29. nedeľa cez rok C

 

"Zbav nás zlého"                                                    Lk 18, 1-8

 

Ježiš v podobenstve o vdove, ktorá prišla k nespravodlivému sudcovi, ukazuje hodnotu prosebnej modlitby prednášanej vo chvíli ohrozenia zlom. Týmto spôsobom túži uistiť poslucháčov, že takáto modlitba bude určite vypočutá. Slová modlitby „Otče, zbav nás zlého“, ktoré každý deň opakujeme, môžeme chápať ako istý druh zabezpečenia. Každý deň opakujem Bohu, že keby som sa ocitol v dosahu pôsobenia zla, tak Ty, Otče, zachráň ma od jeho ničivej sily. Úplne inak znejú tie isté slová, keď sa človek naozaj nachádza v rukách zla. Vtedy sa volanie stáva výkrikom o záchranu, má charakter signálu SOS.

Ježiš má na mysli práve takúto situáciu, pričom nás uisťuje, že ak bude Boh počuť volanie, tento signál SOS, urýchli pomoc a volajúceho ochráni.

Zlo vždy smeruje k oddeleniu človeka od Boha, a keď sa mu to podarí, ničí človeka úplne. Jeho prvý úder bolestne raní, pričom nás chce odtrhnúť od Boha. Možno povedať, že ostrie zla útočí na naše spojenie s Bohom. V tom momente, keď je človek ohrozený zlom, začína volať k Bohu o záchranu, tak silno sa túli k Nemu, že úder zla namiesto toho, aby ho od Boha oddelil, „vtláča“ ho do Neho. Keď človek sám hľadá záchranu u Boha, potom i Boh sám vychádza v ústrety a otvára svoje srdce, aby ohrozeného zachránil.

Každé ohrozenie, každé nešťastie nás musí k Bohu približovať, a nie od Neho vzďaľovať. Preto ho Boh dopúšťa. Ono tiež vždy tvorí príležitosť k posilneniu našej viery. Ak sa v ohrození utiekame k Bohu a posilňujeme svoje puto s Ním, tak po istom čase budeme vďační Bohu, že nám dovolil prežiť bolestné dni. Objavíme, že oveľa viac sme v nich získali, ako sme vytrpeli, ba dokonca stratili.

Meradlom tejto vnútornej viery v Boha je vlastne prosebná modlitba o záchranu. Ide pritom zvlášť o modlitbu samotného ohrozeného, ktorá je určite účinná. Preto aj ovládanie umenia prosebnej modlitby, vo chvíli ohrozenia zlom, tvorí ešte jeden dôležitý prvok náboženského života. Ježiš nás to učí v Modlitbe Pána, prikazuje volať „Otče, zbav nás zlého“. Ako je modlitba vďačnosti potrebná pre rozvoj náboženského života, tak vo chvíľach ohrozenia zlom je potrebná prosebná modlitba pre záchranu človeka.

Často máme dočinenia s ohrozením zo strany zla – zlozvyky, rozklad rodiny, sila mienky prostredia, ktoré kradne alebo klame, žije nemorálne – vtedy treba siahať po vytrvalej, priam dotieravej modlitbe voči Bohu, po vysielaní signálu SOS. V tejto vytrvalosti je obsiahnutá viera v Jeho pomoc. Táto vytrvalosť zaručuje aj možnosť spolupráce s milosťou, keď ju Boh začína udeľovať.

Ako veriaci ľudia častejšie prosíme za tých, ktorých sa zlo už zmocnilo. Táto modlitba nemá takú rozhodnú účinnosť, neodvracia totiž ich srdcia od zla, nevrhá ich priamo do rúk Boha. Avšak je to modlitba tvorivá, gesto našej lásky k blížnemu a starostlivosti o jeho opravdivé dobro. Často vlastne táto orodujúca modlitba pripravuje záchrannú akciu, ktorú vykonáva Boh na záchranu toho konkrétneho človeka. Mnoho ľudí bude spasených vďaka modlitbe ich blízkych. Účinky tejto orodujúcej modlitby sa objavujú až vo večnosti. Niet modlitby, ktorá by nebola účinná.

 

Ježiš rozpovedal svojim učeníkom podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať: „V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: ‚Obráň ma pred mojím protivníkom.‘ Ale on dlho nechcel.

No potom si povedal: ‚Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.‘“

A Pán povedal: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý?

Hovorím vám: Zaraz ich obráni. Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“

 

Dnešné čítanie z Lukášovho evanjelia nám predkladá k meditácii Ježišove dôležité ponaučenie týkajúce sa modlitby. Majster totiž dnes rozpráva svojim učeníkom podobenstvo o tom, „ako sa treba stále modliť a neochabovať“ (Lk 18,1).

Ježiš už skôr hovoril o dôveryplnej naliehavosti, ktorou sa má vyznačovať modlitba, a to prostredníctvom podobenstva, v ktorom sa hovorí o priateľovi, ktorý uprostred noci vyrušuje svojho priateľa, aby ho poprosil o chlieb, a ktorý neustáva, dokiaľ nedostane, čo potrebuje (porov. Lk 11,5-8). Neskôr, na záver svojej eschatologickej reči, Ježiš povie: „Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka.“ (Lk 21, 36). V dnešnom evanjeliu Majster rozpráva o chudobnej vdove, ktorá vďaka každodennej naliehavosti a vytrvalosti dokáže prekonať ľahostajnosť nespravodlivého sudcu a donútiť ho k tomu, aby jej zabezpečil spravodlivosť. Keď bol sudca vystavený tlaku zo strany chudobnej ženy, dospel k záveru: „Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.“ (Lk 18,4-5).

Správanie chudobnej vdovy veľmi dobre vyjadruje to, čo má charakterizovať modlitbu, ktorú od nás vyžaduje Ježiš Kristus. Modlitba musí byť vytrvalá, nikdy sa nesmieme unaviť vo svojom prosebnom naliehaní, v úsilí o Božie dary, nikdy nesmieme prestať klopať na Božiu bránu (porov. Lk 11,9-10). Takáto naliehavosť ale nesmeruje k tomu, aby sme Boha „nútili“, aby uspokojoval naše potreby, ktoré bývajú často sebecké. V skutočnosti ide o to, aby sme sa cvičili žiť v tom, čo cirkevní otcovia definovali ako myslenie na Boha. Máme si neustále uvedomovať, že Boh je v našej existencii a v našom životnom príbehu vždy činný, čo nám napomôže, aby sme sa k nemu celkom priľnuli a tak sa učili stále jasnejšie rozlišovať, čo zodpovedá jeho svätej vôli. Boh miluje všetkých ľudí a chce pre nich to najlepšie, želá si skutočnú spravodlivosť a chce, aby sme túto jeho túžbu urobili našou vlastnou túžbou, keď žijeme v spoločenstve s ním. Práve v tom spočíva tajomstvo pravej kresťanskej modlitby, z ktorej sa potom rodia konkrétne gestá utvárajúce spoločenstvo medzi ľuďmi.

Podobne ako vdova z dnešného rozprávania sa ani my nesmieme báť prejavovať svoju vlastnú slabosť a nedostatočnosť, a to v istote, že náš úbohý stav hriešnikov predložený pred Boha v modlitbe, bude premenený jeho nekonečnou mocou, a tak sa z neho stane nečakaná sila, ktorá bude môcť osvecovať náš život a ukazovať nám jeho pravý hlboký zmysel. Modlitba je napokon „modlitbou viery“ (porov. Jak 5,15), pretože sa z viery rodí a k nej i tiež privádza. Modlitba vyžaduje takú pevnú vieru, ktorá nás uschopňuje k tomu, aby sme ju nezanedbávali, aby sme neupadli do pasce beznádeje a cynizmu, ktorý vyplýva z prežitia našich vlastných pádov aj z prehreškov tých, ktorí sú okolo nás, alebo z našej domnienky, že Boh zanedbáva napĺňať to, čo nám prisľúbil.

Z tohto hľadiska sa potom dá dobre chápať i to, ako sám Ježiš komentuje svoje podobenstvo. Ježiš tu objasňuje to, čo by sme mohli definovať ako eschatologický rozmer modlitby. Majster hovorí: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni.“ (Lk 18,6-8). Potom zakončí tým, že poukáže na pravé jadro celého problému: „Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“(Lk 18,8). O niečo skôr odpovedal na otázku farizejov, kedy nastane Božie kráľovstvo (porov. Lk 17,20), tak, že Syn človeka príde znenazdajky a prekvapí ľudí v ich bežnej každodennosti (porov. Lk 17,22-38). Teraz k tomu pripája otázku: „Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18,8). Nám, ktorí si tak často kladieme otázky: „Kde je vlastne Boh?“; „Ako je to s prísľubom Pánovho príchodu?“ (porov. 2 Pt 3,4), teraz odpovedá sám Pán povzbudením k tomu, aby sme nedávali abstraktné otázky ohľadom konca časov, ale aby sme venovali pozornosť svojej vlastnej viere tu a teraz: „Kde je vaša viera?“ (Lk 8,25).

Áno, kresťan nesmie nikdy prestať volať k Pánovi vlastného života, a to predovšetkým slovami: „Marana tha“ – Príď, Pane Ježišu! (1 Kor 16,22; porov. Zj 22,20). To je modlitba, ktorá sa rodí z viery a premieňa sa v každodennú túžbu po udalosti, na ktorú my kresťania netrpezlivo a zo všetkých síl čakáme – príchod Pána Ježiša v sláve. Vďaka tejto udalosti Boh definitívne ustanoví svoje Kráľovstvo spravodlivosti a pokoja pre všetkých ľudí.

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)

Súvisiace: 
Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: