NORMY A KRITÉRIÁ PODÁVANIA EVANJELIOVÉHO POSOLSTVA V KATECHÉZE

I. kapitola

Normy a kritériá podávania evanjeliového posolstva v katechéze

 

„Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci, poúčaj o nich svojich synov a sám uvažuj o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš na ceste, či budeš ležať alebo stáť. Priviaž si ich ako znamenie na ruku, nech sú ako znaky medzi tvojimi očami, a napíš si ich na veraje svojho domu a na dvere“ (Dt 6,4–9).

„A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14).

Božie slovo, prameň katechézy

 

94. Prameň, z ktorého katechéza čerpá svoje posolstvo, je Božie slovo:

„Katechéza bude vždy čerpať svoj obsah zo živého prameňa Božieho slova, ktoré nám odovzdala tradícia a Sväté písmo, pretože posvätná tradícia a Sväté písmo tvoria posvätný poklad Božieho slova, zverený Cirkvi“.[1]

Tento „poklad viery“[2] je ako poklad pána domu, zverený Cirkvi, Božej rodine, z ktorého stále vynáša veci nové a staré.[3] Všetky Otcove deti, vedené Svätým Duchom, žijú z tohto pokladu Slova. Vedia, že Slovo je Ježiš Kristus, Slovo, ktoré sa stalo človekom a jeho hlas naďalej znie prostredníctvom Ducha Svätého v Cirkvi a vo svete.

Božie slovo obdivuhodným Božím „zostúpením“[4] prichádza k nám pomocou ľudských „slov a skutkov“, „ako keď sa svojho času Slovo večného Otca pripodobnilo ľuďom, vezmúc na seba krehké ľudské telo“.[5] Bez toho, že by prestalo byť Božím slovom, vyjadruje sa ľudským slovom. I keď je blízke, zostáva zahalené v „kenotickom“ stave. Preto Cirkev, vedená Duchom, potrebuje ho neustále interpretovať a keď ho kontempluje, v hlbokom duchu viery ho „nábožne počúva, sväto zachováva a verne vysvetľuje“.[6]

 

Prameň a „pramene“ posolstva[7]

 

95. Božie slovo, obsiahnuté v posvätnej tradícii a v Svätom písme:

– pomocou zmyslu pre vieru celého Božieho ľudu a pod vedením Magistéria, ktoré ho vyučuje s autoritou, možno stále hlbšie meditovať a chápať;

– slávi sa v liturgii, kde sa pravidelne ohlasuje, počúva, prijíma a vysvetľuje;

– vyžaruje v živote Cirkvi, v jej dvetisícročnej histórii, najmä v svedectve kresťanov a osobitne svätých;

– prehlbuje ho teologické bádanie, ktoré pomáha veriacim v životnom chápaní tajomstiev viery;

– prejavuje sa v rýdzich náboženských a morálnych hodnotách, zasiatych ako semeno slova do ľudskej spoločnosti a do rôznych kultúr.

 

96. Všetko toto sú hlavné alebo pomocné pramene katechézy, ktoré v nijakom prípade nemožno chápať v jednoznačnom zmysle.[8] Sväté písmo je totiž „Božie slovo, keďže bolo napísané z vnuknutia Ducha Svätého“[9]; a posvätná tradícia zasa „Božie slovo, ktoré Kristus Pán a Duch Svätý zveril apoštolom; neporušene odovzdáva ich nástupcom...“.[10] Magistérium má za úlohu „hodnoverne vysvetľovať Božie slovo“,[11] čím v mene Ježiša Krista spĺňa základnú cirkevnú službu. Tradícia, Písmo a Magistérium, vnútorne navzájom súvisiace a spojené, sú „ každé svojím spôsobom“[12] hlavnými prameňmi katechézy.

Každý z prameňov katechézy má svoj vlastný jazyk, ktorému sa dáva forma v bohatej rozmanitosti „dokumentov viery“. Katechéza je živá tradícia týchto dokumentov[13]: biblických perikop, liturgických textov, spisov cirkevných Otcov, vyjadrení Magistéria, symbolov viery, svedectiev svätých, teologických úvah.

Živý prameň Božieho slova a „pramene“, ktoré z neho vyplývajú a v ktorých sa vyjadruje, poskytujú katechéze kritériá odovzdávania svojho posolstva všetkým, v ktorých dozrelo rozhodnutie nasledovať Ježiša Krista.

 

Kritériá podávania posolstva

 

97. Kritériá podávania evanjeliového posolstva v katechéze sú vo vzájomnej vnútornej spätosti, lebo vychádzajú z toho istého prameňa.

– Posolstvo zamerané na osobu Ježiša Krista (kristocentrizmus) svojou vnútornou dynamikou vovádza do trojičného rozmeru tohto posolstva.

– Ohlasovanie radostnej zvesti o Božom kráľovstve, zamerané na dar spásy, zahŕňa posolstvo oslobodenia.

– Cirkevný charakter posolstva sa vracia k jeho historickému charakteru, lebo katechéza, tak ako celok evanjelizácie, realizuje sa v „čase Cirkvi“.

– Keďže je evanjeliové posolstvo radostná zvesť určená všetkým národom, usiluje sa o inkulturáciu, ktorú možno do hĺbky realizovať len vtedy, keď sa posolstvo predkladá v celej svojej integrite a čistote.

– Evanjeliové posolstvo je nevyhnutne organickým posolstvom s vlastnou hierarchiou pravdy. Práve toto harmonické videnie evanjelia robí z neho pre človeka udalosť s hlbokým významom.

I keď tieto kritériá platia pre celú službu slova, teraz ich rozvedieme vo vzťahu ku katechéze.

 

Kristocentrizmus evanjeliového posolstva

 

98. Ježiš Kristus nielenže odovzdáva Božie slovo, ale on sám je Božím Slovom. Preto katechéza v celej svojej šírke poukazuje na vzťah k nemu.

V tomto zmysle je to, čo charakterizuje posolstvo katechézy, predovšetkým „kristocentrizmus“,[14] chápaný v rôznych významoch.

– Na prvom mieste znamená, že „v samom strede katechézy nachádzame v podstate jednu osobu: osobu Ježiša z Nazareta, jednorodeného z Otca, plného milosti a pravdy“.[15]

Základnou úlohou katechézy je totiž predstavovať Krista a všetko ostatné vo vzťahu k nemu. V konečnom dôsledku má pomôcť k rozhodnutiu nasledovať Krista, a zjednotiť sa s ním: sem smeruje každý prvok posolstva.

– Na druhom mieste kristocentrizmus znamená, že Kristus je „stredom dejín spásy“,[16] ktoré katechéza predkladá. On je poslednou udalosťou, ku ktorej konvergujú celé posvätné dejiny. On, ktorý prišiel „v plnosti času“ (Gal 4,4), je „kľúč, stredobod a cieľ celej ľudskej histórie“.[17] Posolstvo katechézy pomáha kresťanovi nájsť si svoje miesto v dejinách, aktívne sa do nich zapojiť, a tým ukázať, ako je Kristus posledným zmyslom týchto dejín.

– Kristocentrizmus okrem toho znamená, že evanjeliové posolstvo nepochádza od človeka, ale je Božím slovom. Cirkev, a v jej mene každý katechéta, môže pravdivo povedať: „Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal“ (Jn 7,16). Preto všetko, čo katechéza odovzdáva, je „učenie Ježiša Krista, teda pravda, ktorú on prináša, alebo presnejšie Pravda, ktorou je on sám“.[18] Kristocentrizmus zaväzuje katechézu, aby odovzdávala to, čo Ježiš učí o Bohu, o človeku, o šťastí, o pozemskom živote, o smrti... bez toho, že by si dovolila niečo z jeho myšlienok pozmeniť.[19]

Evanjeliá, ktoré rozprávajú o Ježišovom živote, sú stredom posolstva katechézy. Aj ony samy majú „katechetickú štruktúru“[20] a vyjadrujú učenie vo forme, v akej sa predkladalo prvým kresťanským spoločenstvám: hovorilo o Kristovom živote, o jeho posolstve, o jeho spásonosných činoch. Štyri evanjeliá zaujímajú v katechéze „ústredné miesto, lebo ich stredobodom je Ježiš Kristus“.[21]

 

Trojičný kristocentrizmus evanjeliového posolstva

 

99. Božie Slovo, vtelené v Ježišovi z Nazareta, Máriinom Synovi, je Slovom Otca, ktoré hovorí svetu prostredníctvom svojho Ducha. Ježiš sa neustále odvoláva na Otca, ktorého je jediným Synom, a na Ducha Svätého, ktorý ho pomazal. On je „cesta“, ktorá vedie k vnútornému tajomstvu Boha.[22]

Kristocentrizmus silou svojej vnútornej dynamiky vedie k vyznaniu viery v Boha Otca, Syna a Ducha Svätého. Je kristocentrizmom svojou podstatou trojičným. Kresťania sa krstom pripodobňujú Kristovi, „Jednému z Trojice“[23] a toto pripodobnenie stavia pokrstených, „synov Syna“, do spoločenstva s Otcom a Duchom Svätým. Preto ich viera je radikálne trojičná. „Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredným tajomstvom kresťanskej viery a kresťanského života“.[24]

 

100. Trojičný kristocentrizmus evanjeliového posolstva pobáda katechézu, aby okrem iného zabezpečila tieto aspekty:

– Vnútornú štruktúru katechézy; každý spôsob predkladania právd bude vždy kristocentricko-trojičný: „Skrze Krista k Otcovi v Duchu Svätom“.[25] Katechéza, ktorá by vynechala jeden z týchto rozmerov, alebo by nepoznala ich organické spojenie, zrádzala by originálnosť kresťanského posolstva.[26]

– Keď katechéza ukazuje vnútorný Boží život, počínajúc spásonosnými činmi v prospech ľudstva, sleduje ten istý pedagogický postup ako Ježiš, ktorý zjavil Otca, seba ako Syna a Ducha Svätého.[27] Božie skutky ukazujú, kým je On sám v sebe, zatiaľ čo tajomstvo jeho vnútorného Bytia osvecuje chápanie všetkých jeho diel. Analogicky sa tak deje v medziľudských vzťahoch: osoby sa prejavujú svojimi skutkami, a čím viac ich poznáme, tým viac chápeme ich konanie.[28]

– Oboznamovanie s vnútorným Božím bytím, ako sa zjavilo v Ježišovi, jedným v podstate a trojitým v osobách, ukazuje, aké konkrétne dôsledky z neho vyplývajú pre život ľudí. Vyznávať jediného Boha znamená, že „človek nemá úplne podriadiť svoju osobnú slobodu nijakej pozemskej moci“.[29] Znamená to tiež, že ľudstvo, stvorené na obraz jedného Boha, ktorý je „spoločenstvom osôb“, je povolané tvoriť bratskú spoločnosť detí toho istého Otca rovnakej dôstojnosti.[30] Ľudské a spoločenské dôsledky kresťanského chápania Boha sú nesmierne. Cirkev vyznávaním viery v Trojicu a jej ohlasovaním svetu chápe seba samu ako „v jednote Otca, Syna a Ducha Svätého zhromaždený ľud“.[31]

 

Posolstvo, ktoré ohlasuje spásu

 

101. Ježišovo posolstvo o Bohu je pre ľudstvo radostnou zvesťou. Ježiš totiž oznámil Božie kráľovstvo[32] ako nový a konečný Boží zásah, ktorý má moc pretvárať a je takisto veľký, ba prevyšuje ten, aký Boh urobil pri stvorení sveta.[33] V tomto zmysle „Kristus ohlasoval ako vrchol a stred svojej blahozvesti spásu, t.j. veľký Boží dar, za ktorý treba pokladať nielen oslobodenie od všetkého, čo človeka utláča, ale hlavne oslobodenie od hriechu a od Zlého, spojené s radosťou, ktorú dosahuje človek, že pozná Boha a Boh človeka, že Boha vidí a v ňom s dôverou spočíva“.[34]

Katechéza odovzdáva toto posolstvo o Kráľovstve, ktoré má v Ježišovom kázaní ústredné miesto. Keď tak robí, „posolstvo sa postupne prehlbuje a rozvíja v implicitných dôsledkoch“,[35] ukazuje, čo z neho vyplýva pre ľudí a pre svet.

 

102. Pri takomto vysvetlení Ježišovej evanjeliovej kerigmy katechéza podčiarkuje tieto základné aspekty:

– S príchodom Kráľovstva Ježiš ohlasuje a zjavuje, že Boh nie je vzdialeným a neprístupným bytím, „neznámou a vzdialenou mocou“,[36] ale Otcom, ktorý je prítomný uprostred svojich stvorení a koná s láskou a mocou. Toto jednoduché a priame svedectvo o Bohu ako Otcovi je v katechéze najdôležitejšie.

– Ježiš zároveň oznamuje, že Boh svojím Kráľovstvom ponúka dar totálnej spásy, oslobodzuje od hriechu, vovádza do spoločenstva s Otcom, udeľuje Božie synovstvo, a premáhajúc smrť sľubuje večný život.[37] Táto úplná spása je zároveň imanentná a eschatologická, lebo „začína sa v tomto časnom živote, ale završuje sa vo večnosti“.[38]

– Keď Ježiš ohlasuje Kráľovstvo, ohlasuje Božiu spravodlivosť, Boží súd a našu zodpovednosť. Ohlasovanie Božieho súdu s jeho silou, s akou formuje svedomie, je ústredným obsahom evanjelia a radostnou zvesťou pre svet. Je ňou pre toho, kto trpí pre nespravodlivosť, a pre tých, čo bojujú za jej nastolenie; je ňou však aj pre toho, kto nedokázal milovať a byť solidárny, lebo má možnosť robiť pokánie a dosiahnuť odpustenie; v Kristovom kríži sa nám totiž dostáva vykúpenie z hriechov. Povolanie k obráteniu a k viere v evanjelium o Kráľovstve – ktoré je kráľovstvom spravodlivosti a pokoja, vo svetle ktorého budeme súdení – je pre katechézu základom.

– Ježiš ohlasuje, že Božie kráľovstvo sa začína ním samým, jeho osobu.[39] Zjavuje totiž, že On sám, ustanovený za Pána, berie na seba uskutočnenie tohto Kráľovstva, aby ho plne zavŕšené odovzdal Otcovi, keď znovu príde vo svojej sláve.[40] „Toto kráľovstvo je už tajomným spôsobom tu na zemi, bude však zavŕšené Pánovým príchodom“.[41]

– Ježiš takisto ukazuje, že spoločenstvo jeho učeníkov, jeho Cirkev, „je zárodkom a počiatkom tohto kráľovstva na zemi“[42] a že ona sama ako kvas v ceste si praje, aby Božie kráľovstvo rástlo vo svete ako obrovský strom a aby sa doň začlenili všetky národy a všetky kultúry. „Cirkev je skutočne a konkrétne určená na službu kráľovstva“.[43]

– Ježiš napokon ukazuje, že dejiny ľudstva nespejú k ničote, ale že s ich aspektmi milosti a hriechu berie ich v ňom samom do rúk Boh, aby ich pretvoril. Už počas svojho terajšieho putovania do Otcovho domu ponúka predtuchu budúceho sveta, v ktorom budú pozdvihnuté a očistené a dosiahnu dokonalosť. „Preto evanjelizácia musí zahrňovať aj prorocké hlásanie druhého života, t.j. najvyššieho a večného povolania ľudí. Toto povolanie má úzky, ale aj vzájomný vzťah so súčasnou situáciou“.[44]

 

Posolstvo o oslobodení

 

103. Radostná zvesť o Božom kráľovstve, ktorá oznamuje spásu, obsahuje aj posolstvo o oslobodení.[45] Keď Ježiš ohlasuje toto Kráľovstvo, osobitným spôsobom sa obracia na chudobných: „Blahoslavení chudobní, lebo vaše je Božie kráľovstvo. Blahoslavení, ktorí teraz hladujete, lebo budete nasýtení. Blahoslavení, ktorí teraz plačete, lebo sa budete smiať“ (Lk 6,20–21). Tieto blahoslavenstvá, ktorými sa Ježiš obracia na tých, čo trpia, sú eschatologickým ohlasovaním spásy, ako súčasti Kráľovstva. Všímajú si ťaživú skutočnosť, ku ktorej je evanjelium také vnímavé: chudobu, hlad a utrpenie ľudstva.

Cirkev, spoločenstvo Ježišových učeníkov, zdieľa dnes tú istú citlivosť, akú mal voľakedy jej Majster. S hlbokou bolesťou obracia pozornosť k tým národom, čo „s vypätím síl zápasia, aby prekonali všetko, čo ich odsudzuje k tomu, aby žili len na pokraji civilizovaného života. Sú to napríklad: hlad, chronické choroby, negramotnosť, dedičná núdza a bieda, nespravodlivosť v medzinárodných vzťahoch..., hospodársky a kultúrny neokolonializmus“.[46] Cirkev znepokojujú všetky formy chudoby, „nielen čisto hospodárskej, ale aj kultúrnej a náboženskej“.[47]

Ako dôležitý rozmer svojho poslania „Cirkev má povinnosť hlásať oslobodenie pre milióny ľudských bytostí, medzi ktorými je mnoho jej vlastných synov. Taktiež má povinnosť prispievať k tomuto oslobodeniu a urýchľovať ho, vydávať o ňom svedectvo a snažiť sa, aby to bolo všestranné oslobodenie“.[48]

 

104. Aby katechéza na toto všetko pripravila kresťanov, musí splniť tieto úlohy:

– Posolstvo o oslobodení zahrnúť do perspektívy evanjelizácie, ktorá „má nutne špecifický náboženský cieľ“,[49] lebo by stratila dôvod svojho jestvovania, „ak by sa odchýlila od náboženského základu, ktorý ju udržuje, t.j. od Božieho kráľovstva v plne teologickom zmysle“.[50] Preto v posolstve o oslobodení, „ktoré evanjelizácia hlása a snaží sa uskutočňovať, treba povedať hlavne toto: nemožno sa obmedziť len na číru a čiastočnú hospodársku, politickú a sociálnu alebo kultúrnu stránku. Naopak, toto oslobodenie musí brať do úvahy celého človeka po všetkých jeho stránkach, vrátane jeho schopnosti chápať a orientovať sa k absolútnu, a to aj k Bohu ako absolútnej bytosti“.[51]

– Katechéza v rámci svojej úlohy, ktorou je morálna výchova, bude predkladať kresťanskú sociálnu morálku ako požiadavku Božej spravodlivosti a dôsledok „radikálneho oslobodenia, ktoré priniesol Kristus“.[52] Radostnou zvesťou je vskutku to, čo kresťania vyznávajú so srdcom plným nádeje: Kristus oslobodil svet a stále ho oslobodzuje. Odtiaľto pramení kresťanská prax, ktorá je naplnením veľkého prikázania lásky.

– Aj v úlohe uvádzania do evanjelizačného poslania katechéza bude v katechumenoch a katechizovaných podnecovať „uprednostnenie chudobných“,[53] ktoré „nebude znakom partikularizmu alebo sektárstva, ale bude prejavom univerzálnosti povahy a poslania Cirkvi. Táto voľba nie je výlučná“,[54] ale prináša so sebou „povinnosť angažovať sa za spravodlivosť, a to podľa postavenia, povolania a pomerov každého človeka“.[55]

 

Cirkevný charakter evanjeliového posolstva

 

105. Cirkevná povaha katechézy dáva evanjeliovému posolstvu, ktoré odovzdáva, hlboko cirkevný charakter. Katechéza má svoj pôvod vo vyznaní viery Cirkvi a katechumena a katechizovaného vedie k takémuto vyznaniu. Prvé oficiálne slová, ktorými sa Cirkev obracia na dospelého krstenca potom, ako sa dozvie jeho meno, sú tieto: „Čo si žiadaš od Božej Cirkvi? Vieru“ – taká je odpoveď kandidáta.[56] Katechumen totiž vie, že evanjelium, ktoré objavil a chce ho poznať, je živé v srdciach veriacich. Katechéza nie je nič iné ako proces šírenia evanjelia tak, ako ho kresťanská komunita prijala, ako ho chápe, slávi, žije a v mnohorakých formách podáva ďalej.

Preto keď katechéza hlása Kristovo tajomstvo, v jej posolstve zaznieva viera celého Božieho ľudu počas dejín: viera apoštolov, ktorú pôsobením Ducha Svätého prijali od samého Krista; viera Otcov a Učiteľov Cirkvi, ktorí ju vynikajúco vyučovali; viera misionárov, ktorí ju bez ustania ohlasovali; napokon viera pastierov, ktorí ju horlivo a s láskou uchovávali a hodnoverne vysvetľovali. V katechéze je naozaj prítomná viera všetkých, čo veria a nechajú sa viesť Svätým Duchom.

 

106. Táto viera, ktorú odovzdáva cirkevné spoločenstvo, je jedna a jediná. Napriek tomu, že učeníci Ježiša Krista tvoria spoločenstvo, rozsiate po celom svete, a hoci katechéza odovzdáva vieru veľmi odlišnou kultúrnou rečou, evanjelium, ktoré predkladá, je jedno, vyznanie viery je to isté a jeden je aj krst: „Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je Boh a Otec všetkých“ (Ef 4,5).

Katechéza je teda v Cirkvi službou, ktorá katechumenov a katechizovaných uvádza do jednoty vyznania viery.[57] Samou svojou povahou napomáha zväzok jednoty[58] a vytvára vedomie spolupatričnosti s veľkým spoločenstvom, ktoré neobmedzuje ani čas, ani priestor: „Od spravodlivého Ábela až do posledného vyvoleného, až na koniec sveta a do skončenia sveta“.[59]

 

Historický charakter tajomstva spásy

 

107. Vyznanie viery učeníkov Ježiša Krista vychádza z putujúcej Cirkvi, ktorá prijala poslanie. Nie je ešte slávnym vyhlásením skončenia cesty, ale je vyznaním, ktoré zodpovedá „obdobiu Cirkvi“.[60] „Ekonómia spásy“ má preto historický charakter – realizuje sa totiž v čase: „Začala sa v minulosti, dosiahla vrchol v Kristovi a teraz pôsobí v očakávaní zavŕšenia“.[61]

Preto keď dnes Cirkev odovzdáva kresťanské posolstvo, vychádza zo živého vedomia, ktoré má o ňom, a ustavične pripomína minulé spásonosné udalosti a rozpráva o nich. V ich svetle interpretuje súčasné udalosti ľudských dejín. Hovorí o Božom Duchu, ktorý obnovuje tvárnosť zeme, a ďalej s dôverou očakáva Pánov príchod. V patristickej katechéze rozprávanie o Božích divoch a očakávanie Kristovho návratu nikdy nechýbalo pri vysvetľovaní tajomstiev viery.[62]

 

108. Historický charakter kresťanského posolstva kladie katechéze povinnosť postarať sa:

– Aby predkladala dejiny spásy pomocou biblickej katechézy, ktorá by umožnila poznať „udalosti a slová“, ktorými sa Boh zjavoval ľudstvu: veľké etapy Starého zákona, ktorými sa pripravovala cesta evanjeliu;[63] život Ježiša, Božieho Syna, vteleného v lone Márie, ktorý svojimi činmi a svojím učením zavŕšil zjavenie;[64] a napokon dejiny Cirkvi, ktorá zjavenie odovzdáva. Práve tieto dejiny, chápané z hľadiska viery, sú základnou zložkou obsahu katechézy.

– Aby pri vysvetľovaní symbolu viery a obsahu kresťanskej morálky pomocou náukovej katechézy evanjeliové posolstvo osvecovalo prítomný okamih dejín spásy. „Služba slova (totiž) nielen pripomína zázračné diela, ktoré Boh vykonal v minulosti... ale aj interpretuje vo svetle tohto zjavenia ľudský život našej doby, znamenia čias a skutočnosti tohto sveta, lebo v nich sa uskutočňuje Boží plán na spásu človeka“.[65]

– Aby sviatosti začlenila do dejín spásy pomocou mystagogickej katechézy, ktorá „číta v tomto novom svetle a znovu prežíva všetky tieto veľké udalosti dejín spásy v „dnešku“ svojej liturgie“.[66] Odvolávanie sa na historicko-spásonosný „dnešok“ je podstatné pre katechézu. Katechumenom a katechizovaným sa tak pomáha „otvoriť sa tomuto duchovnému chápaniu ekonómie spásy“.[67]

– „Udalosti a slová“ zjavenia poukazujú na tajomstvo, ktoré je v nich skryté.[68] Katechéza má pomôcť prejsť od znaku k tajomstvu. Má privádzať k tomu, aby sme za Kristovým človečenstvom spoznali Božieho Syna, za dejinami Cirkvi jeho tajomstvo ako „sviatosť spásy“, za „znakmi čias“ stopy Božej prítomnosti a Božieho plánu. Katechéza tak poukazuje na typické poznanie viery, „ktoré je poznaním pomocou znakov“.[69]

 

Inkulturácia evanjeliového posolstva[70]

 

109. Božie slovo sa stalo človekom, konkrétnym človekom, začleneným do času a priestoru, zakoreneným do určitej kultúry: „Kristus sa svojím vtelením viazal na určité spoločenské a kultúrne podmienky ľudí, uprostred ktorých žil“.[71] Toto je tá prvotná „inkulturácia“ Božieho slova a východiskový vzor pre celú evanjelizáciu Cirkvi, „ktorá je povolaná vnášať silu evanjelia do srdca kultúry a kultúr“.[72]

„Inkulturácia“[73] viery, pomocou ktorej možno v podivnej výmene preberať „všetky bohatstvá národov, ktoré dostal Kristus do dedičstva“[74], je hlboký a celkový proces a pomalá cesta.[75] Nie je to len jednoduché vonkajšie prispôsobenie sa, ktoré preto, aby sa kresťanské posolstvo stalo príťažlivejším, obmedzuje sa na to, aby ho ozdobne pokrylo povrchovým lakom.

Ide tu, naopak, o to, aby evanjelium preniklo do najodľahlejších vrstiev osôb a národov, a to „do hĺbky a takým spôsobom, aby evanjelizácia presiakla celý život. Treba evanjelizovať predovšetkým kultúru“.[76]

V úsilí o inkulturáciu kresťanské spoločenstvá však musia rozlišovať: na jednej strane ide o „preberanie“[77] tých kultúrnych bohatstiev, ktoré sú zlučiteľné s vierou; na druhej strane o „ozdravenie“[78] a „pretváranie“[79] tých kritérií, spôsobov myslenia alebo životných štýlov, ktoré sú v protiklade s Božím kráľovstvom. Správne možno urobiť takéto rozlíšenie na základe dvoch hlavných zásad: „zlučiteľnosť s evanjeliom a spoločenstvom všeobecnej Cirkvi“.[80] Celý Boží ľud sa má zapojiť do tohto procesu, ktorý „musí prebiehať postupne, aby mohol byť naozaj výrazom kresťanskej skúsenosti spoločenstva“.[81]

 

110. Konkrétne pre katechézu vyplývajú z tejto inkulturácie viery rôzne úlohy. Spomedzi nich treba spomenúť nasledujúce:

– Považovať cirkevné spoločenstvo za základný faktor inkulturácie. Jedným z vyjadrení a zároveň jedným z účinných nástrojov tejto úlohy je katechéta, ktorý spolu s hlbokým náboženským zmyslom má mať živé sociálne cítenie a byť hlboko zakorenený v svojom kultúrnom prostredí.[82]

– Vypracovať miestne katechizmy, ktoré by zodpovedali požiadavkám rôznych kultúr[83] a predstavovali by evanjelium vzhľadom na túžby, otázky a problémy, ktoré sa v nich objavujú.

– Urobiť vhodnú inkulturáciu v katechumenáte a katechetických ustanovizniach s potrebným rozlíšením, vrátane reči, symbolov, hodnôt kultúry, v ktorej katechumeni a katechizovaní žijú

– Tak predkladať kresťanské posolstvo, aby bolo schopné „zdôvodniť nádej“ (1 Pt 3,15) u tých, čo majú ohlasovať evanjelium uprostred často pohanských a niekedy postkresťanských kultúr. Súca apologetika, ktorá by napomohla dialógu medzi vierou a kultúrou, sa dnes javí ako nevyhnutná.

 

Celistvosť evanjeliového posolstva

 

111. Keď katechéza spĺňa úlohu inkulturácie viery, musí odovzdávať evanjeliové posolstvo v jeho celistvosti a čistote. Ježiš hlásal evanjelium v celistvosti: „Oznámil som vám všetko, čo som počul od svojho Otca“ (Jn 15,15). Takú istú úplnosť vyžaduje Kristus od svojich učeníkov, keď im zveruje poslanie vyjadrené slovami: „...naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28,19). Preto základným kritériom katechézy je zachovať celistvosť posolstva a vyhýbať sa tomu, aby sa podávalo čiastočne alebo skreslene: „Aby obeta vlastnej viery bola dokonalá, kto sa stane Kristovým učeníkom, má právo prijať slovo viery neokyptené, nesfalšované, nezmenšené, ale úplné a celistvé, vo všetkej jeho dôslednosti a životnosti“.[84]

 

112. Toto kritérium zahŕňa dva vnútorne spojené rozmery. Ide o potrebu:

– Predkladať evanjeliové posolstvo celistvé, bez toho, že by sa prešlo mlčaním nad niektorým základným aspektom, alebo by sa urobil výber z pokladu viery.[85] Naopak, katechéza sa „musí starať, aby sa poklad kresťanského posolstva ohlasoval celý“.[86] Má sa to však diať postupne, podľa príkladu Božej pedagogiky, lebo Boh sa zjavoval postupne a stále viac. Celistvosť má teda sprevádzať prispôsobenie. Katechéza preto vychádza z jednoduchej propozície celistvej štruktúry kresťanského posolstva a vysvetľuje ju spôsobom primeraným schopnostiam adresátov. Neobmedzuje sa však len na toto počiatočné podávanie, ale postupne predkladá posolstvo zakaždým širšie a jasnejšie, podľa schopností katechizovaných a charakteru katechézy.[87] Tieto dve roviny celistvého podávania posolstva sa nazývajú „intenzívna integrita“ a „extenzívna integrita“.

– Predkladať evanjeliové posolstvo autentické, v celej jeho čistote, bez redukovania jeho požiadaviek zo strachu z odmietnutia a bez toho, že by sa ukladali ťažké bremená, ktoré ono neobsahuje, lebo Ježišovo jarmo je príjemné.[88]

Kritérium autentickosti je vnútorne spojené s kritériom inkulturácie, lebo jej úlohou je „tlmočiť“[89] základné posolstvo do určitej kultúrnej reči. V tejto nevyhnutnej úlohe je vždy napätie: „Evanjelizácia citeľne stráca na svojej sile a účinnosti, ak neberie ohľad na národ, ku ktorému sa obracia...“ predsa však „hrozí jej nebezpečenstvo, že stratí svoju prirodzenosť a celkom vyprchá“,[90] ak sa pod zámienkou pretlmočenia zbaví svojho obsahu.

 

113. V tomto zložitom vzťahu medzi inkulturáciou a celistvosťou kresťanského posolstva treba sledovať kritérium evanjeliového postoja „misijnej otvorenosti pre celkovú spásu sveta“.[91] Slobodná od akejkoľvek skostnatenej uzavretosti musí vedieť spájať prijímanie skutočne ľudských a náboženských hodnôt s misijným záväzkom ohlasovať všetky pravdy evanjelia bez toho, že by upadala do ľahkých prispôsobení, ktoré by mohli oslabiť evanjelium a sekularizovať Cirkev. Evanjeliová autentickosť vylučuje oba postoje, lebo sú v protiklade s pravým zmyslom tohto poslania.

 

Organické a hierarchicky usporiadané posolstvo

 

114. Posolstvo, ktoré katechéza odovzdáva, je „organickej a hierarchickej povahy“[92] a tvorí tak súvislú životnú syntézu viery. Organizuje sa okolo tajomstva Najsvätejšej Trojice v kristocentrickej perspektíve, lebo „je teda prameňom všetkých ostatných tajomstiev viery a svetlom, ktoré ich osvetľuje“.[93]

Súlad celku posolstva vyžaduje „hierarchiu právd“,[94] keďže každá z nich má iný súvis so základom viery. Táto hierarchia však „neznamená, že niektoré pravdy patria k viere menej ako druhé, ale značí, že niektoré pravdy sa zakladajú na iných, ktoré sú dôležitejšie a sú nimi objasnené“.[95]

 

115. Všetky aspekty a rozmery kresťanského posolstva majú účasť na tejto hierarchizovanej

organickosti:

– Keď dejiny spásy rozprávajú o „Božích divoch“ (mirabilia Dei), o tom, čo Boh urobil, robí a bude pre nás robiť, organizuje sa okolo Ježiša Krista, „stredu dejín spásy“.[96]

Príprava na evanjelium v Starom zákone dáva štruktúru celým dejinám spásy, v ktorých stvorenie a eschatológia sú začiatok a koniec.

– Apoštolský symbol ukazuje, ako Cirkev vždy chcela predstavovať kresťanské tajomstvo v životnej syntéze. Tento symbol je syntézou a kľúčom k čítaniu celého Písma a celého učenia Cirkvi, ktoré sa okolo neho hierarchicky usporadúva.[97]

– Organickým celkom sú aj sviatosti, ktoré ako obrodzujúce sily pramenia z veľkonočného tajomstva Ježiša Krista a „tvoria určitý organizmus, v ktorom má každá sviatosť svoje životne dôležité miesto“.[98] Eucharistia zaujíma v tomto organizme jedinečné miesto a ostatné sviatosti sú zamerané na ňu ako na „sviatosť sviatostí“.[99]

– Dvojité prikázanie lásky k Bohu a blížnemu je v morálnom posolstve hierarchiou hodnôt, ktorú určil sám Ježiš: „na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i proroci“ (Mt 22,40). Ak sa láska k Bohu a láska k blížnemu, ktorá je súhrnom Desatora, prežíva v duchu evanjeliových blahoslavenstiev, stáva sa magnou chartou kresťanského života, ktorú Ježiš vyhlásil v reči na vrchu.[100]

– Otčenáš, ktorý zhŕňa podstatu evanjelia, syntetizuje a hierarchizuje nesmierne bohatstvá modlitby obsiahnuté v Svätom písme a v celom živote Cirkvi. Z tejto modlitby, ktorú učeníkov naučil sám Ježiš, presvitá synovská dôvera a najhlbšie priania, s akými sa človek môže obracať na Boha.[101]

 

Posolstvo, ktoré vyznačuje človeka

 

116. Keď sa Božie Slovo stalo telom, vzalo na seba ľudskú prirodzenosť vo všetkom okrem hriechu. Takto Ježiš Kristus, ktorý je „obrazom neviditeľného Boha“ (Kol 1,15), je aj dokonalým človekom. Z toho vyplýva, že „tajomstvo človeka sa popravde naozaj vyjasňuje jedine v tajomstve vteleného Slova“.[102]

Keď katechéza predkladá kresťanské posolstvo, nielenže ukazuje, kto je Boh a aký je jeho plán spásy, ale ako to robil sám Ježiš, plne odhaľuje človeku človeka a upozorňuje ho na jeho vznešené povolanie.[103] Zjavenie totiž „nie je izolované od života, ani umelo postavené vedľa neho. Vzťahuje sa na posledný zmysel existencie, ktorú Cirkev úplne osvetľuje, aby ju inšpirovala alebo skúmala vo svetle evanjelia“.[104]

Vzťah kresťanského posolstva k ľudskej skúsenosti nie je len jednoduchou metodologickou otázkou, ale vychádza zo samého cieľa katechézy, ktorá sa usiluje priviesť človeka do spoločenstva s Ježišom Kristom. On počas svojho pozemského života prežíval naplno svoje človečenstvo: „Pracoval ľudskými rukami, uvažoval ľudskou mysľou, rozhodoval sa ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom“.[105] „Kristus spôsobuje, aby sme život, aký žil on, mohli aj my žiť v ňom a on ho mohol žiť v nás“.[106] Katechéza sa usiluje dosiahnuť túto totožnosť ľudskej skúsenosti Ježiša Učiteľa a učeníka a poúča, ako možno myslieť ako on, konať ako on, milovať ako on.[107] Žiť spoločenstvo s Kristom znamená získať skúsenosť z nového života milosti.[108]

 

117. Keď katechéza z tohto eminentne kristologického dôvodu podáva kresťanské posolstvo, „musí sa snažiť, aby sa ľudia stali pozornými na svoje najdôležitejšie skúsenosti, či už osobné alebo spoločenské a musí sa tiež usilovať, aby vo svetle evanjelia skúmala otázky, ktoré sa z takýchto situácií vynárajú, a tak vzbudzovala v ľuďoch oprávnenú túžbu pretvárať spôsob celého svojho života“.[109] V tomto zmysle:

– V prvej evanjelizácii vlastnej predkatechumenátu alebo predkatechéze ohlasovanie evanjelia sa bude konať vždy v dôvernom spojení s ľudskou prirodzenosťou a s jej túžbami, poukazujúc na to, ako evanjelium plne uspokojuje ľudské srdce.[110]

– Biblická katechéza má pomôcť interpretovať súčasný život človeka vo svetle skúseností, ako ich prežil izraelský národ, Ježiš Kristus a cirkevné spoločenstvo, v ktorom Duch vzkrieseného Ježiša neustále žije a pôsobí.

– Pri vysvetľovaní Vyznania viery katechéza bude poukazovať na to, ako sú veľké témy viery (stvorenie, prvotný hriech, vtelenie, Veľká noc, Turíce, eschatológia...) trvalým prameňom života a svetlom pre ľudskú bytosť.

– Keď bude morálna katechéza oznamovať, v čom spočíva život hodný evanjelia[111] a evanjeliové blahoslavenstvá predkladať ako ducha, ktorý preniká Desatoro, bude nimi pozdvihovať ľudské čnosti, ktoré sú v srdci človeka.[112]

– V liturgickej katechéze by malo byť konštantné odvolávanie sa na veľké ľudské skúsenosti, ako ich predstavujú znaky a symboly liturgických úkonov, vychádzajúc z hebrejskej a kresťanskej kultúry.[113]

 

Metodologická zásada podávania posolstva[114]

 

118. Normy a kritériá naznačené v tejto kapitole, „vzťahujúce sa na podávanie obsahu katechézy, musia sa aplikovať na jej rozličné typy, ako je biblická a liturgická katechéza, náuková syntéza, interpretovanie konkrétnych situácií ľudskej existencie atď.“[115]

Z týchto kritérií a noriem však nemožno vyvodiť poriadok, ktorý treba zachovávať pri vysvetľovaní obsahu. Je totiž možné, že „v dnešnej katechéze budú metodické alebo pedagogické dôvody určovať organizáciu podávania bohatstiev obsiahnutých v katechéze skôr jedným alebo druhým spôsobom“.[116] Možno vychádzať z Boha, aby sme sa dostali ku Kristovi, a naopak; rovnako možno vychádzať z človeka, aby sme sa dostali k Bohu, a naopak. Osvojenie si určitého poriadku v podávaní posolstva je podmienené okolnosťami a situáciou viery u toho, kto prijíma katechézu.

Treba sa preto rozhodnúť pre pedagogickú metódu, ktorá by bola najprimeranejšia okolnostiam, v akých žije cirkevné spoločenstvo alebo konkrétni adresáti katechézy. Z tohto vyplýva potreba dôsledne hľadať a nachádzať cesty a spôsoby, ktoré by lepšie zodpovedali rôznym situáciám.

Je úlohou biskupov dať presnejšie normy v tejto oblasti a uplatniť ich prostredníctvom katechetických direktórií, katechizmov pre rôzne vekové obdobia a kultúrne podmienky, ako aj inými čo najvhodnejšími prostriedkami.[117]

 

[1] CT 27.

[2] DV 10a a b; 1 Tim 6,20 a 2 Tim 1,14.

[3] Mt 13,52.

[4] DV 13.

[5] Tamtiež.

[6] DV 10.

[7] Ako vidno, používajú sa oba výrazy: prameň aj pramene. O „prameni“ katechézy sa hovorí vtedy, keď sa chce zdôrazniť, že Božie slovo je jedno, pripomínajúc pritom pojem zjavenia v Dei Verbum, a nasleduje sa tým aj CT 27, ktorá tiež hovorí o prameni katechézy. Napriek tomu sa však ponechal aj výraz pramene, čím sa sleduje bežné katechetické použitie tohto výrazu na označenie konkrétnych miest, z ktorých katechéza čerpá svoje posolstvo; VKD (1971) 45.

[8] VKD (1971) 45 b.

[9] DV 9.

[10] Tamtiež.

[11] DV 10b.

[12] DV 10c.

[13] MPD 9.

[14] KKC 426–429; CT 5–6; VKD (1971) 40.

[15] CT 5.

[16] VKD (1971) 41a; VKD (1971) 39, 40, 44.

[17] GS 10.

[18] CT 6.

[19] l Kor 15,1–4; EN 15

[20] CT 11b.

[21] KKC 139.

[22] Jn 14,6.

[23] Výraz „Jeden z Trojice“ sa použil na V. ekumenickom koncile v Konštantinopole (r.553): Constantinopolitanum II, Sessio VIII, can. 4: DS 424. Pripomenutý je v KKC 468.

[24] KKC 234; KKC 2157.

[25] KD (1971) 41; Ef 2,18.

[26] VKD (1971) 41.

[27] KKC 258, 236 a 259.

[28] KKC 236.

[29] KKC 450.

[30] KKC 1702; 1878. SRS 40 používa výraz „vzor jednoty“, odvolávajúc sa na túto tému. KKC nazýva spoločenstvo Najsvätejšej Trojice „prameňom a kritériom pravdy každého vzťahu“.

[31] LG 4b, ktoré doslovne cituje sv. Cypriána, De dominica oratione 23: CCL 3A2, 105.

[32] EN 11–14; RM 12–0; KKC 541–556.

[33] Liturgia Cirkvi sa na Veľkonočnú vigíliu vyjadruje takto: „...daj, aby tvoj vykúpený ľud poznal, aké vznešené bolo dielo stvorenia na počiatku a o koľko vznešenejšie bolo dielo vykúpenia v plnosti času, keď sa obetoval náš veľkonočný Baránok Ježiš Kristus“ (Missale Romanum [Editio Typica Altera – 1975], Vigilia Paschalis, Oratio post primam lectionem).

[34] EN 9.

[35] CT 25.

[36] EN 26.

[37] Tento dar spásy nám udeľuje „ospravedlnenie pomocou milosti viery a sviatostí Cirkvi. Táto milosť nás oslobodzuje od hriechu a uvádza nás do spoločenstva s Bohom“ (LC 52).

[38] EN 27.

[39] LG 3 a 5.

[40] RM 16.

[41] GS 39.

[42] LG 5.

[43] RM 20.

[44] EN 28.

[45] EN 30–35.

[46] EN 30.

[47] CA 57; KKC 2444.

[48] EN 30.

[49] EN 32; SRS 41 a RM 58.

[50] EN 32.

[51] EN 33; LC: táto inštrukcia je povinným východiskovým bodom pre katechézu.

[52] LC 71.

[53] CA 57; LC 68; SRS 42; KKC 2443–2449.

[54] LC 68.

[55] SRS 41; LC 77. Na synode v roku 1971 sa hovorilo na tému, ktorá má pre katechézu základnú dôležitosť: „Výchova k spravodlivosti“: Documenti del sinodo dei vescovi, II: De Iustitia in mundo, III: l. c. 835–937.

[56] OUDKŽ 75; KKC 1253.

[57] KKC 172–175, kde sa pod vplyvom sv. Ireneja Lyonského rozoberá celé bohatstvo, obsiahnuté len v samej viere.

[58] KKC 815: „Jednotu putujúcej Cirkvi zabezpečujú aj viditeľné zväzky spoločenstva: vyznávanie jedinej viery, prijatej od apoštolov; spoločné slávenie bohoslužby, predovšetkým sviatostí; apoštolské nástupníctvo prostredníctvom sviatosti posvätného stavu (sacramentum ordinis), ktorá udržiava bratskú svornosť Božej rodiny“.

[59] EN 61, ktoré preberá Gregora Veľkého a Didaché.

[60] KKC 1076.

[61] VKD (1971) 44.

[62] Keď cirkevní Otcovia opierajú obsah katechézy o vyrozprávanie udalostí spásy, chcú tak zakoreniť kresťanstvo v čase, poukazujúc na to, že to boli dejiny spásy, a nie len náboženská filozofia; takisto chcú urobiť zjavným, že Kristus bol stredom týchto dejín.

[63] KKC 54-64. V týchto textoch Katechizmu, ktoré sú východiskové pre biblickú katechézu, označujú sa najdôležitejšie etapy zjavenia, v ktorých je kľúčovou témou zmluva. KKC 1081 a 1093.

[64] DV 4.

[65] VKD (1971) 11.

[66] KKC 1095; KKC 1075; KKC1116; KKC129–130 a 1093–1094.

[67] KKC 1095. KKC v bode 1075 stanovuje indiktívny charakter tejto „mystagogickej katechézy“, lebo „postupuje od viditeľného k neviditeľnému, od naznačujúceho k naznačenému, od „sviatostí“ k „tajomstvám“.

[68] DV 2.

[69] VKD (1971) 72; KKC 39–43.

[70] V. kap. IV. časti.

[71] AG 10; AG 22a.

[72] CT 53; EN 20.

[73] Termín „inkulturácia“ prevzali viaceré dokumenty Magistéria. Pozri: CT 53; RM 52–54. Pojem „kultúra“, či vo všeobecnom, alebo „sociologickom a etnologickom“ zmysle vysvetľuje GS 53; aj ChL 44a.

[74] AG 22a; LG 13 a 17; GS 53–62; VKD (1971) 37.

[75] RM 52b, ktoré hovorí o „dlhom čase“ potrebnom na inkulturáciu.

[76] EN 20; EN 63; RM 52.76 EN 20; EN 63; RM 52.

[77] LG 13 používa výraz „zveľaďuje a osvojuje (fovet et assumit)“.

[78] LG 17 sa vyjadruje takto: aby „ozdravelo, povznieslo sa a dozrelo (sanare, elevare et consummare)“.

[79] EN 19 sa vyjadruje takto: „dosiahnuť a takmer pretvárať“.

[80] RM 54a.

[81] RM 54b.

[82] GCM 12.

[83] KKC 24.

[84] CT 30.

[85] tamtiež.

[86] VKD (1971) 38a.

[87] VKD (1971) 38b.

[88] Mt 11,30.

[89] EN 63 používa výrazy „transferre“ a „translatio“; RM 53b.

[90] EN 63c; CT 53c a CT 31.

[91] Synoda 1985, II, D, 3; EN 65.

[92] CT 31, ktorá takisto vysvetľuje integritu posolstva; VKD (1971) 39 a 43.

[93] KKC 234.

[94] UR 11.

[95] VKD (1971) 43.

[96] VKD (1971) 41.

[97] Pokiaľ ide o symbol, sv. Cyril Jeruzalemský hovorí: „Táto syntéza viery nebola zostavená podľa ľudských mienok, ale z celého Písma sa zozbieralo to, čo je v ňom najdôležitejšie, aby sa mohlo podať jediné učenie viery v celej jeho integrite“ (Catecheses illuminandorum, 5, 12: PG 33, 521). Text sa uvádza aj v KKC 186; KKC 194.

[98] KKC 1211.

[99] KKC 1211.

[100] Sv. Augustín predstavuje „reč na vrchu“ ako „dokonalú chartu kresťanského života... ktorá obsahuje všetky príkazy potrebné k tomu, aby sme ho mohli viesť“ (De sermone Domini in monte, 1, 1: CCL 35, 1); EN 8.

[101] Otčenáš je naozaj „zhrnutím celého evanjelia“ (Tertulián De oratione, 1: CSEL 20, 181); „Prejdite všetky modlitby v Písmach a neverím, že by ste sa stretli s takou, ktorá by nebola obsiahnutá v Pánovej modlitbe“ (Sv. Augustín, Epistola, 130, c. 12: PL 33, 502); KKC 2761.

[102] GS 22a

[103] tamtiež

[104] CT 22c; EN 29.

[105] GS 22b.

[106] KKC 521; KKC 519–521.

[107] CT 20b.

[108] Rim 6,4.

[109] VKD (1971) 74; CT 29.

[110] AG 8a.

[111] Flp 1, 27.

[112] KKC 1697.

[113] KKC 1145–1152.

[114] II. kap. III. časti.

[115] VKD (1971) 46.

[116] CT 31.

[117] KKP 775 §§ 1–3.