Modlitba otvára nebo.                                 Lk 3 15-16. 21-22

Evanjeliový úryvok Krstu Krista Pána ponúka krátky opis činnosti Jána Krstiteľa a krst Božieho Syna.

Dnešný úryvok potvrdzuje, že medzi dôležité charakteristiky Lukášovho evanjelia patrí dôraz na pôsobenie Ducha Svätého a prítomnosť modlitby.

Ľud žil v očakávaní a všetci si o Jánovi v duchu mysleli, že azda on je Mesiáš. Ale Ján dal odpoveď všetkým: „Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.“

Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“

Evanjelium nedeľnej liturgie nám ukazuje scénu, ktorou sa začína Ježišov verejný život: On, ktorý je Boží Syn a Mesiáš, ide k brehom rieky Jordán a dáva sa pokrstiť Jánom Krstiteľom. Po približne tridsiatich rokoch života v skrytosti sa Ježiš nepredstaví nejakým zázrakom alebo tým, že by sa posadil za katedru a učil. Postavil sa do radu ľudí, ktorí sa prichádzali dať pokrstiť Jánom. 

Dnešný liturgický hymnus hovorí, že ľudia išli na krst s bosou dušou a bosými nohami, pokorne. Pekný postoj, s obnaženou dušou a nohami naboso. A Ježiš zdieľa osud nás hriešnikov, zostupuje k nám: zostupuje do rieky ako do zranených dejín ľudstva, ponára sa do našich vôd, aby ich uzdravil, ponára sa s nami, do nášho stredu. Nevystupuje nad nás, ale zostupuje k nám, s obnaženou dušou, s bosými nohami, tak ako ľud. Nejde sám, ani so skupinou privilegovaných vyvolených, nie, ide s ľudom. Patrí k tomuto ľudu a ide s ním, aby sa dal pokrstiť, s týmto poníženým ľudom.

Zastavme sa pri dôležitom bode: vo chvíli, keď Ježiš prijíma krst, text hovorí, že „sa modlil“. Je dobré, aby sme sa nad tým zamysleli: Ježiš sa modlí. Ale ako? Modlí sa on, ktorý je Pán, Boží Syn, ako my? Áno, Ježiš - evanjeliá to opakujú mnohokrát - trávi veľa času modlitbou: na začiatku každého dňa, často v noci, pred dôležitými rozhodnutiami... Jeho modlitba je dialóg, vzťah s Otcom.

V dnešnom evanjeliu tak môžeme vidieť „dva pohyby“ Ježišovho života: na jednej strane zostupuje k nám, do vôd Jordánu, na druhej strane pozdvihuje svoj pohľad a svoje srdce v modlitbe k Otcovi.

Je to pre nás veľká lekcia: všetci sme ponorení do problémov života a mnohých zložitých situácií, sme povolaní čeliť ťažkým chvíľam a rozhodnutiam, ktoré nás ťahajú ku dnu. Ak však nechceme byť zdrvení, musíme všetko pozdvihnúť nahor. Modlitba nie je úniková cesta, modlitba nie je magický rituál ani opakovanie naspamäť naučených spevov. Modlitba je spôsob, ako nechať Boha pôsobiť v nás, ako pochopiť, čo nám chce povedať aj v tých najťažších situáciách, ako sa modliť, aby sme mali silu ísť ďalej.

Mnohí ľudia cítia, že nevládzu ísť ďalej a modlia sa: „Pane, daj mi silu ísť ďalej“. Aj my sme to často robili. Modlitba nám pomáha, pretože nás spája s Bohom, otvára nás stretnutiu s ním. Áno, modlitba je kľúč, ktorý otvára srdce Pánovi. Je to dialóg s Bohom, je to počúvanie jeho slova, je to adorácia: zostať v tichu a zveriť mu to, čo zažívame. A niekedy je to aj volanie k nemu ako Jób, aby sme si s ním vydýchli. Kričať ako Jób. Je to otec, dobre nám rozumie. Nikdy sa na nás nehnevá.

A Ježiš sa modlí. Modlitba - ak použijeme krásny obraz z dnešného evanjelia – „otvára nebo“. Modlitba otvára nebo: dáva životu kyslík, dáva dýchať aj uprostred úzkosti a umožňuje nám vidieť veci širšie. Predovšetkým nám umožňuje zažiť to isté, čo Ježiš pri Jordáne: cítime sa ako deti milované Otcom.

Aj nám, keď sa modlíme, Otec hovorí ako Ježišovi v evanjeliu: „Ty si môj milovaný syn“. Toto naše synovstvo sa začalo v deň nášho krstu, ktorý nás ponoril do Krista a ako z členov Božieho ľudu z nás urobil milované deti Otca.

Nezabudnime na dátum nášho krstu! Niektorí si ho možno nepamätajú. Je to krásna vec: pripomínať si dátum svojho krstu, pretože je to naše znovuzrodenie, moment, keď sme sa s Ježišom stali Božími deťmi. A naučme sa tento sviatok osláviť, aby sme sa poďakovali Pánovi.

Zdroj: Inšpirované katechézami sv. o. Františka

A dnes, v tejto chvíli, si položme otázku: Ako sa darí mojej modlitbe?

Modlím sa zvykovo, modlím sa neochotne, len recitujem formulky, alebo je moja modlitba stretnutím s Bohom?

Ja hriešnik, som vždy v Božom ľude, nikdy nie izolovaný?

Pestujem dôverný vzťah s Bohom, vediem s ním dialóg, počúvam jeho slovo? 

Medzi mnohými vecami, ktoré robíme počas dňa, nezanedbávajme modlitbu: venujme jej čas, používajme krátke zvolania, ktoré často opakujme, čítajme si každý deň evanjelium. Je to modlitba, ktorá otvára nebo.

A teraz sa obráťme k Panne Márii, modliacej sa Panne, ktorá svoj život premenila na chválospev Bohu.

Aký je môj obraz Boha? Aký je: blízky, cudzí, vrúcny, prísny? Je to tvár dobrého Otca, či skôr strašného Sudcu?

Vo svätom krste sa stal Ježiš mojím Bratom. Boh Otec ma prostredníctvom Ducha Svätého zjednotil s Ním a celým Jeho životom. Čo môžem povedať o mojom osobnom spojení s Ježišom? Aký Ježišov titul je najbližší môjmu srdcu: Brat? Priateľ? Pán?

Čo cítim, keď sa na mňa takto obracia Otec? Cítim sa naozaj milovaným dieťaťom Otca? Čo vo mne blokuje alebo oslabuje tento pocit?