PRISPÔSOBENIE VZHĽADOM NA ADRESÁTA

I. KAPITOLA

Prispôsobenie vzhľadom na adresáta

Všeobecné aspekty

 

Potreba a právo každého veriaceho dostávať primeranú katechézu[1]

 

167. Pretože každého pokrsteného Boh povoláva k zrelosti viery, je jeho potrebou, a potom aj právom, dostávať primeranú katechézu. Je preto prvoradou úlohou Cirkvi uspokojivo a vhodne odpovedať na túto potrebu. V tomto smere treba predovšetkým pripomenúť, že adresátom evanjelia je „konkrétny historický človek“,[2] vždy zakorenený v danej situácii a vždy ovplyvnený psychologickými podmienkami, či si je toho vedomý alebo nie.[3]

V procese katechézy má mať adresát možnosť prejaviť sa ako aktívny a spoluzodpovedný subjekt, ktorému na tom osobne záleží, a nie len ako tichý a pasívny prijímateľ.[4]

 

Potreba a právo spoločenstva[5]

 

168. Pri pozornosti venovanej jednotlivcovi nemožno zabúdať, že adresátom katechézy je kresťanské spoločenstvo ako také, ako aj každý človek, ktorý doň patrí. Ak totiž katechéza čerpá svoju hodnovernosť a energiu z celého života Cirkvi, je pravda, že „od nej podstatne závisí... vnútorný rozmach Cirkvi, jej súlad s Božím plánom“.[6]

Preto potrebné prispôsobenie evanjelia zohľadňuje spoločenstvo ako také a dotýka sa ho.

 

Prispôsobením sa chce dosiahnuť, aby obsah katechézy bol zdravým a primeraným pokrmom[7]

 

169. „Prispôsobovanie v hlásaní zjaveného slova musí zostať zákonom každého šírenia evanjelia“.[8] Má svoje vnútorné teologické zdôvodnenie v tajomstve vtelenia, zodpovedá základnej pedagogickej požiadavke zdravej ľudskej komunikácie, odráža prax Cirkvi počas storočí.

Takéto prispôsobenie sa chápe ako vynikajúco materský čin Cirkvi, ktorá uznáva, že ľudia sú „Božou roľou“ (1 Kor 3, 9), a preto ich nemá odsudzovať, ale v nádeji zušľachťovať. Každému z nich ide v ústrety, vážne si uvedomuje rôznosť situácií a kultúr a udržuje jednotu mnohých v jedinom spásonosnom slove. Takto sa evanjelium odovzdáva rýdze a chutné ako zdravý a zároveň primeraný pokrm. Týmto kritériom sa má inšpirovať každá jednotlivá iniciatíva a majú mu slúžiť všetky tvorivé schopnosti a talenty katechétu.

 

Prispôsobenie berie do úvahy rôzne okolnosti

 

170. Prispôsobenie sa uskutočňuje na základe rôznych okolností, v ktorých sa odovzdáva Božie slovo.[9] Určuje ich „rozdielnosť kultúr, vek, duchovná zrelosť, spoločenské a cirkevné postavenie tých, na ktorých sa katechéza obracia“.[10] Tieto okolnosti sa budú musieť veľmi pozorne zvažovať.

Treba pamätať aj na to, že v pluralizme situácií prispôsobenie má mať stále pred sebou celkový pohľad na človeka, jeho podstatnú jednotu tak, ako ju vidí Cirkev. Katechéza sa preto nezastaví len pri zvažovaní vonkajších prvkov danej situácie, ale vždy berie do úvahy vnútorný svet človeka, pravdu o ľudskej bytosti, „prvú a základnú cestu Cirkvi“.[11] Toto determinuje proces prispôsobovania, ktorý je tým primeranejší, čím viac sa berú do úvahy otázky, túžby a potreby človeka, ako sa odrážajú i v jeho vnútornom svete.

 

[1] EN 49–50; CT 14; 35 s.

[2] RH 13; EN 31.

[3] RH 13–14; KKC 24.

[4] VKD (1971) 75.

[5] 5 VKD (1971) 21.

[6] CT 13.

[7] GS 44; EN 63; CT 31; KKC 24–25.

[8] GS 44. Táto IV. časť preberá dvojaký termín – prispôsobenie a inkulturácia. Používa ho aj Magistérium, a sú na to aj praktické dôvody. Prvý termín vyjadruje predovšetkým pozornosť, venovanú ľuďom, druhý vyjadruje pozornosť kultúrnemu kontextu.

[9] RM 33.

[10] KKC 24.

[11] RH 14.