17. nedeľa cez rok C

 

Keď sa modlíte, hovorte...                        Lk 11,1-13

 

Pekná je modlitba Abraháma, ktorý sa prihovára za obyvateľov Sodomy a Gomory. Na základe tohto textu v knihe Genezis (Gn 18,20-32) môžeme pochopiť rozdiel medzi modlitbou a rannou či večernou modlitbou. Ranná či večerná modlitba sa skladá z mnohých nábožných textov, ktoré treba „odrecitovať“. Oproti tomu modlitba je dôležitý rozhovor s Bohom na presne určenú tému.

Abrahám vlastne šesťkrát opakuje tú istú prosbu čoraz odvážnejšie, pričom mení počet spravodlivých, ktorých chcel hľadať na ohrozených miestach. Tu niet reči o „odrecitovaní“ rannej modlitby, tu je vecný rozhovor s Bohom. A tak má vyzerať naša modlitba.

Učeníci pozorovali Ježiša, keď sa modlil. Vedeli recitovať modlitby, spievať žalmy a hymny, nevedeli sa však modliť. Prosia, aby ich Ježiš naučil tomuto umeniu rozhovoru s Otcom. Ježiš kladie dôraz vlastne na stručnosť, uvádza iba niekoľko prosieb a chce, aby učeníci – rovnako starostlivo ako Abrahám – prosili, opakovali, pričom budú mať na mysli iba jednu prosbu.

V modlitbe je málo slov, ale mnoho dôvery a úsilia o získanie toho, o čo prosíme. Život sám rozhoduje o obsahu modlitby. Raz sa nachádzame v situácii, keď od rána do večera, v dome i v kostole, na ulici i v obchode, v práci i v odpočinku opakujeme jednu prosbu: „Otče, buď vôľa Tvoja“. To je modlitbové prispôsobenie svojej vôle Otcovej vôli. Srdce pomaly bije v rytme tejto prosby, modlitba sa stáva rytmom srdca.

V inej situácii, keď človeka sužuje pocit viny, modlitbou sa stane prosba: „Otče, odpusť nám naše viny“. Táto modlitba opakovaná deň za dňom vedie človeka do spovednice, k vyznaniu hriechov vo sviatosti pokánia.

Zasa v inej situácii, keď sa človek nachádza v blízkej situácii k hriechu, rozmodlené srdce začína volať: „Otče, zbav nás od zlého“, „Otče, nedaj, aby sme podľahli pokušeniu“. Takáto modlitba vyzýva k úsiliu, aby sme sa rozišli s príležitosťou k hriechu, aby sme ešte užšie spolupracovali s Bohom.

Autentická modlitba približuje k Bohu, vedie k stretnutiu s Ním. Človek vtedy zvažuje každé slovo a oveľa viac počúva ako hovorí. Iba takáto modlitba formuje ľudské srdce, iba takáto modlitba je tvorivá.

Raz sa Ježiš na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“

Povedal im: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia.“

Potom im hovoril: „Niekto z vás má priateľa. Pôjde k nemu o polnoci a povie mu: ‚Priateľu, požičaj mi tri chleby, lebo prišiel ku mne priateľ z cesty a nemám mu čo ponúknuť.‘ A on znútra odpovie: ‚Neobťažuj ma! Dvere sú už zamknuté a deti sú so mnou v posteli. Nemôžem vstať a dať ti.‘

Hovorím vám: Aj keď nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje.

Aj ja vám hovorím: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria.

Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada? Alebo ak pýta vajce, podá mu škorpióna?

Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“

 

Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov" (Lk 11,1). Práve s touto požiadavkou sa na Ježiša obraciame aj my dnes, keď zároveň počúvame jeho vlastné ponaučenie o modlitbe.

Požiadavka učeníkov vychádza z toho, ako vidia Ježiša v noci, alebo skoro ráno na púšti ponoreného do modlitby. Ježiš si starostlivo chráni čas venovaný tomu, aby intenzívne prežíval svoj osobný vzťah k Bohu, ktorý ho poslal. Práve tento čas venovaný modlitbe mu dáva silu, aby svoj život napĺňal v Jeho službe a v službe ľuďom. Evanjelista Lukáš kladie veľký dôraz na Ježišovu modlitbu, o ktorej sa zmieňuje v rozhodujúcich chvíľach jeho života. O Ježišovej modlitbe hovorí napríklad vo chvíli jeho krstu v Jordáne (porov. Lk 3,21-22) aj na kríži, keď prosí nebeského Otca o odpustenie pre tých, ktorí ho pribíjajú na kríž (porov. Lk 23,34) a potom mu poslušne odovzdáva svojho ducha (porov. Lk 23,46). Ježiš nás teda učí tomu, čo on sám dôsledne prežíva. Jeho modlitba je hlboko osobná, o čom svedčí fakt, že sa na Boha obracal ako na svojho Otca a to veľmi dôverne, čomu zodpovedá oslovenie Abba (porov. Mk 14,36). To je prístupová brána k tajomstvu jeho osoby, ktorá je úplne v znamení synovského vzťahu k milovanému nebeskému Otcovi.

Aj to sú dôvody, prečo svojim učeníkom odpovedá na ich požiadavku modlitbou Otče náš. Podľa Tertuliána je práve táto modlitba akýmsi súhrnom evanjelia. Dnes počúvame Lukášovu verziu Otčenáša, ktorá je skôr súhrnom Ježišových ponaučení rozosiatych vo všetkých štyroch evanjeliách. Je to vzor všetkého podstatného, čo má charakterizovať kresťanskú modlitbu. Po oslovení „Otče náš“ nasleduje päť prosieb, ktorých poradie určite nie je náhodné. Najskôr prosíme o to, aby Meno živého Boha bolo posväcované, aby ho mohli všetci uznať ako trikrát svätého Boha. Pri prosbe „príď kráľovstvo tvoje“ prosíme o to, aby sa Božia vláda prejavila prostredníctvom pokoja, spravodlivosti a zmierenia. Zároveň prosíme o príchod tohto Kráľovstva v jeho eschatologickej forme, ako o tom hovoril sám Ježiš (porov. Lk11,20; 17,21). Tieto prísľuby sa ale zatiaľ neuskutočnili vo svojej plnosti. Potom prichádzajú prosby o to, čo potrebujeme pre život, teda o každodenný chlieb, ktorý je plodom Božieho požehnania našej práce; odpustenie našich vín, ktoré je podmienené naším odpustením vo vzťahu k blížnym (porov. Mt 6,14-15); napokon prosíme Boha o to, aby sme nepodľahli náporu Zla v hodine pokušenia.

Podobenstvom o človeku, ktorý uprostred noci obťažuje svojho priateľa, keď ho prosí o chlieb, Ježiš podčiarkuje, že kresťanská modlitba sa musí vyznačovať vytrvalosťou a dôveryplnou naliehavosťou, ako to vidno u Abraháma (porov. Gn 18,20-32) a u Mojžiša (porov. Ex 32,11-14.30-32). Ježiš sám to komentuje: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (Lk 11,9). Na inom mieste Majster hovorí: „Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať.“ (Mk 11,24). Veď „váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili“ (Mt 6,8). Nikto z nás si nedovolí ani pomyslieť na to, že by nám namiesto chleba dal kamene, lebo hoci my sme zlí, Boh je dobrý a tak sa naša synovská modlitba meria pevnosťou našej viery v neho!

Nakoniec to Ježiš uzatvára: „ Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“ (Lk 11,13). Ak na paralelnom mieste u Matúša čítame, že Boh dáva dobré veci (porov. Mt 7,11), tu je reč priamo o Duchu Svätom ako o dare z ktorého Otec nikdy neuberie tomu, kto k nemu priľne. Duch Svätý je naozaj dobrý dar, dar všetkých darov... Prvé slová, ktoré môžeme pri modlitbe vysloviť, sú tie, ktorými prosíme o zoslanie Ducha Svätého, lebo si môžeme byť istí, že v tomto dare sú zahrnuté všetky ostatné obdarovania. „Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ (Rim 8,26). Jedine Duch Svätý nás môže urobiť schopnými načúvať Bohu a vnukať nám slová, ktoré nás vovedú do dialógu s Ním, lebo nás vedie k tomu, aby sme prijímali Božiu vôľu.

Duch Svätý vlieva do našich sŕdc schopnosť, aby sme sami seba vnímali ako Božích synov a Ježišových bratov a aby sme všetkých ostatných vnímali ako Bohom chcených, stvorených a milovaných. Práve týmto spôsobom nás modlitba premieňa, keď nás privádza k tomu, aby sme žili vo vzťahu s Otcom, skrze Ježiša Krista, v sile Ducha Svätého.

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)

Súvisiace: 
Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: