ÚVOD

Ohlasovanie evanjelia v dnešnom svete

 

„Počúvajte! Rozsievač vyšiel rozsievať. Ako sial, jedno zrno padlo na kraj cesty; prileteli vtáky a pozobali ho. Druhé padlo na skalnatú pôdu, kde nemalo veľa zeme, a hneď vzišlo, lebo nebolo hlboko v zemi; ale keď vyšlo slnko, zahorelo, a pretože nemalo koreňa, uschlo. Iné zasa padlo do tŕnia, ale tŕnie vyrástlo, udusilo ho a ono neprinieslo úrodu. Iné zrná padli do dobrej zeme; vzišli, rástli a priniesli úrodu: jedno tridsaťnásobnú, druhé šesťdesiatnásobnú a iné stonásobnú“ (Mk 4,3–8).

 

14. Tento úvod má podnietiť pastierov a tých, čo pracujú v katechéze, aby si uvedomili potrebu vždy zameriavať pohľad na pole, na ktoré sa seje, a robiť tak z perspektívy viery a milosrdenstva. Výklad súčasného sveta, ktorý tu predkladáme, má zrejme predbežný charakter, vyplývajúci z dejinnej situácie.

 

„Rozsievač vyšiel rozsievať“ (Mk 4,3)

 

15. Toto podobenstvo je inšpiračným zdrojom pre evanjelizáciu. „Semeno je Božie slovo“ (Lk 8,11). Rozsievač je Ježiš Kristus. On ohlasoval evanjelium v Palestíne pred dvetisíc rokmi a svojich učeníkov poslal, aby ho šírili. Dnes Ježiš Kristus, prítomný v Cirkvi prostredníctvom svojho Ducha, ďalej rozsieva Otcovo slovo na roľu sveta.

Kvalita pôdy je stále veľmi rôznorodá. Evanjelium padá „na kraj cesty“ (Mk 4, 4), keď nie je skutočne vypočuté; padá „na skalnatú pôdu“ (Mk 4, 5) bez toho, že by preniklo hlbšie do zeme; alebo „do tŕnia“ (Mk 4, 7) a hneď sa udusí v srdciach ľudí, zaneprázdnených mnohými starosťami. Ale časť padne „do dobrej zeme“ (Mk 4, 8), to jest nájde ľudí otvorených osobnému vzťahu k Bohu a solidárnych s blížnym a prinesie bohatú úrodu.

Ježiš v podobenstve oznamuje radostnú zvesť, že Božie kráľovstvo prichádza napriek ťažkostiam terénu, napätiam, konfliktom a problémom sveta. Semeno evanjelia zúrodňuje ľudské dejiny a predpovedá bohatú žatvu. Ježiš však zároveň upozorňuje: Božie slovo klíči len v ochotnom srdci.

 

Pohľad na svet z hľadiska viery

 

16. Cirkev naďalej zasieva Ježišovo evanjelium na veľkú Božiu roľu. Kresťania, začlenení do najrozličnejších spoločenských prostredí, pozerajú na svet tými istými očami, ktorými Ježiš videl spoločnosť svojej doby. Učeník Ježiša Krista má totiž zvnútra účasť na „radostiach a nádejach, žalostiach a úzkostiach ľudí dnešnej doby,“[1] hľadí na ľudské dejiny a zúčastňuje sa na nich nielen rozumom, ale aj vierou. V jej svetle sa svet javí ako taký, ktorý „utvorila a udržuje láska Stvoriteľa; svet, čo síce upadol do otroctva hriechu, ale ktorý ukrižovaný a vzkriesený Kristus, zlomiac moc zlého ducha, oslobodil...“[2]

Kresťan vie, že každá ľudská skutočnosť a udalosť podlieha súčasne:

– tvorivému pôsobeniu Boha, ktorý každému bytiu odovzdáva svoje dobro;

– sile, pochádzajúcej z hriechu, ktorý obmedzuje a otupuje človeka;

– dynamizmu, prameniacemu z Kristovho veľkonočného tajomstva, toho zárodku obnovy, čo dáva veriacemu nádej na konečné „zavŕšenie“[3].

Pohľad na svet, ktorý by nebral do úvahy jeden z týchto troch aspektov, nebol by autenticky kresťanský. Je preto dôležité, aby katechéza dokázala uviesť katechumenov a katechizovaných do teologickej interpretácie moderných problémov.[4]

 

ROĽA SVETA

 

17. Cirkev, Matka ľudí, s hlbokou bolesťou pozerá na predovšetkým „nespočetné množstvo mužov a žien, detí, dospelých a starých, teda na konkrétne a neopakovateľné ľudské osoby, ktoré trpia pod neznesiteľnou ťarchou biedy“.[5] Pomocou katechézy, v ktorej má svoje miesto aj sociálna náuka,[6] chce (Cirkev) vzbudiť v srdciach kresťanov „zaangažovanie sa za spravodlivosť“[7] a „prednostnú lásku k chudobným“,[8] aby sa tak naozaj stali svetlom, ktoré osvecuje, a soľou , ktorá premieňa.

 

Ľudské práva

 

18. Keď Cirkev analyzuje roľu sveta, je veľmi vnímavá na všetko, čo uráža dôstojnosť človeka. Vie, že z tejto dôstojnosti pramenia ľudské práva,[9] trvalý predmet starostlivosti a angažovanosti kresťana. Jej pohľad sa neupriamuje preto len na ekonomické a sociálne ukazovatele[10], ale predovšetkým na kultúrne a náboženské ukazovatele. Ide jej o integrálny rozvoj jednotlivcov a národov.[11]

Cirkev s radosťou oznamuje, že „blahodarný prúd tečie a preniká všetky národy sveta, ktoré sú si stále viac vedomé dôstojnosti človeka“.[12] Toto vedomie je vyjadrené v živej starostlivosti o rešpektovanie ľudských práv a v rozhodnom odmietaní násilia. Dnes sa osobitným spôsobom požaduje uplatnenie práva na život, na prácu, na výchovu a vzdelanie, na založenie si rodiny, na účasť na verejnom živote, na náboženskú slobodu.

 

19. Na niektorých miestach sa však ľudské práva v zjavnom protiklade s citlivosťou na dôstojnosť človeka jasne porušujú.[13] Tak sa živia iné formy chudoby, ktoré nie sú na materiálnej úrovni. Ide o chudobu kultúrnu a náboženskú, ktorá rovnako znepokojuje cirkevné spoločenstvo. Potieranie alebo obmedzovanie ľudských práv totiž ochudobňuje jednotlivca a národy práve tak, alebo aj viac než odopieranie materiálnych dobier.[14]

Evanjelizačné dielo Cirkvi má na tomto širokom poli ľudských práv úlohu, ktorej sa nemôže zrieknuť: odhaľovať nenarušiteľnú dôstojnosť každého človeka. V istom zmysle je „ústrednou a zjednocujúcou úlohou služby, ktorú Cirkev, a v nej veriaci laici, majú poskytovať ľudskej rodine“.[15] Katechéza ich má na túto úlohu pripraviť.

 

Kultúra a kultúry

 

20. Rozsievač vie, že semeno preniká do konkrétnej pôdy a aby mohlo priniesť úrodu, musí vstrebať všetky potrebné prvky.[16]

Vie aj to, že niekedy niektoré z týchto prvkov môžu klíčeniu a úrode škodiť.

Konštitúcia Gaudium et spes podčiarkuje veľkú dôležitosť vedy a techniky v ovplyvňovaní a vývoji modernej kultúry. Vedecká mentalita, ktorá sa z nich šíri, „stvárňuje inak než voľakedy kultúrne dianie a spôsob myslenia“[17], má veľký ľudský a náboženský vplyv. U dnešného človeka sa hlboko zakorenila vedecká a experimentálna racionálnosť.

I keď vedomie tohto typu racionality nie je schopné všetko vysvetliť, získava dnes stále väčší priestor. Sami ľudia vedy konštatujú: aby bolo možné do hĺbky poznať ľudskú bytosť, je tu spolu s presnosťou experimentovania potrebný iný typ poznania. Filozofická úvaha o jazyku napríklad ukazuje, že symbolická myšlienka je jednou formou prístupu k inak neprístupnému tajomstvu človeka. Považuje sa preto za nevyhnutnú racionalita, ktorá by neštiepila ľudskú bytosť, ale by integrovala jej citovosť a zjednocovala ju, dávajúc jej životu plnší zmysel.

 

21. Spolu s touto „univerzálnejšou formou kultúry“[18] sa dnes konštatuje aj rastúca túžba prehodnotiť pôvodné kultúry. Stále zostáva živá otázka, ktorú položil koncil: „Ako napomáhať dynamizmus a šírenie novej kultúry, a pritom nepriviesť navnivoč živú vernosť dedičstvu tradícií?“.[19]

– Na mnohých miestach je zjavné, že tradičné kultúry podliehajú vonkajším vplyvom a odcudzujúcemu napodobňovaniu importovaných foriem života. Tak sa postupne rozpadá vlastná totožnosť a vlastné hodnoty národov.

– Konštatuje sa aj nesmierny vplyv oznamovacích prostriedkov; tieto častokrát z ekonomických či ideologických dôvodov predkladajú obraz o živote nerešpektujúci kultúrnu fyziognómiu národov, ku ktorým sa obracajú. Evanjelizácia tak nachádza v inkulturácii jednu z najväčších výziev. Cirkev musí vo svetle evanjelia prevziať všetky pozitívne hodnoty kultúry a kultúr[20] a odmietnuť prvky, ktoré prekážajú ľuďom a národom v rozvoji ich autentických schopností.

 

Nábožensko-morálna situácia

 

22. Medzi prvkami, ktoré tvoria kultúrne dedičstvo národa, má pre rozsievača osobitnú dôležitosť nábožensko-morálny faktor. Súčasná kultúra je poznačená neustálym šírením sa náboženskej ľahostajnosti. „Mnohí naši súčasníci vôbec nechápu, alebo výslovne odmietajú... dôverné životné spojenie s Bohom“.[21]

Ateizmus ako popieranie Boha „treba zaradiť medzi najvážnejšie javy našej doby“.[22] Prejavuje sa v rôznych odtieňoch, ale dnes ho možno registrovať najmä v podobe sekularizmu, ktorý spočíva v autonomistickom obraze človeka a sveta, „v ktorom sa všetko vysvetľuje samo v sebe bez potreby utiekať sa k Bohu“.[23] V špecificky náboženskom dosahu možno však sledovať „znaky návratu k posvätnu“,[24] nový smäd po transcendentných a božských skutočnostiach. Súčasný svet širšie a živšie dosvedčuje „prebudenie náboženského hľadania“.[25] Zaiste ani tento jav „nie je bez dvojznačnosti.[26] Veľký rozvoj siekt a nových náboženských hnutí, ako aj znovuobjavenie sa „fundamentalizmu“[27] sú danosti, ktoré stavajú Cirkev pred vážne otázky, aby ich pozorne analyzovala.

 

23. Súčasná morálna situácia drží krok s náboženskou situáciou. Cítiť totiž, že sa zahmlieva ontologická pravda o človeku. Navonok sa odmietnutie Boha javí ako vnútorné rozbitie túžob ľudskej bytosti.[28] Na mnohých miestach sa tak stretávame s „etickým relativizmom, ktorý oberá občianske spolužitie o akúkoľvek bezpečnú mravnú istotu“.[29]

Evanjelizácia nachádza na nábožensko-morálnom poli privilegovaný okruh pôsobenia. Prvoradým poslaním Cirkvi je totiž ohlasovať Boha, byť jeho svedkom pred svetom. Ide o to, aby svet spoznal pravú Božiu tvár a jeho plán lásky a spásy ľudí tak, ako ju zjavil Ježiš.

Kvôli príprave takýchto svedkov je potrebné, aby Cirkev vyvinula katechézu, ktorá by uľahčila stretnutie s Bohom a spevnila puto spoločenstva s ním.

 

CIRKEV NA ROLI SVETA

Viera kresťanov

 

24. Ježišovi učeníci sú ponorení do sveta ako kvas, ale, ako je to v každom čase, nie sú imúnni proti vplyvu ľudských situácií.

Je preto potrebné pýtať sa na prítomnú situáciu viery kresťanov.

Katechetická obnova, ako sa v Cirkvi rozvinula za posledné desaťročia, prináša veľmi pozitívne ovocie.[30] Katechéza detí, mladých a dospelých podnietila v týchto rokoch vznik typu kresťana, ktorý si je naozaj vedomý svojej viery a má s ňou zladený svoj život. Napomohla v nich totiž:

– novú životnú skúsenosť s Bohom ako milosrdným Otcom;

– hlbšie objavenie Ježiša Krista nielen v jeho božstve, ale aj v jeho pravom človečenstve;

– pocit spoluzodpovednosti všetkých za poslanie Cirkvi vo svete;

– uvedomenie si sociálnych požiadaviek viery.

 

25. V dnešnej náboženskej panoráme sa deťom Cirkvi kladie overovacia otázka: „Nakoľko sú zasiahnuté atmosférou sekularizmu a etického relativizmu?“.[31]

Prvá kategória sa zoskupuje do „množstva ľudí, ktorí prijali krst, a žijú mimo akejkoľvek formy kresťanského života“.[32] Ide vskutku o zástup „matrikových“ kresťanov,[33] i keď v hĺbke srdca mnohých z nich ešte úplne nevymizol náboženský cit. Prebudiť ich k viere je skutočná výzva pre Cirkev.

Okrem nich je tu „prostý ľud“,[34] ktorý sa niekedy prejavuje veľmi úprimnými náboženskými citmi a hlboko zakorenenou „ľudovou zbožnosťou“.[35] „Má nejakú vieru, no nepozná jej základy“.[36]

Sú tu aj mnohí veľmi vzdelaní kresťania, ktorí však náboženskú formáciu dostali len v detstve, a preto si potrebujú svoju vieru postaviť na novom základe, nechať ju dozrieť v inom svetle.[37]

 

26. Nechýba napokon ani istý počet pokrstených, ktorí, žiaľ, utajujú svoju kresťanskú totožnosť zo zle pochopenej formy medzináboženského dialógu, alebo z istej nechuti vydávať svedectvo o svojej viere v Ježiša Krista v dnešnej spoločnosti.

Tieto situácie viery kresťanov od rozsievača naliehavo žiadajú rozvoj novej evanjelizácie,[38] najmä v cirkvách so starou kresťanskou tradíciou, kde sa sekularizmus najväčšmi rozmohol. V tejto novej situácii, ktorá tak veľmi potrebuje evanjelizáciu, misijné ohlasovanie a katechéza, najmä mladých a dospelých, je tu jasnou prioritou.

 

Vnútorný život cirkevného spoločenstva

 

27. Dôležité je preskúmať aj život samého kresťanského spoločenstva, jeho vnútornú kvalitu.    Prvým zvažovaním by malo byť zistenie, ako bol v Cirkvi prijatý a aké ovocie priniesol Druhý vatikánsky koncil. Veľké koncilové dokumenty nezostali mŕtvou literou: konštatujú sa ich účinky. Štyri konštitúcie:

– Sacrosanctum Concilium, Lumen gentium, Dei Verbum a Gaudium et spes – zúrodnili Cirkev:

– Liturgický život sa chápe hlbšie ako zdroj a vrchol cirkevného života.

– Boží ľud nadobudol živšie povedomie „všeobecného kňazstva“,[39] zakoreneného v krste. Zároveň stále viac objavuje univerzálne povolanie k svätosti a živší zmysel pre službu lásky.

– Poslanie Cirkvi vo svete sa chápe novým spôsobom. Na základe vnútornej obnovy Koncil ovplyvnil katolíkov v tom zmysle, že sú otvorení požiadavke evanjelizácie nevyhnutne spätej s podporovaním človeka potrebnému hľadaniu dialógu so svetom, s rôznymi kultúrami a náboženstvami a naliehavú snahu jednoty medzi kresťanmi.

 

28. Uprostred tejto plodnosti treba si všimnúť aj „nedostatky a ťažkosti v prijatí Koncilu“.[40] Napriek takej širokej a hlbokej ekleziologickej náuke oslabil sa zmysel pre cirkevnú spolupatričnosť; často možno konštatovať „odpor voči Cirkvi“;[41] veľakrát sa Cirkev jednostranne chápe ako len inštitúcia, zbavená svojho tajomstva.

V niektorých prípadoch sa v interpretácii a aplikácii obnovy, akú Druhý vatikánsky koncil žiada od Cirkvi, zaujali len čiastočné, alebo priam opačné postoje. Také ideológie a spôsoby správania viedli k rozdrobeniu a narušilo sa tak svedectvo vzájomnej komúnie, nevyhnutnej pre evanjelizáciu.

Evanjelizačné pôsobenie Cirkvi, a v ňom katechéza, má sa rozhodnejšie usilovať o pevnú cirkevnú súdržnosť. S týmto cieľom je naliehavé pomôcť prehĺbiť autentickú ekleziológiu spoločenstva,[42] aby sa v kresťanoch rozvinula hlboká cirkevná duchovnosť.

 

Situácia katechézy: vitalita a problémy

 

29. Katechézu za posledné roky charakterizuje veľa pozitívnych aspektov, ktoré dokazujú jej vitalitu. Medzi nimi sú najvýznamnejšie tieto:

– Veľké množstvo kňazov, rehoľníkov a laikov sa s nadšením a vytrvalosťou venuje katechéze. Je to jedna z najdôležitejších cirkevných činností.

– Zdôrazňuje sa aj misijný charakter súčasnej katechézy a jej zameriavanie sa na pomoc katechumenom a katechizovaným primknúť sa k viere vo svete, ktorý zahmlieva zmysel pre náboženstvo. V tejto dynamike si treba jasne uvedomiť, že katechéza musí nadobudnúť charakter celkovej formácie a nemá sa redukovať len na vyučovanie: má sa totiž pričiňovať o vzbudzovanie skutočného obrátenia.[43]

– V súlade s tým, čo sme už povedali, osobitne dôležitý je význam, aký nadobúda katechéza dospelých[44] v pláne katechizácie mnohých partikulárnych cirkví. Táto voľba sa javí ako prioritná v pastoračných plánoch mnohých diecéz. Aj v niektorých cirkevných hnutiach a skupinách má svoje ústredné miesto.

– Myšlienka katechézy, podporovaná bezpochyby nedávnymi usmerneniami Magistéria Cirkvi sa rozvinula a prehĺbila. V tomto zmysle mnohé partikulárne cirkvi majú už súce a vhodné pastoračné smernice.

 

30. I tak je však potrebné s osobitnou pozornosťou preskúmať niektoré problémy a usilovať sa nájsť riešenie:

– Prvý sa týka koncepcie katechézy ako školy viery, ako nácviku a osvojovania si celého kresťanského života; táto koncepcia katechézy však ešte neprenikla do vedomia katechétov.

– Pokiaľ ide o orientovanie sa do hĺbky, pojem „zjavenie“ už prenikol do katechizácie; avšak koncilový pojem „tradícia“ má zatiaľ menší vplyv, hoci je naozaj inšpirujúcim prvkom. Mnohé katechézy sa takmer výlučne odvolávajú na Sväté písmo bez toho, že by ho dostatočne dali do súvisu s reflexiou a dvetisícročným životom Cirkvi.[45] Takto sa potom trochu zahmlieva cirkevná povaha katechézy. Vzájomný vzťah Svätého písma, Tradície a Magistéria, „každé svojím spôsobom“,[46] nepomáha ešte dosť harmonicky katechetickému odovzdávaniu viery.

– Vzhľadom na cieľ katechézy, ktorá smeruje k tomu, aby napomohla spojenie s Ježišom Kristom, je potrebné vyváženejšie predstavovať celú pravdu o Kristovom tajomstve. Niekedy sa zdôrazňuje len jeho človečenstvo bez výslovného poukázania na jeho božstvo; v iných prípadoch, menej častých v dnešných časoch, zdôrazňuje sa takmer výlučne jeho božstvo, čo je rovnako nedostačujúce na vyjadrenie skutočnosti tajomstva vtelenia Slova .[47]

– Keď ide o obsah katechézy, pretrvávajú tu rôzne problémy. Konštatujú sa isté náukové medzery týkajúce sa pravdy o Bohu a človeku, o hriechu a milosti a o posledných veciach. Potrebná je tu solídnejšia morálna formácia. Stretávame sa aj s neprimeraným podávaním cirkevných dejín, so slabým dôrazom na jej sociálnu náuku. V niektorých oblastiach sa množia katechizmy a texty vychádzajúce z partikulárnych iniciatív so selektívnymi tendenciami a natoľko odlišne kladeným dôrazom, že sa tým narúša nutná konvergencia jednoty viery .[48]

– „Katechéza je vnútorne spojená s celou liturgickou a sviatostnou činnosťou.“ [49] Často však katechetická prax svedčí o slabom a útržkovitom spojení s liturgiou: obmedzená pozornosť venovaná liturgickým znakom a obradom, zriedkavé využitie liturgických prameňov, katechetické programy málo alebo vôbec nesúvisiace s liturgickým rokom, okrajová prítomnosť na liturgických sláveniach v rámci katechézy.

– Pokiaľ ide o pedagogický prístup, po nadmernom zdôrazňovaní významu metódy a techniky zo strany niektorých, nevenuje sa ešte potrebná pozornosť požiadavkám a originalite pedagogiky vlastnej viere.[50] Ľahko sa upadá do dualizmu „obsah – metóda“, pričom sa uberá jednému alebo druhému. Pri pedagogickom rozmere nie vždy sa uplatnilo potrebné teologické rozlišovanie.– Pokiaľ ide o rozdielnosť kultúr vzhľadom na službu viery, je tu problém, ako preniesť evanjelium za kultúrny horizont národov, ktorým je adresované tak, aby ho mohli skutočne pochopiť ako veľkú zvesť pre život ľudí a spoločností.[51]

– Jednou zo základných úloh katechézy je formácia pre apoštolát a misie. Avšak zatiaľ čo v katechetickej činnosti vzrastá citlivosť na formovanie veriacich laikov pre kresťanské svedectvo, pre medzináboženský dialóg a pre zaangažovanosť vo svete, zdá sa, že výchova pre misie ad gentes je ešte veľmi slabá a neprimeraná. Bežná katechéza často venuje misiám len okrajovú alebo náhodnú pozornosť.

 

ZASIEVANIE EVANJELIA

 

31. Po zhodnotení terénu rozsievač posiela svojich robotníkov do celého sveta ohlasovať evanjelium, pričom im odovzdáva silu Ducha Svätého. Zároveň im ukazuje, ako čítať znamenia čias, a žiada od nich veľmi dôkladnú prípravu na sejbu.

 

Ako čítať v znameniach čias

 

32. Hlas Ducha, ktorého Ježiš poslal od Otca svojim učeníkom, ozýva sa aj v samých udalostiach dejín.[52] Za menlivými skutočnosťami prítomnej situácie a v hlbokých dôvodoch výziev stojacich pred evanjelizáciou je nutné vidieť „znamenia prítomnosti a úmyslov Boha“.[53] Ide o analýzu, ktorú treba robiť vo svetle viery, v postoji spolucítenia. Využívajúc vždy potrebné vedy o človeku,[54] Cirkev sa usiluje odhaliť zmysel prítomnej situácie v rámci dejín spásy. Jej hodnotenia skutočnosti sú vždy diagnózou pre jej poslanie.

 

Niektoré výzvy pre katechézu

 

33. Aby katechéza mohla vyjadriť svoju vitalitu a účinnosť, mala by dnes prevziať nasledujúce výzvy a zámery:

– Predovšetkým sa predstaviť ako hodnotná služba evanjelizácii Cirkvi s výrazným misijným charakterom.

– Zamerať sa na niektorých svojich výsadných adresátov, ako sú deti, dospievajúci, mladí a dospelí, aby začala predovšetkým od nich.

– Podľa príkladu patristickej katechézy utvárať veriacu osobnosť, a teda byť pravou a vlastnou školou kresťanskej pedagogiky.

– Ohlasovať základné tajomstvá kresťanstva a odovzdávať trojičnú skúsenosť života v Kristovi ako v strede života viery.

– Považovať za prvoradú úlohu prípravu a formovanie katechétov v hlbokej viere.