"Daj nám väčšiu vieru!"                                   Lk 17, 5-10

Skončil štúdiá, založil si rodinu, v práci si ho vážili. Dnes takmer nevychádza z domu. Je chorý, opustila ho žena, deti i kolegovia, hľadá zabudnutie v alkohole. Keď si vypije, hovorí o svojom nešťastí. Jeho vyznanie počúva sestra, ktorá sa o neho stará. Keď vytriezvel, položila mu otázku: „Môžem byť šťastná, keď mám takéhoto brata?“ Odpovedal smutne: „Áno, pretože ty máš vieru“. V tejto odpovedi vyznal svoje najhlbšie nešťastie. Nie je ním ani choroba, ani rozbité manželstvo, ani strata rodiny, kolegov, zlozvyk – je ním chýbajúca viera.

Málokto objaví veľkosť pokladu viery. Málokto vidí úzke spojenie, aké jestvuje medzi šťastím a vierou. Podvedome pociťujeme, že k šťastiu je potrebný ktosi, komu možno veriť, ale málokedy hľadáme oporu v Bohu. Ľudia sklamú, dokonca vtedy, keď sú plní dobrej vôle, sklamú kvôli svojej slabosti, kvôli obmedzenosti, kvôli bezradnosti. Jedine Boh nesklame. Jemu možno veriť úplne.

Často si ľudia myslia, že viera je dar podľa vzoru spomienky, ktorú dostaneme na meniny. Zatiaľ však viera je ťažkým dielom budovania dôvery. So zdokonalením viery je to podobne ako s vybudovaním spojenia medzi dvoma brehmi širokej a hlbokej rieky. Prvý kontakt obyvateľov jedného i druhého brehu môže byť nadviazaný pomocou lodí – ale to ešte nie je spojenie. Môže sa uskutočniť pomocou rádiových vĺn, alebo telefónu, ale je to iba slovné spojenie. Touto cestou nič okrem správ nemožno odovzdať. Skutočné spojenie dvoch brehov možno dosiahnuť až pomocou lávky. Ak však chceme prepravovať z jedného brehu na druhý čosi ťažké, je potrebný pevný most. O viere môžeme hovoriť až vo chvíli, keď sa ľudia rozhodnú postaviť lávku. Je to stále spojenie. Od lávky k stavbe pevného mostu je cesta ďaleká a vyžaduje veľa námahy.

Tento obraz možno použiť aj vo vzťahu k zdokonaleniu viery druhému človeku, ako i vo vzťahu k zdokonaleniu viery v Boha. Rozdiel spočíva iba v tom, že vo viere voči človeku môže byť most zničený tak z mojej, ako i z jeho strany, naproti tomu vo viere voči Bohu, môže byť zničený výlučne iba z mojej strany. Boh nikdy nesklame, Jeho breh je vždy na sto percent istý.

Každý, kto sa obracia spolu s Apoštolmi na Ježiša s prosbou: „Daj nám väčšiu vieru“, tým samým vyjadruje pripravenosť pustiť sa do práce na stavbe mostu dôvery medzi sebou a Bohom. Deje sa tak zvyčajne po istom období príležitostných kontaktov, v ktorých Boh vyzýva k vykonaniu prác na zdokonalení tohto spojenia. Stavba pevného mostu viery je vždy celoživotným dielom a iba ten, kto vytrvá v jeho stavbe, objavuje v momente smrti, že sa mu podarilo spojiť pozemské s večnosťou, že preniesol skutočný poklad toho, čo je dočasné do večnosti.

Modlitba Apoštolov je prosbou, aby im Kristus neistú lávku ich viery pomohol zmeniť na silný most. Každý kresťan je v inej etape zdokonaľovania viery. Jedni sa radujú, že už vybudovali pevný most, iní sa trasú od strachu na lávke, ktorú stavajú nad priepasťou, a zasa iní sa ešte iba rozprávajú s Bohom na tému zdokonalenia ich vzájomného spojenia.

Stavba mostu viery voči Bohu tvorí najdôležitejšiu úlohu v živote človeka. Ten, komu sa to podarí, je zachránený.

Apoštoli povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru!“

Pán vravel: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: ‚Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora,‘ poslúchla by vás. Kto z vás, čo máte sluhu, ktorý orie alebo pasie, povie mu, keď sa vráti z poľa: ‚Hneď si poď sadnúť k stolu‘?

Vari mu nepovie skôr: ‚Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem; ty budeš jesť a piť až potom‘? Je azda povinný ďakovať sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo?

Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ‚Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.‘“

Dnešný úryvok evanjelia sa otvára prosbou, s ktorou sa učeníci obracajú na Ježiša: „Daj nám väčšiu vieru!“ (Lk 17,5). Učeníci vedia, že viera je Boží dar pre toho, kto sa bezvýhradne otvorí jeho pôsobeniu, kto odpovie na svoje povolanie a kto sa s dôverou spoľahne na Božie prisľúbenia. Nie sme vlastníkmi svojej viery a nemôžeme ju ani druhým akokoľvek vnucovať, vieru môžeme len s vďakou prijímať. Zároveň je potrebné, aby sme mali stále na pamäti to, čo pripomína sv. Pavol: „Lebo nie všetci veria“ (2 Sol 3,2)...

Čo vlastne znamená mať vieru, veriť – v Biblii sa pod tým nikdy nerozumie len intelektuálne poznanie Boha alebo viera v nejaké abstraktné pravdy, je to skôr skutočnosť, ktorá spája človeka s Bohom väzbou zmluvy, ide o aktívne a prenikavé poznanie Boha. Viera je životný postoj prenikajúci celou osobou v jej jedinečnosti. Viera znamená, že človek priľne celou svojou bytosťou k Bohu, ktorý nás miloval ako prvý. Dieťa pripútané pásom látky k prsiam svojej matky je plné dôvery (porov. Iz 66,12-13). Keď ho matka drží na rukách, cíti sa byť isté (porov. Ž 131,2). Teda práve toto je viera, teda priľnutie k Bohu, ktorý sám je Vernosť (porov. Iz 65,16). Pre kresťana sa toto nevyhnutné priľnutie k Bohu týka tiež Ježišovej osoby, pretože On je pravda života a tiež definitívna cesta, po ktorej sa môže dospieť k Otcovi (porov. Jn 14,6).

Ježiš v Evanjeliu viackrát prepája vieru s mocným pôsobením Boha, skrze ktorého sa odohráva v dejinách. Niektorým osobám vyslovene hovorí: „Tvoja viera ťa zachránila“ (Lk 7,50; porov. Lk 8,48; 17,19; 18,42) Na druhej strane zasa viackrát konštatuje na účet tých, ktorí sú najbližší, nedostatok viery, a preto ich tiež napomína: „Kde je vaša viera?“ (Lk 8,25). Inokedy ich zasa nazýva ľuďmi malej viery. (porov. Lk 12,28). Takisto aj my, ako Ježišovi učeníci máme často slabú vieru a sme neustále vystavení pokušeniu, že do tohto stavu opäť upadneme. Jedným zo základných znakov našej bytosti je tajomnosť a nevyspytateľnosť. A preto sa v našom vnútri objavujú priepasti neviery. V týchto vodách sa môžeme utopiť, pokiaľ nebudeme prosiť toho, ktorý je schopný nás vlastnou rukou zachytiť a zachrániť: „Pane, zachráň ma!“ (Mt 14,30). Áno, práve toto všetko je v nás a predsa môžeme Pána vzývať a volať k Nemu: „Všetko je možné tomu, kto verí!“ (Mk 9,23).

Takto môžeme dospieť k pochopeniu, prečo v našom úryvku Evanjelia odpovedá Ježiš apoštolom paradoxne: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko“ (Lk 17,6; horčičné zrno „je najmenšie zo všetkých semien na zemi“ – Mk 4,31); mohli by ste povedať tejto moruši: „vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora!“ (Lk 17,6). Aj keď je viera slabá, redukovaná na rozmery zrnka horčice, má v sebe stále neuveriteľnú moc. Naozaj nie sú potrebné veľké veci, zbytočné sú aj veľké predsavzatia, keď nie sme schopní ich dodržať. Ide len o to, aby sme vytrvalo svoju vieru vkladali do Ježiša Krista, ktorý je pôvodcom a naplnením našej viery (porov. Hebr 12,2). On sa modlí za to, aby naša viera nevyhasla (porov. Lk 22,32). On sám privedie k naplneniu to, čo my môžeme len začať.

Priľnúť k Ježišovi znamená žiť tak, ako žil On, usilovať sa o to, aby sme prežívali lásku do krajnosti ako to urobil On. Neexistuje totiž autentická viera, ktorá nemá ako plody konkrétne skutky lásky (porov. Jak 2,14-26). To je tiež dôvod, prečo Ježiš pokračuje v reči tak, že svojich učeníkov prirovnáva k sluhom, ktorí sú povolaní k tomu, aby v službe svojmu Pánovi urobili všetko, čo je v ich silách. Na záver potom Majster hovorí: „Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ‚Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.‘“ (Lk 17,10). Je to naozaj presne takto, pretože čím viac žijeme takým spôsobom, akým žil Ježiš Kristus, tým viac si uvedomujeme, že On je pravým zmyslom nášho života. On je Pán, ktorý sa dobrovoľne stal naším služobníkom (porov. Lk 22,26-27). To neznamená, že náš život by bol sám o sebe niečím neužitočným, predovšetkým práve v Ňom a jedine v Ňom naša existencia nachádza svoj najhlbší zmysel. Bez neho nie sme schopní vykonať celkom nič a práve na spoločenstve s Ním závisí všetka naša láska.

„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3,16). Práve uvedomenie si tohto tajomstva by malo vždy sprevádzať našu vieru, čo je dar, ktorým nás Otec obnovuje každý deň skrze Ježiša Krista v Duchu Svätom. Podľa slov Ignáca Antiochijského je práve Ježiš „dokonalosťou viery“.

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)