Úzka brána                    Lk 13,22-30

Koľko ľudí bude spasených? To je otázka, ktorá znepokojuje všetkých veriacich. Odpovede sú rôzne – jedni hovoria, že iba málo, iní by chceli v nebi stretnúť všetkých. Túto otázku položili aj Ježišovi. On odpovedal prirovnaním.

Jestvujú úzke dvere a kto cez ne prejde, dosiahne spásu. Keď sú dvere úzke, treba cez ne prechádzať jednotlivo, a to bez batožiny, lebo všetko, čo zaťažuje človeka, mu znemožňuje, aby cez ne prešiel. Toto prirovnanie dobre chápu jaskyniari, ktorí sa musia neraz s veľkou námahou pretláčať cez skalnú puklinu, aby sa dostali do nasledujúcej podzemnej komnaty.

Úzke dvere, ktoré vedú k spáse, to ešte nie je všetko. Oni sú otvorené iba do času. Kto sa oneskorí, ten stráca šancu na spásu. Ježiš vyzýva, aby sme využili čas. Kresťan sa musí ponáhľať, aby dosiahol spásu. Pre neho to musí byť najsúrnejšia vec. Rátať s obmedzenými časovými možnosťami, to je jedna z podmienok múdreho využívania času.

Najdôležitejšie však je to, že samotné poznanie Ježiša v tomto živote nestačí k spáse. Tu na zemi jestvuje možnosť zostať v kontakte s Kristom bez šancí využitia v najdôležitejšej hodine, keď prídeme k zatvoreným dverám. Nič nepomôže vysvetľovanie, že sme boli pokrstení, že sme mali sobáš v kostole, že sme každý rok otvárali dvere kňazovi, ktorý prichádzal požehnať dom v období Troch kráľov. Nepomôže odvolanie sa na účasť na procesiách, nepomôžu naše tlieskanie pápežovi, vinše pri štedrej večeri. Ježiš neudeľuje spásu za samotné známosti. Potrebná je naša spravodlivosť. Ona – založená na viere a dobrých skutkoch – otvára dvere spásy. Známosti nestačia. Potrebné sú ruky oslobodené od krádeže a krivdy, ústa slobodné od klamstva, priame srdce a naplnené láskou k blížnemu.

Slová Ježiša sú prísne: „Odíďte odo mňa všetci, ktorí páchate neprávosť!“ ako aj „Nepoznám vás“. Oni naplnia srdcia nešťastných zúfalstvom. Začne plač. Kto je však vinný? Vedeli, že musia prejsť úzkou bránou, vedeli, že sa treba ponáhľať, lebo dvere budú zamknuté. Ak nevošli, je to výlučne ich vina.

Prísľub viery sa objavuje v celej ostrosti až v okamihu jeho naplnenia. Tak to bude s radosťou spasených, ktorí budú očarení prijatím, ktoré im pripravil Boh, a tak to bude s desivým zúfalstvom tých, ktorí spásu nedosiahnu. Ich smútok ešte prehĺbi fakt, že budú vidieť šťastie, ktoré im bolo pripravené, a ktoré z vlastnej viny stratili. „Uvidíte Abraháma, Izáka a Jakuba, i všetkých prorokov v Božom kráľovstve a vy budete vyhodení von“.

Ježiš neodpovedá na otázku, koľko ľudí bude spasených. Je to tajomstvo, ktoré pozná jedine Boh a nám nie je potrebné jeho poznanie. Keď Ježiš používa podobenstvo o úzkych dverách, tak túži ako dobrý pedagóg, pozvať nás k mobilizácii všetkých síl, aby sme dosiahli spásu. Fakticky totiž nejde o to, aby sme vedeli, koľko bude spasených, ale aby sme my sami patrili k spaseným.

Cestou do Jeruzalema prechádzal Ježiš mestami a dedinami a učil.

Ktosi sa ho spýtal: „Pane, je málo tých, čo budú spasení?“

On im povedal: „Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť. Keď hospodár vstane a zatvorí dvere a vy zostanete vonku, začnete klopať na dvere a volať: ‚Pane, otvor nám!‘ A on vám povie: ‚Ja neviem, odkiaľ ste!‘

Vtedy začnete hovoriť: ‚Jedli sme s tebou a pili, na našich uliciach si učil.‘ Ale on vám povie: ‚Ja neviem, odkiaľ ste; odíďte odo mňa všetci, čo pášete neprávosť!‘

Tam bude plač a škrípanie zubami, až uvidíte, že Abrahám, Izák, Jakub a všetci proroci sú v Božom kráľovstve, a vy ste vyhodení von.

A prídu od východu i západu, od severu i od juhu a budú stolovať v Božom kráľovstve.

A tak sú poslední, ktorí budú prvými, a sú prví, ktorí budú poslednými.“

Ako dosiahnuť spásu, ako byť spasený? Táto otázka sa nachádza v každom ľudskom srdci, otázka, ktorá sa niekedy prejavuje ako usilovné ľudské hľadanie, inokedy zasa ako zúfalé volanie a v niektorých prípadoch ako tichý plač. A práve táto otázka je jadrom evanjelia dnešnej nedele.

 Ježiš smeruje rozhodným spôsobom do Jeruzalema (porov. Lk 9,51). Táto cesta ho nakoniec privedie až k nespravodlivej smrti na kríži. Jednému človeku, ktorý sa na neho obrátil s otázkou: „Pane, je málo tých, čo budú spasení?" (Lk 13,23), povedal: „Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť“ (Lk 13,24). Kresťanský život na nás kladie požiadavky akými sú usilovnosť, premáhanie seba samého, námaha, jednoducho ide o to, aby sme viedli dobrý boj na základe viery (porov. 1Tim 6,12). Nemyslí sa tým samozrejme boj proti iným ľuďom, ale zápas, ktorý vedie každý vo svojom srdci proti nadvláde hriechu a temnoty (porov. Ef 6,10-17), proti hriechu, ktorý nás obklopuje (porov. Hebr 12,1), proti sklonom, ktoré sú akoby uspané v hĺbkach nášho podvedomia, ale často krát sa prebúdzajú a pôsobia násilne a agresívne až natoľko, že z nich vznikajú hrozné pokušenia. Je to ten istý boj, ktorý Ježiš víťazne zviedol cez svoju vernosť Božiemu slovu a modlitbe víťazstvom nad pokušiteľom na púšti (porov. Lk 4,1-13) až po skúšku v Getsemanskej záhrade (porov. Lk 22,39-46) a dokonca aj na kríži (porov. Lk 23,35-39). Ježiš prežíval tento zápas na vlastnej koži a aj v tomto zmysle je bránou, cez ktorú sa vstupuje do Božieho kráľovstva (porov. Jn 10,7)!

 Nejde o to, aby sme podnikali akési voluntaristické zápasy a tak dosiahli spásu, ale o to, aby sme každú čiastočku vlastnej bytosti predkladali prijímaniu milosti pochádzajúcej od Boha, ktorá chce, aby boli všetci ľudia spasení (porov. 1 Tim 2,4) a preto  ponúka všetkým spásu v Ježišovi Kristovi. Je to sám Kristus, koho môžeme vzývať s úplnou dôverou: „Súď ma, Bože, a rozhodni môj spor s neverným ľudom; zachráň ma pred zločincom a úskočným človekom“ (Ž 43,1 porov. 119, 154). Áno, náš zápas má zmysel a nárok na nádej len vtedy, keď je založený na našom osobnom vzťahu k Ježišovi Kristovi. To je tiež dôvod, prečo  Ježiš hovorí o pánovi domu, ktorý môže otvoriť, alebo zavrieť bránu, lebo súd nad každým z nás patrí jedine jemu. Bude to súd, ktorý odhalí najhlbšiu pravdu o našom živote, teda pravdivosť nášho spoločenstva s Kristom a to, či sme druhých milovali, alebo nemilovali podľa jeho príkladu (porov. Jn 13,34; 15,20), lebo v tých druhých, hlavne trpiacich a chudobných je prítomný On sám (porov. Mt 25,31-46). Práve toto je rozhodujúce, nie garancia spásy, ktorá by podľa našich predstáv mala byť len obyčajná príslušnosť ku Kristovej Cirkvi („Na našich uliciach si učil“ Lk 13,26), alebo naša účasť na eucharistii („Jedli sme s tebou a pili“ Lk 13,26). Ak neprežívame lásku dnes, bude nám v posledný deň nanič naše búchanie na bránu s prosbou „Pane, otvor nám!“ (Lk 13,25). Vtedy budeme počuť: „Ja neviem, odkiaľ ste; odíďte odo mňa všetci, čo páchate neprávosť!“ (Lk 13,27; porov. Ž 6,9).

 Ježiš potom dodáva ďalšie slovo plné nádeje: „A prídu od východu i západu, od severu i od juhu a budú stolovať v Božom kráľovstve“ (Lk 13,29). Jedná sa o eschatologickú hostinu, o ktorej hovorili starozákonní proroci (porov. Iz 25,6-10; 66,18-22), hostinu na ktorej budú mať účasť ženy a muži celej zeme. Ježiš predpokladal túto hostinu, keď stoloval s mýtnikmi a hriešnikmi (porov. Lk 7,34). Cez svoju ľudskosť nám hovoril čo je vykúpený život, život ľudsky naplnený, schopný milovať túto zem a slúžiť Bohu slobodne a v láske. A na konci takto naplneného života dal Ježiš veľkolepé prisľúbenie nám všetkým: „A ja vám dávam kráľovstvo, ako ho môj Otec dal mne, aby ste jedli a pili pri mojom stole v mojom kráľovstve“ (Lk 22,29-30). To je cieľ, ktorý na nás čaká. Jedinou podmienkou, ktorú máme splniť, keď chceme mať účasť na eschatologickej slávnosti plnej radosti na baránkovej svadobnej hostine (porov. Zjv 19,9), je to, aby sme sa snažili žiť už tu a teraz tak, ako žil sám Ježiš.

„A tak sú poslední, ktorí budú prvými, a sú prví, ktorí budú poslednými“ (Lk 13,30). Tento posledný  Ježišov výrok z dnešného evanjelia nás povzbudzuje k opatrnosti. Je to dôležité napomenutie, aby sme správne hodnotili svoju konkrétnu súčasnú existenciu, nie podľa povrchných svetských kritérií, ale tak, ako ju vidí náš Majster. Nezabúdajme na to, čo napísal sv. Augustín: „V posledný deň, mnohí, ktorí sa považovali za niekoho, kto je vo vnútri, zistia, že sú vonku, kým mnohí, ktorí si mysleli, že sú vonku, budú vo vnútri.“

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)