Cesta blahoslavenstiev                                                                                                                    Lk 6,17.20-26

Vo Svätom písme často čítame vyjadrenia, ktoré sú výrazom šťastia, o blahoslavenstve, ktoré prináleží veriacemu, ktorý prežíva určité životné situácie a správa sa v nich podľa Božej spravodlivosti. Za blahoslaveného je označený ten, kto nachádza radosť v Pánovom učení, nad ktorým premýšľa dňom a nocou (porov. Ž 1,5). Blahoslavený je ten, kto si všíma chudobného“ (porov. Ž 41,2; Prís 14,21) Blažený je ľud, ktorého Bohom je Pán (porov. Ž 33,12) ... V Písme sa však tiež nachádzajú výroky, ktoré možno definovať ako „beda“, teda napomenutia, výzvy k opatrnosti, ostré výzvy; také výroky nachádzame najmä v prorockých knihách: „Beda tomu, kto stavia svoj dom nespravodlivo a svoje izby neprávom, bezplatne si zotročuje blížneho a nedá mu jeho mzdu. (Jer 22,13); „Beda hriešnemu  národu, ľudu s ťažkou vinou, plemenu zločincov zaťaženému vinou, potomstvu zločincov, synom skazeným“ (Iz 1,4) ...

Ježiš tiež v nadväznosti na prorokov ohlásil svoje blahoslavenstvá a vyslovil svoje beda určené učeníkom. Vo svojom kázaní, ktoré neustále vyzývalo k obráteniu, k zmene mentality a spôsobu života práve s ohľadom na Božie kráľovstvo, ktoré sa vďaka Ježišovi stáva veľmi blízke (porov. Mk 1,15), Ježiš viackrát predniesol slová týkajúce sa chudoby a bohatstva, hladu a nasýtenosti, plaču a smiechu, zatvrdilosti a rozsiahlej úspešnosti. Nepoznáme síce presnú pôvodnú formu blahoslavenstiev v priamom Ježišovom podaní, ale máme k dispozícii dve verné svedectvá o nich a to v evanjeliu podľa Matúša a podľa Lukáša. To isté posolstvo sa nám teda dostalo v dvoch podobách, ide o úvodné slová takzvaného „Kázania na Hore“ u Matúša (porov. Mt 5,1 – 12) a o úvod takzvanej „Reči na rovine“ v Lukášovom podaní, ktoré dnes čítame.

Prečo dve rôzne verzie Ježišových slov? – Evanjelisti pri redigovaní Ježišových slov mysleli na svoje spoločenstvá, v ktorých malo toto posolstvo zaznieť. Preto aj Matúš, ktorý vníma Cirkev ako komunitu chudobných, prispôsobuje Ježišove slová tak, že blahoslavení sú chudobní „v duchu“ (Mt 5,3), to znamená chudobní tiež vo svojom srdci. Naproti tomu Lukáš, v ktorého komunite boli tiež niektorí majetnejší, myslí na chudobných učeníkov a im adresuje blahoslavenstvo: Blahoslavení, vy chudobní, blahoslavení, ktorí teraz hladujete, blahoslavení, ktorí teraz plačete, blahoslavení ste, keď vás budú ľudia nenávidieť. Zároveň ale platí: beda vám boháči a nasýtení, vám, ktorí sa smejete, a vy, ktorých všetci chvália: Majte sa na pozore!

Tieto slová režú ako ostrý meč  (porov. Lk 6,20 – 26; Hebr. 4,12; Zj 1,16) a obracajú sa na ľudí v kresťanskom zhromaždení, ktorí počúvajú. Tieto slová sú potom schopné vyvolávať spásonosnú reflexiu u každého, kto im otvorí svoje srdce. Ten, kto sa nachádza v chudobe a v žiali, cíti sa oslovený prísľubom úplnej premeny stavu, v ktorom sa práve nachádza. Kto vie, že je bohatý alebo nasýtený, musí brať veľmi vážne, že nad ním visí to ostré „beda“, lebo dôrazné napomenutie sa zajtra môže zmeniť na zlorečenie. Niet sporu o tom, že dané posolstvo je pohoršujúce, môžeme povedať, že je skutočne neuveriteľné... Keď si však uvedomíme, že Hlavou kresťanského zhromaždenia je sám Ježiš ako chudobný, plačúci a prenasledovaný, potom porozumieme aj danému blahoslavenstvu. Ježiš sám naplno prežíval vyslovené blahoslavenstvá a od nás sa žiada, aby sme ho nasledovali.

Keď sa dôkladne zamyslíme nad Ježišovým životom, môžeme si klásť otázku: Kto je teda skutočne blahoslavený, šťastný? – Boháč, ktorý dennodenne vníma svoju narastajúcu osamotenosť a sebalásku, alebo chudák, ktorý vo svojej chudobe možno musí naťahovať svoju ruku a prosiť o almužnu, ale práve týmto gestom vyjadruje to, že potrebuje druhého človeka, a tak sa otvára zdieľaniu a spoločenstvu? Blažený je ten, kto je sýty a tak nič neočakáva, alebo ten, kto sa neustále usiluje o ľudskú spravodlivosť a očakáva pomoc od živého Boha? Je blažený ten, kto sa vo svojom bláznovstve len smeje, alebo ten, ktorý plače, lebo vie, že existujú dôvody k tomu, aby investoval svoj život v mene najvyšších hodnôt až po jeho obetovanie za ostatných, keď za nich zomrie?

Áno, blahoslavenstvá musia zaznievať tak, ako sú napísané. Nesmieme ich nijako znehodnocovať ani rozrieďovať.... Keď sa vystavujeme ich pôsobeniu v dobe nedeľného liturgického zhromaždenia, potom v týchto slovách musíme cítiť ten ostrý meč, ktorý oddeľuje bohatých, sýtych a tých, ktorým sa tlieska, od tých, ktorí sú ponorení v chudobe, ktorí hladujú, ktorí plačú. Položme si úprimne a s vážnosťou otázku: Na ktorej strane stojíme my?

Spracované podľa: Enzo Bianchi

Foto: pixabay.com