KATECHÉZA V SPOLOČENSKO–KULTÚRNOM KONTEXTE

V. KAPITOLA

Katechéza v spoločensko–kultúrnom kontexte[1]

Katechéza a súčasná kultúra[2]

 

202. „O katechéze, ako aj o evanjelizácii všeobecne môžeme povedať, že jej poslaním je vnášať silu evanjelia do srdca kultúry a kultúr“.[3] Zásady katechetického prispôsobenia a inkulturácie sme vysvetlili už predtým.[4] Teraz stačí potvrdiť, že katechetický prejav sa má nevyhnutne riadiť „pravidlom viery“, ako ho vysvetľuje Magistérium a prehlbuje teológia. Nemožno zabudnúť ani na to, že dejiny katechézy, najmä z čias Otcov, sú v mnohých ohľadoch dejinami inkulturácie viery a ako také si zasluhujú, aby sme ich študovali a meditovali; sú na druhej strane dejinami, ktoré sa nezastavujú a dlhodobo vyžadujú neustálu asimiláciu evanjelia.

V tejto kapitole predstavíme znaky metódy pre úlohu, ktorá je potrebná, ale takisto náročná, vôbec nie ľahká, vystavená nebezpečenstvám synkretizmu a iných neporozumení. Možno povedať, že na túto tému, dnes osobitne dôležitú, je potrebné väčšie programové a univerzálne uvažovanie z hľadiska katechetickej skúsenosti.

 

Úlohy katechézy v inkulturácii viery[5]

 

203. Tvoria organický celok a možno ich takto synteticky vyjadriť:

– do hĺbky poznať kultúru ľudí a stupeň jej preniknutia do ich života;

– v samom evanjeliu spoznať prítomnosť kultúrneho rozmeru a presvedčiť sa, že nie je produktom akéhosi ľudského kultúrneho humusu, a na druhej strane uznať, že evanjelium nemožno izolovať od kultúr, do ktorých bolo začlenené na začiatku a v ktorých sa vyjadrovalo v priebehu storočí;

– ohlasovať hlbokú zmenu, obrátenie, ktoré evanjelium ako sila, čo „všetko pretvára a oživuje“,[6] spôsobuje v kultúrach;

– svedčiť o transcendencii a nevyčerpateľnosti evanjelia v kultúre a zároveň rozoznávať zárodky evanjelia, ktoré v nej môžu byť prítomné;

– napomáhať nové vyjadrenie evanjelia na základe evanjelizovanej kultúry a zameriavať sa tak na reč viery, ktorá by bola spoločným dedičstvom veriacich, a teda základným činiteľom komúnie;

– zachovať neporušený obsah viery Cirkvi a postarať sa o to, aby sa náukové formuly

Tradície vysvetľovali a objasňovali tak, že by sa pritom brala do úvahy kultúrna a historická situácia adresátov a vždy by sa vyhlo okliešteniu alebo sfalšovaniu jeho obsahu.

 

Metodický proces

 

204. Zatiaľ čo sa katechéza má vyhnúť akejkoľvek manipulácii kultúrou, nemôže sa ani obmedziť na to, že ju „dekoratívne“ jednoducho postaví do protikladu s evanjeliom, ale má „evanjelizovať do hĺbky a takým spôsobom, aby evanjelizácia presiahla celý život“[7], až ku koreňom ľudskej kultúry a kultúr.

Toto určuje dynamický proces, skladajúci sa z rôznych navzájom medzi sebou pôsobiacich momentov: usilovať sa počúvať, v kultúre ľudí, ozvenu (predzvesť, vzývanie, znak...) Božieho slova; rozlišovať autentické evanjeliové hodnoty alebo aspoň hodnoty evanjeliu otvorené; očisťovať to, čo je poznačené hriechom (vášne, štruktúry zla...) alebo ľudskou krehkosťou; dostať sa do vnútra ľudí a pôsobiť na nich tak, že zaujmú postoj radikálneho obrátenia k Bohu, dialógu s inými, trpezlivého vnútorného dozrievania.

 

Potreby a hodnotiace kritériá

 

205. Vo fáze hodnotenia, oveľa potrebnejšej v prípade počiatočných pokusov alebo získavania skúseností, treba sa s pozornou starostlivosťou ubezpečiť, či do katechetického procesu neprenikli prvky synkretizmu. V takom prípade by sa pokusy o inkulturáciu stali nebezpečnými a mylnými a treba ich opraviť. Konkrétne povedané, správna je taká katechéza, ktorá vytvára podmienky nielen pre rozumové asimilovanie obsahu viery, ale dotýka sa aj srdca a pretvára správanie. Takto katechéza plodí dynamický a zjednotený život viery, zapĺňa priepasť medzi tým, čo veríme a čo žijeme, medzi kresťanským posolstvom a kultúrnym kontextom, a prináša ovocie svätosti.

 

Zodpovední za proces inkulturácie

 

206. „Inkulturácia sa musí vzťahovať na celý Boží ľud, a nielen na niekoľkých expertov, lebo je známe, že ľud rozmýšľa o pôvodnom zmysle viery, a to neslobodno stratiť zo zreteľa. Inkulturácia sa má uvádzať a podnecovať, ale nie vnucovať, aby nevyvolala negatívne reakcie u kresťanov. Má byť výrazom spoločenského života, a nie výlučným plodom učeného výskumu, musí teda v spoločenstve samom dozrievať“.[8] Dôraz na vtelenie evanjelia, ktoré je špecifickou úlohou inkulturácie, vyžaduje účasť na katechéze zo strany všetkých, čo žijú v tom istom kultúrnom kontexte: klerikov, pastoračných pracovníkov (katechétov), sveta laikov.

 

Výsadné formy a cesty

 

207. Medzi formami, ktoré sú pre inkulturáciu najvhodnejšie, je dobré spomenúť katechézu mladých a dospelých, lebo tu je možnosť dať účinnejšie do súvisu vieru a život. Inkulturácia viery nemôže zanedbať uvádzanie detí do kresťanského života a práve pre značný kultúrny vplyv tohto procesu: získanie novej životnej motivácie, výchova svedomia, osvojenie si biblickej a sviatostnej reči, poznanie historického činiteľa v kresťanstve.

Privilegovanou cestou je liturgická katechéza, a to pre bohatstvo znakov, ktorými sa vyjadruje posolstvo, a pre dostupnosť u veľkej časti Božieho ľudu; má sa viac využívať obsah lekcionárov, štruktúra liturgického roka, nedeľná homília a iné dôležité príležitosti na katechézu (sobáše, pohreby, návštevy chorých, sviatky patrónov atď.); ústrednou zostáva starostlivosť o rodinu, prvoradého činiteľa uvedenia do vteleného odovzdávania viery; osobitný význam nadobúda katechéza v mnohoetnickej a mnohokultúrnej situácii, lebo s väčšou pozornosťou objavuje a uvedomuje si možnosti rôznych skupín prijímať a znovu vyjadrovať vieru.

 

Reč[9]

 

208. Inkulturácia viery je z istého pohľadu dielom reči. Je dôležité, aby katechéza rešpektovala a využívala reč, ktorá je vlastná posolstvu, najmä biblickú, ale aj historicko-tradičnú reč Cirkvi (symbol viery, liturgia) a takzvanú reč náukovú (dogmatické formuly); je však potrebné aj to, aby katechéza komunikovala s formami a termínmi vlastnými kultúre človeka, ktorému je adresovaná; a napokon treba, aby katechéza podnietila vznik nových evanjeliových výrazov v kultúre, do ktorej sa evanjelium zasadilo.

Katechéza sa v procese inkulturácie evanjelia nemá báť používať tradičné formuly a odborné termíny viery, ale má im dať zmysel a poukázať na ich existenčnú dôležitosť; na druhej strane je povinnosťou katechézy „nájsť vhodnú reč pre deti a mládež našich čias vo všeobecnosti, ako aj pre mnohé iné kategórie ľudí: reč pre intelektuálov, vedeckých pracovníkov; reč pre analfabetov alebo pre ľudí iba so základnou kultúrou, reč pre postihnutých, atď.“.[10]

 

Komunikačné prostriedky

 

209. Vnútorne spojené s rečou sú aj spôsoby komunikácie. Jedným z najúčinnejších a najrozšírenejších sú spoločenské komunikačné prostriedky. „Evanjelizácia modernej kultúry z veľkej časti závisí od ich vplyvu“.[11]

S odkazom na to, čo sa o nich hovorí v inej časti,[12] pripájame niekoľko užitočných ukazovateľov účinnosti inkulturácie; širšie využitie médií podľa ich špecifickej komunikačnej kvality, pri ktorom treba správne vyvážiť reč obrazu a reč slova; zachovanie pravého náboženského zmyslu vo zvolených formách výrazu; podporovanie kritickej zrelosti príjemcov a napomáhanie osobného prehĺbenia toho, čo prijali z médií; produkcia masmediálnych katechetických pomôcok primeraných cieľu; plodná spolupráca medzi tými, čo sú zaangažovaní v pastorácii.[13]

 

210. Prostriedkom, ktorý sa v procese inkulturácie považuje za ústredný, je katechizmus, najmä Katechizmus Katolíckej cirkvi, v ktorom treba „evidovať širokú škálu služieb... aj vzhľadom na ciele inkulturácie, ktorá preto, aby bola účinná, nikdy nesmie prestať byť skutočná“.[14] Katechizmus Katolíckej cirkvi výslovne vyžaduje redakciu miestnych katechizmov, v ktorých treba „prispôsobiť výklad a katechetické metódy“ ako vyžaduje „rozdielnosť kultúr, veku, duchovnej zrelosti, spoločenského a cirkevného postavenia tých, na ktorých sa katechéza obracia“.[15]

 

Antropologické prostredie a kultúrne tendencie

 

211. Evanjelium vyžaduje takú katechézu, ktorá sa otvorene, veľkodušne a odvážne zameriava na ľudí tam, kde žijú, osobitne si všíma tie styčné body života, kde sa uskutočňuje základná kultúrna výmena, ako je rodina, škola, pracovné prostredie, voľný čas.

Pre katechézu je dôležité aj to, aby vedela rozlíšiť antropologické prostredie a preniknúť do prostredí, v ktorých majú kultúrne tendencie väčší vplyv na vytváranie a šírenie životných vzorov, ako je turistický a migračný pohyb, svet mladých a ďalšie spoločensky závažné javy...

Napokon, sú „nové sektory, ktorým treba hlásať evanjelium“,[16] a oblasti kultúry, nazývané „moderné areopágy“, ako je oblasť komunikácie, oblasť občianskej zaangažovanosti za pokoj, rozvoj, oslobodenie národov, za ochranu prírody, oblasť ochrany ľudských práv, najmä u menšín, ochrany práv žien a detí, oblasť vedeckého výskumu a medzinárodných vzťahov...

 

Zásah do konkrétnych situácií

 

212. Proces inkulturácie zo strany katechézy sa má neustále konfrontovať s mnohorakými a odlišnými konkrétnymi situáciami. Chceme tu vymenovať niektoré z najzávažnejších a najčastejších.

Na prvom mieste je potrebné rozlišovať inkulturáciu v krajinách, kde len nedávno prišlo kresťanstvo a kde sa ešte musí upevniť prvé misijné ohlasovanie a inkulturáciu v krajinách s kresťanskou tradíciou, ktoré veľmi potrebujú novú evanjelizáciu. Treba ďalej brať do úvahy situácie vystavené tlakom a konfliktom vzhľadom na také činitele, ako je etnický a náboženský pluralizmus, niekedy veľmi krikľavé rozdiely v rozvoji, podmienky života v mestách a na vidieku, systémy dominantného významu, ktoré sú v istých krajinách zasiahnuté mohutnou sekularizáciou, v iných silnou religiozitou.

Napokon treba mať na pamäti významné kultúrne tendencie územia, reprezentované rôznymi spoločenskými a profesnými skupinami, ako sú ľudia vedy a kultúry, svet robotníkov, mladí ľudia, vysunutí na okraj spoločnosti, cudzinci, postihnutí...

Všeobecnejšie povedané, „výchova a vzdelávanie laikov musia ďalekosiahlo prihliadať na ľudskú kultúru tohoktorého miesta. Táto kultúra totiž prispieva k výchove a vzdelávaniu a poskytuje pomoc pre usudzovanie o hodnote tradičnej a modernej kultúry. Musia sa zohľadniť aj rozličné kultúry, ktoré koexistujú v tom istom národe a v tej istej krajine“.[17]

 

Úlohy miestnych cirkví [18]

 

213. Inkulturácia prináleží partikulárnym cirkvám a vzťahuje sa na všetky prostredia kresťanského života. Katechéza je jedným z jeho aspektov. Práve pre povahu inkulturácie, ktorá sa uskutočňuje v konkrétnosti a špecifickosti situácií, „osobitný zreteľ na miestne cirkvi môže skutočne Cirkev obohatiť. Táto pozornosť... je prepotrebná a veľmi naliehavá“.[19]

S týmto cieľom konferencie biskupov takmer všade dosť primeraným spôsobom poskytujú katechetické direktóriá (a analogické prostriedky), katechizmy a pomôcky, laboratóriá a formačné strediská. Vo svetle toho, čo je vyjadrené v tomto direktóriu, je potrebné vykonať revíziu a aktualizáciu miestnych smerníc, napomáhať spoluúčasť výskumných stredísk, využívať skúsenosti katechétov, ako aj účasť samého Božieho ľudu.

 

Riadené iniciatívy

 

214. Dôležitosť veci a na druhej strane nevyhnutná fáza hľadania a experimentovania vyžadujú iniciatívy riadené zákonnými pastiermi. Ide o potrebu:

– napomáhať širokú a prenikajúcu katechézu, ktorá bude prekonávať najmä veľkú prekážku akejkoľvek inkulturácie – nevedomosť alebo zlú informovanosť. To umožní dialóg a priame zapojenie ľudí, ktorí lepšie ukážu účinné cesty ohlasovania;

– uskutočňovať vzorové skúsenosti z inkulturácie viery v rámci programu zavedeného Cirkvou. Osobitne významnú úlohu tu preberá katechumenát dospelých podľa OUDKŽ;– ak sú v tej istej cirkevnej oblasti rôznorodé etnicko-jazykové skupiny, je vhodné mať k dispozícii sprievodcu a direktóriá, preložené do rôznych jazykov, aby sa tak prostredníctvom katechetických centier napomohla homogénna katechetická služba každej skupine;

– zaviesť dialóg vzájomného počúvania a spoločenstva miestnych cirkví a medzi týmito cirkvami a Svätou stolicou. Umožní to overiť si skúsenosti, kritériá, programy, najvhodnejšie a najdôležitejšie pracovné prostriedky pre inkulturáciu.

 

[1] I. kap. II. časti; VKD (1971) 8; EN 20; 63; CT 53 RM 52–54; Ján Pavol II., Prejav k členom Medzinárodnej komisie pre katechézu: „L’Osservatore Romano“ zo dňa 27.9.1992; Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí, inštrukcia Rímska liturgia a inkulturácia 25.1.1985): AAS 87 (1995), str. 288–319; Medzinárodná teologická komisia, dokument Teologická komisia o viere a inkulturácii (3.–8.10.1988); aj Ján Pavol II., apoštolská exhortácia Ecclesia in Africa, l.c.; prejavy z príležitosti pastoračných ciest.

[2] EN 20; 63; CT 53; RM 52–54; KKC 172–175.

[3] CT 53.

[4] I. kap. II. časti.

[5] CT 53.

[6] CT 53.

[7] EN 20.

[8] RM 54.

[9] CT 59.

[10] CT 59.

[11] RM 37.

[12] II. kap. III. časti.            

[13] VKD (1971) 123.

[14] Ján Pavol II., Prejav k členom COINCAT, l.c.

[15] KKC 24; FD 4.

[16] RM 37.

[17] ChL 63.

[18] IV. kap. V. časti

[19] EN 63