KATECHÉZA V SPOLOČENSKO–NÁBOŽENSKOM KONTEXTE

 

IV. KAPITOLA

Katechéza v spoločensko–náboženskom kontexte

Katechéza v situácii pluralizmu a zložitosti[1]

 

193. Mnohým spoločenstvám a jednotlivcom prichodí žiť v pluralistickom a sekularizovanom svete[2], kde sa stretajú rôzne formy nevery a náboženskej ľahostajnosti, ale aj živé formy kultúrneho a náboženského pluralizmu; hľadanie istôt a hodnôt, ale nechýbajú ani nepravé formy náboženstva a neisté primknutie sa k viere. V týchto zložitých podmienkach sa môže stať, že mnohí kresťania sa cítia zmätení a stratení, nevedia sa konfrontovať so situáciami, ani posúdiť obsah, ktorý sa v nich šíri, a tak opúšťajú pravidelné náboženské praktiky a napokon žijú tak, akoby Boha nebolo, a utiekajú sa často k pseudonáboženským náhradám. Ich viera je vystavená skúškam, je ohrozená; ak sa nebude ustavične oživovať a podporovať, je v nebezpečenstve, že zahynie.

 

194. Nevyhnutnou sa stáva evanjelizačná katechéza, to jest katechéza živená „akoby šťavou náuky a rečou prispôsobenou časom a ľuďom“.[3] Chce u kresťanov formovať zmysel pre ich totožnosť pokrstených, veriacich a údy Cirkvi, otvorených pre dialóg so svetom. Pripomína im základné prvky viery, pobáda ich k skutočnému procesu obrátenia, prehlbuje u nich pravdu a hodnotu kresťanského posolstva vzhľadom na teoretické a praktické námietky, pomáha im nachádzať a žiť evanjelium v každodennom živote, robí ich schopnými uvedomovať si dôvody pre nádej, ktorá je v nich,[4] povzbudzuje ich k spĺňaniu ich misijného povolania svedectvom, dialógom a ohlasovaním.

 

Katechéza vo vzťahu k ľudovému náboženskému cíteniu[5]

 

195. V kresťanských spoločenstvách jestvujú, ako vitálny rozmer katolíckej skutočnosti, osobitné výrazy hľadania Boha a náboženského života, plné horlivosti a čistoty úmyslu, niekedy až dojímavé, ktoré možno nazvať „ľudovou zbožnosťou.“ „Dokazuje totiž smäd po Bohu, ktorý môžu cítiť len prostí a duchom chudobní ľudia. Vzbudzuje v nich veľkodušnosť a obetavosť, ktorá hraničí až s hrdinstvom vo vyznávaní viery. Prináša so sebou prenikavý cit pre Božie vlastnosti – že Boh je naším prozreteľným Otcom a že jeho láska sa medzi nami neustále prejavuje. Plodí čnosti, ktoré možno inak len zriedka vidieť, ako napríklad trpezlivosť, znášanie kríža každodenného života, odpútanie sa od pozemských vecí, otvorenosť pre druhých a nábožnosť“.[6] Skrýva bohatstvo, ale zároveň môže podliehať živelnosti, preto vieru, ktorá je jej základom, treba očistiť a posilniť.

Žiada sa preto taká katechéza, ktorá by bola schopná zachytiť z tohto náboženského bohatstva jeho vnútorné rozmery a nepopierateľné hodnoty, a pomôcť jej tak prekonať nebezpečenstvo fanatizmu, poverčivosti, synkretizmu a náboženskej nevedomosti. „Ak bude dobre usmernená, ľudská zbožnosť sa postupne môže stať skutočným stretnutím ľudových más s Bohom v Ježišovi Kristovi“.[7]

 

196. Aj uctievanie Božej Matky zo strany veriacich nadobudlo mnohé formy podľa okolností miesta a času, podľa rôznej senzibility národov a ich odlišnej kultúrnej tradície. Zdá sa, že formy, ktorými sa vyjadruje táto mariánska zbožnosť pod vplyvom dobových zvyklostí, potrebujú novú katechézu, ktorá by umožnila nahradiť v nej nepotrebné prvky a podporiť tie, ktoré sú trvalé, ako aj včleniť do nej náuku získanú z teologického uvažovania a z cirkevného Magistéria.

Takáto katechéza je nesmierne potrebná. Je vhodné, aby jasne vyjadrovala aj trojičný, kristologický a cirkevný rozmer, ktorý je mariológii vlastný. Pri revidovaní alebo tvorbe spôsobov mariánskej úcty treba okrem toho brať do úvahy biblicko-liturgicko-ekumenicko-antropologickú orientáciu.[8]

 

Katechéza v ekumenickom kontexte[9]

 

197. Každé kresťanské spoločenstvo už tým samým, že ním je, Duch Svätý pobáda, aby si uvedomilo svoje ekumenické povolanie v situácii, v ktorej sa nachádza; má sa tu podieľať na ekumenickom dialógu a na iniciatívach zameraných na uskutočnenie jednoty kresťanov. Katechéza má preto vždy a všade vlastniť „ekumenický rozmer“.[10] Takáto katechéza sa realizuje predovšetkým výkladom celého zjavenia, uchovávateľom ktorého je Katolícka cirkev, pričom sa dbá na hierarchiu právd;[11] na druhom mieste katechéza objasňuje jednotu viery, aká jestvuje medzi kresťanmi, a zároveň vysvetľuje rozdelenia, ktoré tu takisto existujú a kroky, ktorými ich možno prekonať;[12] ďalej katechéza vzbudzuje a živí pravú túžbu po jednote, najmä láskou k Svätému písmu; a napokon usiluje sa pripraviť deti, mladých i dospelých žiť v kontakte s bratmi a sestrami iných vyznaní, pričom majú vzhľadom na vieru iných zveľaďovať vlastnú katolícku totožnosť.

 

198. Keď sú v diecézach prítomné rôzne kresťanské vyznania, biskupi môžu zvážiť vhodnosť alebo aj potrebu istých skúseností zo spolupráce v rámci vyučovania náboženstva. Je však dôležité, aby katolíci mali iným spôsobom s o to väčšou starostlivosťou zabezpečenú špecificky katolícku katechézu.[13]

Aj vyučovanie náboženstva v školách, kde sú prítomní členovia rôznych kresťanských vyznaní, nadobúda ekumenickú hodnotu, keď sa rýdzim spôsobom predkladá kresťanské učenie. Ono je totiž príležitosťou pre dialóg, pomocou ktorého možno prekonať nevedomosť a predsudky a otvoriť sa lepšiemu vzájomnému pochopeniu.

 

Katechéza vo vzťahu k židovstvu

 

199. Osobitnú pozornosť treba venovať katechéze týkajúcej sa židovského náboženstva.[14] Keď totiž „Cirkev, Boží ľud v Novej zmluve, skúma svoje vlastné tajomstvo, objavuje puto, ktoré ho spája so židovským národom; jeho synovia boli prví, ku ktorým Pán prehovoril“.[15]

Vyučovanie náboženstva, katechéza a kázanie nemajú formovať len k objektivite, spravodlivosti a tolerancii, ale aj k pochopeniu a dialógu. Obe naše tradície sú príliš spoločné na to, aby sa mohli navzájom ignorovať. Je potrebné povzbudzovať k vzájomnému poznaniu sa na všetkých úrovniach“.[16] Osobitným cieľom katechézy je prekonať každú formu antisemitizmu.[17]

 

Katechéza vo vzťahu k iným náboženstvám[18]

 

200. Kresťania dnes žijú v mnohonáboženských prostrediach a nie málo z nich v podmienkach menšiny. V takejto situácii, najmä vo vzťahu k islamu, katechéza nadobúda veľkú dôležitosť a je povolaná prevziať citlivú zodpovednosť, z ktorej vyplývajú viaceré úlohy.

Predovšetkým prehlbuje a posilňuje totožnosť veriacich – najmä tam, kde sú v menšine – pomocou vhodného prispôsobenia či inkulturácie v nevyhnutnom konfrontovaní evanjelia Ježiša Krista s posolstvom iných náboženstiev. Pre takýto proces sú potrebné solídne a horlivé kresťanské spoločenstvá a dobre pripravení domorodí katechéti.

Na druhom mieste katechéza pomáha uvedomiť si prítomnosť iných náboženstiev.         Nevyhnutne robí veriacich schopnými nachádzať v nich prvky, ktoré sú v protiklade s kresťanským posolstvom, ale vychováva ich k tomu, aby v nich vedeli zachytiť semená evanjelia (semina Verbi), ktoré sa tam nachádzajú a môžu znamenať pravú evanjeliovú prípravu.

Na treťom mieste katechéza vo všetkých veriacich podporuje živý misijný zmysel, ktorý sa prejavuje jasným svedectvom viery, postojom úcty a vzájomného pochopenia, dialógom a spoluprácou v ochrane práv človeka a v prospech chudobných a, kde je to možné, aj výslovným ohlasovaním evanjelia.

 

Katechéza vo vzťahu k „novým náboženským hnutiam“[19]

 

201. Vďaka klíme náboženského a kultúrneho relativizmu, a niekedy aj pre nesvedecké správanie kresťanov, množia sa dnes „nové náboženské hnutia“, nazývané aj sekty alebo kulty, s množstvom názvov a tendencií, ktoré je ťažko usporiadať do presného organického rámca. Nakoľko je to možné, dajú sa tu rozlíšiť hnutia vychádzajúce z kresťanstva, iné z orientálnych náboženstiev alebo čerpajúce z tradície ezoteriky. Znepokojujú svojím učením a životnou praxou často vzdialenou obsahu kresťanskej viery. Zostáva preto nevyhnutné zabezpečiť kresťanom vystaveným nebezpečenstvu ohrozenia ich viery „systematickú evanjelizáciu a katechézu, sprevádzanú svedectvom, ktoré by ich pretlmočilo do života“.[20] Ide totiž o prekonanie vážnych nástrah nevedomosti a predsudkov, treba umožniť veriacim správne stretnutie sa s Písmom, vzbudzovať medzi nimi živé skúsenosti z modlitby, chrániť ich pred tými, čo zasievajú bludy, vychovávať ich k zodpovednosti za prijatú vieru, vychádzať im v ústrety s evanjeliovou láskou v ich situáciách osamotenosti, chudoby, utrpenia. Pre náboženské túžby, ktoré takéto hnutia môžu vyjadrovať, zasluhujú si, aby sme ich považovali za „areopág evanjelizácie“, v ktorom môžu nájsť odpoveď na najcitlivejšie problémy. Cirkev vlastní neoceniteľné duchovné bohatstvo, ktoré môže ľudstvu ponúknuť. Je to Kristus, ktorý sa označil ako „cesta, pravda a život“ (Jn14, 16).[21]

 

[1] EN 51–56; MPD 15.

[2] Úvod 23–24.

[3] EN 54.

[4] 1 Pt 3,15.

[5] VKD (1971) 6; EN 48; CT 54.

[6] EN 48

[7] EN 48.

[8] Pavol VI., apoštolská exhortácia Marialis cultus (2.2.1974), nn. 24, 25, 29: AAS 66 (1979), str.134–136,141.

[9] VKD (1971) 27; MDP 15; EN 54; CT 32–34; Pápežská rada na podporu jednoty kresťanov, Direktórium pre aplikovanie zásad a noriem o ekumenizme (25.3.1993) 61: AAS 85 (1993), str.. 1063–1064; TMA 34; Ján Pavol II., encyklika Ut unum sint (25.5.1995), č.18: AAS 87 (1995), str. 932.

[10] CT 32.

[11] UR 11.

[12] Pápežská rada na podporu jednoty kresťanov, Direktórium pre ekumenizmus, n. 190, l. c., p. 1107.

[13] CT 33.

[14] NA 4; Sekretariát je jednotu kresťanov (Komisia pre vzťahy so židovstvom), Židia a židovstvo v katolíckych kázňach a katolíckej katechéze (24.6.1985).

[15] KKC 839.

[16] Sekretariát pre jednotu kresťanov, Židia a židovstvo, cit. n. VII.

[17] NA 4.

[18] EN 53; MPD 15; Chl 35; RM 55–57; KKC 839–845; TMA 53; Pápežská rada pre dialóg s náboženstvami a Kongregácia pre evanjelizáciu národov, Inštrukcia Dialóg a ohlasovanie (19.5.1991): AAS 84 (1992) str. 414–446; 1263

[19] Sekretariát pre jednotu kresťanov, Sekretariát pre nekresťanov, Sekretariát pre neveriacich, Pápežská rada pre kultúru, referát Jav siekt alebo nových náboženských hnutí: pastoračná výzva: „L’Osservatore Romano“ zo dňa 7.5.1986.

[20] Jav siekt alebo nových náboženských hnutí: pastoračná výzva, cit., n. 5.4.

[21] RM 38.

Videá