorý trvá po celý život.[86] Kto uverí, je ako novonarodené dieťa,[87] ktoré bude pomaly rásť a pretvárať sa na dospelú bytosť, smerujúcu „k zrelosti muža“,[88] k zrelosti Kristovej plnosti.

V procese viery a obrátenia možno z teologického hľadiska zdôrazniť niektoré dôležité momenty:

a) Záujem o obrátenie. Prvý moment je ten, v ktorom sa v srdci neveriaceho, ľahostajného alebo príslušníka iného náboženstva ako dôsledok prvého ohlasovania zrodí záujem o evanjelium bez toho, že by šlo už o pevné rozhodnutie. Tento prvý pohyb ľudského ducha smerom k viere, ktorý už je ovocím milosti, nadobúda rôzne mená: „náklonnosť ku kresťanskej viere“,[89] „evanjeliová príprava“,[90] sklon veriť, „hľadanie náboženských hodnôt“.[91] Tých, čo prejavujú takýto nepokoj, Cirkev nazýva „sympatizujúcimi“.[92]

b) Obrátenie. Tento prvý záujem o evanjelium vyžaduje istý čas hľadania[93], aby sa mohol zmeniť na jasnú voľbu. Rozhodnutie pre vieru musí byť dozreté a treba si ho dobre zvážiť. Takéto hľadanie, inšpirované Duchom Svätým a ohlasovaním kerigmy, pripravuje na obrátenie, ktoré bude zaiste „počiatočné“,[94] ale už znamená primknutie sa k Ježišovi Kristovi a rozhodnutie nasledovať ho. Na tejto „základnej voľbe“ stojí celý kresťanský život Pánovho učeníka.[95]

c) Vyznanie viery. Odovzdanie sa Ježišovi Kristovi plodí vo veriacich túžbu hlbšie ho poznať a stotožniť sa s ním. Katechéza ich vovádza do poznania viery a do kreťanského života a pomáha im na duchovnej ceste, ktorá vedie k „postupnej zmene zmýšľania a mravov“,[96] plnej sebazaprení a zápasov, ale aj radosti, ktorú Boh udeľuje v prekypujúcej miere. Učeník Ježiša Krista je preto schopný živého, výslovného a činorodého vyznania viery. [97]

d) Cesta k dokonalosti. Základná zrelosť, z ktorej pochádza vyznanie viery, nie je konečným bodom trvalého procesu obrátenia. Krstné vyznanie viery sa stáva základom duchovnej budovy, ktorá má rásť. Pokrstenému, ktorý stále prijíma pobádania Ducha, živí sa sviatosťami, modlitbou a skutkami lásky a dostáva sa mu pomoci mnohými formami permanentnej výchovy vo viere, usiluje sa osvojiť si Kristovo prianie: „buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“.[98] Je to povolanie k plnosti, adresované každému pokrstenému.

 

57. Služba slova je tu kvôli spomínanému procesu úplného obrátenia. Prvé ohlasovanie charakterizuje pozvanie k viere; katechéza kladie základy pre obrátenie a poskytuje základnú štruktúru kresťanského života; v permanentnej výchove vo viere vystupuje do popredia homília ako taká, ktorú dospelý človek potrebuje pre svoj život.[99]

 

Rôzne spoločensko-náboženské situácie z hľadiska evanjelizácie

 

58. Evanjelizácia sveta má pred sebou veľmi pestrú a premenlivú náboženskú panorámu. V základe v nej možno rozlíšiť „tri situácie“,[100] ktoré vyžadujú primerané a diferencované odpovede.

a) Situácia národov, skupín a spoločensko-kultúrnych prostredí, „v ktorých Kristus a jeho evanjelium nie je známe alebo chýbajú dostatočne zrelé kresťanské spoločenstvá, aby umožnili viere zakoreniť sa v ich vlastnom okolí a mohli ju hlásať iným skupinám.“[101] Takáto situácia vyžaduje misie „ad gentes“[102] s evanjelizačnou činnosťou, zameranou prednostne na mladých a dospelých. Jej osobitosť spočíva v tom, že sa obracia na nekresťanov a pozýva ich k obráteniu. V tejto situácii sa katechéza obyčajne rozvíja v rámci krstného katechumenátu.

b) Okrem toho sú tu situácie, v ktorých je v určitom spoločensko-kultúrnom kontexte veľmi výrazná prítomnosť kresťanských spoločenstiev, „ktoré majú primerané a solídne kresťanské štruktúry, sú horlivé vo viere a v živote, do svojho okolia vyžarujú evanjeliové svedectvo a cítia zodpovednosť za svetové misie“.[103] Tieto spoločenstvá vyžadujú intenzívnu „pastoračnú činnosť Cirkvi“, lebo ich tvoria jednotlivci a rodiny s hlbokým kresťanským zmyslom. V takomto kontexte je potrebné, aby katechéza detí, dospievajúcich a mladých vyvinula skutočný, dobre vypracovaný proces uvádzania do kresťanského života, ktorý by im umožnil prejsť do dospelého veku so zrelou vierou, aká by z evanjelizovaných urobila evanjelizujúcich. Aj v takejto situácii dospelí zostávajú adresátmi rôznych spôsobov kresťanskej formácie.

c) V mnohých krajinách s kresťanskou tradíciou a niekedy aj v mladších cirkvách jestvuje situácia „uprostred týchto dvoch“,[104] „kde celé skupiny pokrstených stratili živý zmysel viery alebo sa už vôbec nepovažujú za členov Cirkvi, lebo sa vo svojom živote vzdialili od Krista a evanjelia“.[105] Táto situácia vyžaduje „novú evanjelizáciu“. Jej osobitosť spočíva v tom, že misijná činnosť sa obracia na pokrstených každého veku, ktorí žijú v náboženskom prostredí s kresťanskými prejavmi chápanými len navonok. V tejto situácii má prioritu prvé ohlasovanie a základná katechéza.

 

Vzájomná spätosť evanjelizačných činností zodpovedajúcich týmto situáciám

 

59. Spomínané spoločensko-náboženské situácie sú, samozrejme, rozdielne, a nie je správne stavať ich na roveň. Ich pestrosť, ktorá vždy jestvovala v poslaní Cirkvi, nadobúda dnes v meniacom sa svete istú novosť. Často totiž jestvujú rôzne situácie na tom istom území. Napríklad v mnohých veľkomestách koexistujú súčasne situácie, ktoré vyžadujú „missione ad gentes“ a také, ktoré potrebujú „novú evanjelizáciu“. Spolu s nimi sú tu dynamicky prítomné kresťanské misijné spoločenstvá, posilňované primeranou „pastoračnou činnosťou“. Dnes sa často stáva, že na území tej istej partikulárnej cirkvi treba zvládnuť celok týchto situácií. „Hranice medzi pastoráciou veriacich, novou evanjelizáciou a výslovne misionárskou činnosťou sa nedajú jednoznačne určiť, a je nemysliteľné robiť medzi nimi bariéry alebo násilné rozdelenia“.[106] V skutočnosti „každá má vplyv na tie ostatné, dopĺňa ich a pomáha im“.[107]

Kvôli vzájomnému obohacovaniu evanjelizačných činností, ktoré vzájomne koexistujú, je dobré uvedomiť si, že:

− Misie (poslanie) ad gentes, akákoľvek by bola zóna alebo prostredie, v ktorom sa uskutočňujú, sú najšpecifickejšou misijnou zodpovednosťou, akú Ježiš zveril svojej Cirkvi, a sú preto vzorovým modelom pre celok misijnej činnosti. „Nová evanjelizácia“ nemôže zatlačiť do úzadia či nahradiť misie ad gentes, ktoré neprestáva byť špecifickou misijnou činnosťou a prvou úlohou.[108]

− „Vzorom každej katechézy je krstný katechumenát; je to špecifická formácia, ktorá na Veľkonočnú vigíliu privádza dospelého obrátenca ku krstnému vyznaniu viery“.[109] Táto katechumenátna formácia má inšpirovať ostatné formy katechézy v ich cieľoch a v ich dynamizme.

− „...katechézu dospelých, keďže sa vzťahuje na osoby schopné plne zodpovedného súhlasu a záväzku, treba pokladať za hlavnú formu katechézy, ktorej sú podriadené všetky ostatné, aj keď sú preto nie menej potrebné“.[110] Znamená to, že pre katechézu iných vekových skupín má byť východiskom a spolu s ňou má tvoriť súvislý katechetický plán diecéznej pastorácie.

Takto katechéza, zarámovaná do evanjelizačného poslania Cirkvi ako jej podstatný „moment“, od evanjelizácie prijíma misijný dynamizmus, ktorý ju robí vnútorne plodnou a utvára jej totožnosť. Služba katechézy sa tak javí ako základná cirkevná služba v uskutočňovaní Kristovho misijného príkazu.