Vzkriesiť zomrelú lásku                                Lk 2,33-35

Svätý Lukáš, keď chcel ukázať pravdu o obrátení, porovnáva spolu tri podobenstvá Ježiša. Prvé dve hovoria o hľadaní. Dobrý pastier hľadá ovečku, ktorá odišla od stáda, a žena hľadá stratenú drachmu. Tretie hovorí o návrate márnotratného syna do otcovského domu. Avšak až všetky tri podobenstvá spolu ukazujú plnú pravdu o obrátení. Keď čítame jedno z nich, nesmieme zabúdať na ostatné dve.

Tajomstvo hriechu a obrátenia môže, prinajmenšom v istej miere, vidieť iba ten, kto prežil odumieranie opravdivej lásky a dal si tu námahu, aby ju vzkriesil. Je to najbolestnejší zážitok, aký môže človek zakúsiť na zemi. Siaha do najhlbších vrstiev srdca. Tomu, kto opravdivo miluje, nie je ľahké pozorovať, ako sa milovaná osoba od neho vzďaľuje a vstupuje na svoje osobné cesty, po ktorých nemôžu putovať spolu. Ak objaví, že sa odovzdáva do rúk inej lásky, že jeho miesto zaujíma ktosi iný, stáva sa úplne bezradný. Pretože opravdivo miluje, nemôže sa vzdať tej osoby, nezostáva mu teda nič iné, iba čakať na jej návrat.

Boh nás opravdivo miluje a stále hľadá každého, kto sa od Neho vzdialil. Hľadá ako dobrý pastier, lebo sa stratil jeho majetok. Sme Jeho milovanými deťmi a On sa nemôže vzdať hľadania, dokiaľ nás nenájde. Keď však objavuje, že ktosi z nás sa utopil v inej láske, že dobrovoľne odovzdal srdce bohatstvu, uspokojovaniu ambícií, sýteniu žiadostivosti tela, pohodliu – stáva sa bezradný. Nemôže nás vytrhnúť z našich lások, aj napriek tomu, že vie, že ony nás ničia. Nemôže to urobiť nasilu, lebo si váži našu slobodu. Láska sa zakladá na dobrovoľnom rozhodnutí, na voľbe, ktorú diktuje srdce. Dokonca keby Boh zničil hodnoty, ktoré milujeme, nezískal by tým naše srdcia pre seba. Táto cesta nevedie k vzkrieseniu odumierajúcej lásky. Skôr naopak, je chápaná ako krivda spôsobená tomu, kto si tieto hodnoty zamiloval. Preto Boh zriedkakedy zničí hodnoty, ktoré miluje človek. On čaká.

Pastier môže vyhľadať stratenú ovcu, vziať ju na ramená a priniesť do ovčinca, ale Boh s človekom tak nemôže urobiť. Človek musí súhlasiť s návratom do Jeho náručia. Boh stojí blízko a čaká.

Podobenstvo o márnotratnom synovi ukazuje túto druhú etapu obrátenia. Otec nehľadá syna, hoci dobre vie, čo sa s ním deje. On čaká na jeho návrat. Syn prichádza sám, prosí o právo vstupu do otcovského domu. Až vtedy, dozrelo jeho rozhodnutie a vykonal krok smerom k čakajúcemu otcovi, dochádza k vzrušujúcemu stretnutiu. Syn sa vrhá do náručia milujúceho otca. To je moment obrátenia a zmierenia.

Boh hľadá a Boh čaká. Hľadá, lebo láska sa nikdy nevzdáva toho, koho miluje. Boh vie, že žiadne iné lásky nie sú v stave urobiť človeka šťastným. Ak však vidí, že sa niekto silno zaangažoval do hodnôt, ktoré sa nedajú spojiť s Jeho láskou, čaká, kým zmúdrie a sám dobrovoľne opustí tieto hodnoty, aby sa vrátil k Bohu.

K Ježišovi sa približovali všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“

Preto im povedal toto podobenstvo: „Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia, a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: ‚Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila.‘

Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.

Alebo ak má žena desať drachiem a jednu drachmu stratí, nezažne lampu, nevymetie dom a nehľadá starostlivo, kým ju nenájde? A keď ju nájde, zvolá priateľky a susedky a povie: ‚Radujte sa so mnou, lebo som našla drachmu, čo som stratila.‘

Hovorím vám: Takú radosť majú Boží anjeli z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie.“

A pokračoval: „Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: ‚Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.‘ A on im rozdelil majetok. O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil.

Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával.

Vstúpil teda do seba a povedal si: ‚Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.‘ I vstal a šiel k svojmu otcovi.

Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: ‚Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom.‘

Ale otec povedal svojim sluhom: ‚Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.‘ A začali hodovať.

Jeho starší syn bol práve na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. Ten mu povedal: ‚Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.‘ On sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť.

Ale on odpovedal otcovi: ‚Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.‘

On mu na to povedal: ‚Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.‘“

Dnes počúvame pätnástu kapitolu Lukášovho evanjelia v ktorej Ježiš rozpráva tri podobenstvá o Božom milosrdenstve, teda podobenstvo o stratenej a znovu nájdenej ovci, o stratenej a znovunájdenej minci a o stratenom a znovu nájdenom synovi, možno skôr o Otcovi, ktorý určite nešetrí svojou láskou.

 Po tom, čo sa v Ježišovi stal človekom, môže byť náš Boh jedine Bohom rozprávaným Ježišom. Ježiš z Nazareta nám svojím životom ukázal Boha, takže už niet inej možnosti ako prísť k Otcovi než cez Ježiša. Jedine cez neho môžeme Otca aj spoznávať (porov. Jn 14,6). Dokonca možno povedať, že Ježiš „evanjelizoval“ Boha a to v tom zmysle, že ho urobil radostnou zvesťou pre ľudí, keď nám Boha ukázal svojím vlastným životom a tak zároveň odsúdil všetky predchádzajúce obrazy Boha, ktoré si ľudia zhotovili svojimi vlastnými rukami. Ježiš podrobil súdu zároveň všetky ľudské predstavy Boha, ktoré ho tak často pretvárajú podľa ľudských predstáv a mierok, takže taký Boh by nás mal milovať len za predpokladu, že sme dobrí...

 Jadrom Ježišovho rozprávania o Bohu je predovšetkým zvesť o nezištnom Božom milosrdenstve, ktoré predchádza akékoľvek naše zásluhy. Toto milosrdenstvo neúnavne pôsobí už od prvého hriechu v záhrade Eden, vychádza nám v ústrety, keď blúdime po cestách hriechu a volá nás, aby sme sa vrátili k svojmu pravému Pánovi (porov. Gn 3,9). S týmto súvisí aj úvod do troch nasledujúcich podobenstiev v Lukášovom evanjeliu: „Približovali sa k nemu všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi. Preto im povedal toto podobenstvo...“ (Lk 15,1-3). Ježiš skutočne miluje hriešnika podľa Otcovho príkladu. Ale tento jeho postoj pohoršuje „zbožných“ ľudí jeho doby. Ježiš je teda takmer donútený k tomu, aby ľuďom zjavil nesmiernu lásku Nebeského Otca, ktorý od nás chce len to, aby sme uznali akými sme, teda, aby sme priznali svoju vlastnú hriešnosť a aby sme prijímali jeho odpustenie. Boh je pastier preniknutý pochabosťou lásky, ktorý nechá deväťdesiatdeväť oviec bez dozoru a vyberie sa hľadať tú jednu stratenú. A nemá pokoj, kým ju nenájde. Určite to nerobí preto, že by šlo o tú najtučnejšiu z oviec, ako to čítame v apokryfnom evanjeliu, ale iba preto, že túto ovcu miluje.

 To všetko je potom podčiarknuté úplne jedinečným rozprávaním o Otcovi, ktorý nepozná hranice vo svojej láske. Toto podobenstvo veľmi dobre poznáme, lebo sme o ňom rozjímali v pôstnom období. Ježiš kladie dôraz na skutočnosť, že ten otec z podobenstva stále miloval a čakal svojho hriešneho syna, ktorý ako by predvídal jeho vlastnú smrť, keď od neho žiadal dedičstvo ešte pred jeho odchodom z tohto sveta. Tento syn sa stratil v priepasti hriechu a otec ho napriek tomu nikdy neprestal milovať a preto ho potom prijíma s otvoreným náručím: „Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.“ (Lk 15,20). Boh nemá určite v záľube hriech ľudí, ale miluje nás samých aj v našom hriechu, zmieruje nás so sebou v čase, keď sme ešte hriešnici! Práve táto skúsenosť premenila skúsenosť mnohých mužov a žien. V súvislosti s tým môžeme pripomenúť príbeh Pavla z Tarzu, ktorý pocítil to, že ho Nebeský Otec miluje práve skrze Ježiša Krista ešte v čase, ho on zo všetkých síl nenávidel a prenasledoval kresťanov. Jedine táto nevysvetliteľná a nesmierna láska premohla všetky jeho obranné mechanizmy a úplne ho premenila tak, že sa z neho stal niekto celkom iný (porov. Sk 9,1-9). Áno, ľudsky je úplne bežné a pochopiteľné, že milujeme niekoho, kto je dobrý. Ale je niečím naozaj neslýchaným milovať niekoho, kto je plný nenávisti! Keď Pavol potom rozmýšľal nad týmto nevídaným súbehom Božej lásky a ľudskej nenávisti, dospel k tomu, že napísal: „Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici.“ (Rim 5,8).

 Bezhraničná Božia láska k nám a naša nenávisť, náš hriech proti nemu – práve v tom spočíva prevratné posolstvo, cez ktoré Ježiš robí z Boha raz a navždy radostnú zvesť. Či žiada otec z podobenstva o márnotratnom synovi aby sa ospravedlnil? – Nie, hneď ho pozýva, aby spolu s ním oslavoval. Chce len jedno jediné, aby tento syn veril jeho láske (porov. 1Jn 4,16). Každý hriešnik, teda my všetci, je vo svojom vnútri osobou čakajúcou na to, aby mohla plakať v Božom náručí, nech už kráča akoukoľvek cestou smrti, na ktorej sa stratila. Skôr, alebo neskôr príde hodina, keď si úpenlivo želáme vložiť hlavu do Božieho náručia, lebo hriech nás unavuje. Toto objatie je dar nevyčerpateľnej Božej lásky, ktorú nám zjavil Ježiš Kristus.

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)