Dostali sme veľa.                                                                        Lk 12, 32-48

Keď čítame Ježišove slová: „Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať“ – najčastejšie myslíme na ľudí, ktorí sú zvlášť bohatí. Na tých, ktorí dostali po desať talentov. Zatiaľ čo dôkladnejší pohľad na dary a zverené úlohy, ktoré sme dostali od Boha, nás nútia, aby sme tieto Ježišove slová vzťahovali na seba.

V našom spoločenstve zhromaždenom pri oltári niet človeka, ktorý by málo dostal. Všetci sme dostali mnoho. Vezmime do úvahy prirodzené povolanie človeka do manželstva. Vo chvíli sobáša manžel dostáva druhého človeka a stáva sa zodpovedný za jeho život tu na zemi i za večný. Či možno dostať čosi viac? Jeden človek v Božích očiach je viac hodný ako všetky poklady zeme!

Povolanie k materstvu a k otcovstvu. Dieťa, ktoré Boh zveruje rodičom do výchovy. Byť zodpovedný za sformovanie ľudského srdca, za prípravu do života, na lásku. Či možno dostať čosi viac? Či sú na zemi väčšie poklady, ako ľudské srdcia a väčšie úlohy, ako ich vyriešenie?

Mnoho ľudí si nemusia plniť rodinné povinnosti. Idú životom bez spolumanžela a bez vlastného dieťaťa, ale z toho nevyplýva, že sú oslobodení od zodpovednosti za druhého človeka. Dokonca naopak. Boh potrebuje takých, ktorí nie sú zaťažení rodinnými starosťami, aby pomohli iným. Je ich mnoho: chorí, starí, ľudia v zlozvykoch, osamelí, zlomení... Niekedy stačí venovať sa takému človeku pol hodiny, a niekedy to treba robiť celé roky. Boh nám ho dáva, zveruje, ponecháva. A znovu sa vracia otázka: či možno dostať čosi viac?

Kňaz hovorí: „Stretol som v živote mnoho ľudí rozbitých, zlomených, uzavretých. Pokúšal som sa ich pozdvihnúť a vtedy som počul smutné vyznania. Ja už nemám síl ani odvahy. Toľkokrát som hľadal oporu v človeku a toľkokrát som prežíval horkú chuť sklamania.“

Ľudia príliš ľahko podávajú ruku a príliš ľahko opúšťajú. Dnes je čas, aby sme sa zamysleli. Dostali sme mnoho. Zrátajme ľudí, ktorých nám Boh zveril: naše deti, otec, matka, príbuzní, blízki, známi i tí, ktorých náhodne stretávame, ktorí očakávajú pomocnú ruku. Splnili sme úlohy, ktoré nám určil Boh? Skôr či neskôr príde chvíľa, keď sa Boh spýta: Vtedy a vtedy som ti zveril toho človeka. Čo si s ním urobil? Tu na zemi sa možno ľahko vyhovoriť nedostatkom času, inými záujmami, ťažkosťami, ale pred Bohom to nebude také jednoduché.

Každý z nás dostal mnoho darov a mnoho úloh. Od každého z nás teda budú požadovať veľa.

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo. Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu! Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí. Lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce.

Bedrá majte opásané a lampy zažaté! Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope. Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť. Veru, hovorím vám: Opáše sa, posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať. A keď príde pred polnocou alebo až nad ránom a nájde ich bdieť, budú blahoslavení.

Uvážte predsa: Keby hospodár vedel, v ktorú hodinu príde zlodej, nedovolil by mu vniknúť do svojho domu. Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.“

Peter mu povedal: „Pane, toto podobenstvo hovoríš iba nám, alebo všetkým?“

Pán povedal: „Kto je teda verný a múdry správca, ktorého pán ustanoví nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával určený pokrm? Blahoslavený sluha, ktorého pán pri svojom príchode nájde tak robiť. Veru, hovorím vám: Ustanoví ho nad všetkým, čo má.

Ale keby si ten sluha v srdci povedal: ‚Môj pán voľajako nejde,‘ a začal by biť sluhov a slúžky, jesť, piť a opíjať sa, pán toho sluhu príde v deň, keď to najmenej čaká, a v hodinu, o ktorej nevie, oddelí ho a dá mu podiel medzi nevernými.

Toho sluhu, ktorý poznal vôľu svojho pána, no nepripravil sa a nesplnil jeho vôľu, veľmi zbijú. Toho, ktorý ju nepoznal a urobil niečo, za čo si zaslúži bitku, menej zbijú.

Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať.“

„Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo!“ (Lk 12, 32). Týmito Ježišovými slovami sa otvára dnešné čítanie z Lukášovho evanjelia. Okrem to, že ich obsah nám prináša veľkú útechu, nachádzame v nich i posolstvo, ktoré vymedzuje identitu nášho spoločenstva presne podľa toho, ako ju chce mať Kristus. Keď Ježiš toto spoločenstvo definuje ako „maličké stádo“, zdôrazňuje tým predovšetkým, že On je pravý pastier (porov. Jn 10, 11.14). Otec dal ovce do jeho rúk a Ježiš im dáva večný život (porov. Jn 10,27-30). Čo ale znamená byť „maličkým stádom“? – Tento výraz nesmieme chápať len v kvantitatívnom zmysle. Podčiarknutie malosti je napomenutím proti pokušeniu hrať prím a nechať sa obdivovať druhými (porov. Lk 6, 26). Cirkev sa musí zriekať pýchy a arogancie, pretože jej úlohou je prejavovať pokoru, ktorou sa vyznačuje ten, kto vkladá celú svoju dôveru v nebeského Otca a v jeho prichádzajúce Kráľovstvo.

Na tomto mimoriadnom výroku potom závisí celý zvyšok dnešného evanjelia. Ježiš hneď potom prosí učeníkov, aby svoj majetok rozdali v almužnách chudobným, aby sa s druhými delili o to, čo majú, a nerobili si starosti o zajtrajšok (porov. Mt 6,34). Ten, kto vie, že tam, kde je jeho poklad, tam je tiež jeho srdce, nemôže sa zaťažovať hromadením majetku na úkor svojich blížnych. Pravým pokladom života kresťana je jeho spoločenstvo s Pánom Ježišom Kristom. Tým najreálnejším závdavkom pokladu, ktorý je pre nás pripravený v nebesiach, je radosť z toho, že už dnes prežívame bratské zdieľanie. Ako by sme sa mohli radovať na konci časov, keď sa práve z tohto nedokážeme radovať tu a teraz?

Ak je teda Ježiš prevzácnym pokladom nášho života, teda ten, kvôli ktorému stojí za to dokonca stratiť tento pozemský život (porov. Lk 9,24), potom sme rovnako schopní smerovať všetku svoju existenciu k jeho druhému príchodu na konci časov. My kresťania sme totiž definovaní ako ľudia, ktorí očakávajú slávny príchod Spasiteľa Ježiša Krista (prorv. 1 Tim 2,13), ako tí, ktorí „s láskou očakávajú jeho príchod“ (2 Tim 4,8). To, čím sa odlišujeme od ostatných, je postoj očakávania, ako ho výstižne vykresľuje sám Ježiš: „Bedrá majte opásané a lampy zažaté! Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope“ (Lk 12,35-36). K tomuto napomenutiu potom pripája blahoslavenstvo: „Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť. Veru, hovorím vám: Opáše sa, posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať“ (Lk 12,37). Ten, kto bude očakávať Pána s bdelosťou, okúsi, že Pán k nemu bude opakovať gestá z poslednej večere, kedy sa prejavil ako Služobník svojich učeníkov a povedal im: „Veď kto je väčší? Ten, čo sedí za stolom, či ten, čo obsluhuje? Nie ten, čo sedí za stolom? A ja som medzi vami ako ten, čo obsluhuje“ (Lk 22,27). Áno, musia byť stále bdelí, lebo Pán Ježiš príde v hodinu, na ktorú nikto nepomyslí, teda ako zlodej v noci. Ten, kto na neho v bdelosti dokáže čakať, zakúsi, že sa ňom vyplnia Majstrove slová: „A ja vám dávam kráľovstvo, ako ho môj Otec dal mne, aby ste jedli a pili pri mojom stole v mojom kráľovstve, sedeli na trónoch a súdili dvanásť kmeňov Izraela“ (Lk 22, 29-30)!

Nakoniec vyzvaný Petrom Ježiš vyvodzuje zo svojich slov niektoré dôsledky platné zvlášť pre tých, ktorí sú v komunite zodpovední za duchovné vedenie a pastoráciu. Ak sú všetci vyzývaní k bdelosti, potom je zároveň skutočnosťou, že Pán, ktorý je Pastierom pastierov (porov. 1 Pt 5,4), niektorým osobám zveril úlohu, aby boli vernými a múdrymi správcami, keď ich poverí, aby rozdeľovali spoluslužobníkom diel stravy v náležitý čas. Nuž teda práve zmienení správcovia, alebo dnešní pastieri Cirkvi, majú mať na pamäti, že sú povolaní k tomu, aby svoju úlohu naplňovali ako služobníci toho Krista (porov. 1 Kor 4,1), ktorý vyhlasuje za blahoslavených tých služobníkov, ktorí budú vo chvíli jeho príchodu vernými vykonávateľmi svojho poslania. Keby však kvôli tomu, že prestanú bedlivo očakávať svojho Pána, podľahli pokušeniu chovať sa k zverenému stádu ako majitelia (porov. 1 Pt 5,3), budú veľmi prísne potrestaní. Nebudú totiž môcť tvrdiť, že o tom neboli náležite poučení...

Maličké stádo sa nemá obávať ničoho, čo prichádza zvonka, pretože jediná skutočná hrozba prichádza zvnútra, z jeho neschopnosti milovať Pána Ježiša a bedlivo očakávať Pánov príchod v sláve. Práve toto bdelé očakávanie dáva zmysel nášmu životu a inšpiruje nás v každodennom živote k tomu, aby sme prežívali evanjelium naozajstným spôsobom. Toto pochopil výborne sv. Bazil, ktorý napísal: „Čo je kresťanovi vlastné? Má ustavične bdieť a vždy byť ochotný konať to, čo sa páči Bohu, lebo si je vedomý toho, že Pán príde vo chvíli, kedy sa nenazdáme.“

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)