III. KAPITOLA

Katechéza pre špeciálne situácie, mentality, prostredia

Katechéza postihnutých[1] a nespôsobilých

189. Každé kresťanské spoločenstvo považuje fyzicky, mentálne alebo inak postihnuté osoby, a najmä nedospelé, za osobitne obľúbené u Boha. Silnejšie spoločenské a cirkevné povedomie a nepopierateľný pokrok v oblasti špeciálnej pedagogiky spôsobujú, že rodina a iné formačné prostredia môžu dnes týmto osobám poskytnúť primeranú katechézu, na ktorú majú právo ako pokrstení – a ak nie sú pokrstení, ako povolaní k spáse. Otcova láska k týmto najslabším deťom a neustála prítomnosť Ježiša Krista spolu s jeho Duchom vzbudzujú dôveru, že každý človek, čokoľvek by ho obmedzovalo, je schopný rásť v svätosti. Výchova vo viere, do ktorej je zaangažovaná predovšetkým rodina, vyžaduje primeraný a človeku prispôsobený program, berie do úvahy výsledky pedagogického výskumu, uskutočňuje sa osožne v kontexte celkovej výchovy človeka. Na druhej strane treba sa vyhnúť nebezpečenstvu, že sa táto nevyhnutne špecializovaná katechéza ocitne na okraji pastorácie spoločenstva. Aby sa to nestalo, je potrebné neustále na to spoločenstvo upozorňovať a angažovať ho. Osobitné požiadavky tejto katechézy vyžadujú od katechétov špecifickú pripravenosť a robia ich službu ešte záslužnejšou.

Katechéza spoločnosti na okraji

190. V podobnej perspektíve treba vidieť katechézu ľudí v situácii na okraji spoločnosti alebo im podobných a katechézu ľudí už vysunutých na okraj spoločnosti ako sú emigranti, utečenci, kočovníci, bezdomovci, chronicky chorí, drogovo závislí, väzni... Slávnostné Ježišove slová, ktorými označuje každý dobrý skutok voči „týmto najmenším bratom“ (Mt 25, 40–45) ako vykonaný jemu samému, zaručuje milosť dobre pracovať v týchto neľahkých prostrediach. Trvalými znakmi dobrej katechézy je schopnosť rozlišovať v pestrosti situácií, zachytiť potreby a žiadosti každého, silne sa zamerať na osobné stretnutie, kde si treba počínať veľkodušne a trpezlivo, postupovať s dôverou a realizmom, využívať často nepriame a príležitostné formy katechézy. Spoločenstvo nech bratsky podporuje katechétov, ktorí sa venujú tejto službe.

Katechéza pre diferencované skupiny ľudí

191. Katechéza sa dnes nachádza zoči-voči ľuďom, ktorí či pre profesnú alebo širšiu kultúrnu špecifickosť vyžadujú osobitné programy. Také sú katechézy pre svet robotníkov, pre slobodné povolania, pre umelcov, vedcov, pre univerzitnú mládež...[2] V rámci spoločenskej cesty kresťanského spoločenstva sa živo odporúčajú. Je jasné, že všetky tieto sektory potrebujú kompetentný prístup a reč prispôsobenú katechizovaným pri zachovaní plnej vernosti posolstvu, ktoré sa má odovzdať.

Katechéza podľa prostredia

192. Služba viery berie dnes vo veľkej miere do úvahy prostredie alebo životný kontext, lebo tu človek konkrétne uskutočňuje svoju existenciu, prijíma vplyvy a ovplyvňuje, uplatňuje svoju zodpovednosť.

V základnej línii sa ako príklad uvádzajú dve najväčšie prostredia – mestské a vidiecke, ktoré vyžadujú diferencovanú formu katechézy. Katechéza pre tých, čo pracujú na poliach, nevyhnutne bude odzrkadľovať potreby, ktoré tu vznikajú: často budú spojené s chudobou a biedou, nezriedka sprevádzané strachom a poverami, ale zároveň bohaté na jednoduchosť, dôveru v život, zmysel pre solidaritu, vieru v Boha a vernosť náboženským tradíciám.

Katechéza pre mestských ľudí musí zvažovať veľkú, niekedy až extrémnu pestrosť situácií, od exkluzívneho blahobytu až po chudobu a vysunutie na okraj spoločnosti. Životné rytmy sú často stresujúce, uľahčený je pohyb, nemálo je podnetov na úniky a nezáujem, častá je situácia ťaživej anonymity a osamotenia...

Pre každé z týchto prostredí treba náležite premyslieť službu viery, zaangažovať pripravených katechétov, vyhotoviť vhodné pomôcky, poslúžiť si prameňom, ktorým sú komunikačné prostriedky..