13. nedeľa cez rok C

 

Ako nasledovať Ježiša?                 Jn 9, 51-62

 

Keď budeme pozorne čítať dnešný úryvok sv. Evanjelia, môžeme ľahko obviniť Ježiša z „neľudskosti“. Lebo ako je možné žiadať, aby sa niekto vzdal účasti na pohrebe vlastného otca? Predsa Ježiš vedel, že je deň pohrebu otca, a napriek tomu povolanému učeníkovi nedovoľuje, aby sa na ňom zúčastnil. Nemohol počkať jeden deň? Druhému zakazuje rozlúčiť sa so svojimi blízkymi. Zdá sa, že gesto rozlúčky je gestom lásky. Zatiaľ čo Ježiš žiada vzdať sa tohto gesta. Jasne vidieť, že Ježišovi ide o to, aby Jeho učeník dokázal pretrhnúť dokonca srdcu najbližšie putá, ktoré ho spájajú s rodinou, s domom.

Prečo Ježišovi ide o umenie vzdať sa? Odpoveď je jednoduchá. Ježiš sa usiluje o to, aby Jeho učeník bol slobodný, a niet slobody bez ovládania umenia zrieknutia sa. Iba ten je opravdivo slobodný, kto sa dokáže vzdať všetkého. Evanjeliová cesta života je jedinou cestou na svete, na ktorej platíme sebou samými. Pokrok na tejto ceste je možný výlučne za cenu zriekania. Treba zaplatiť sebou, treba zaplatiť sebazaprením, treba zaplatiť vzdaním sa.

Na iných cestách tohto sveta možno platiť inými hodnotami. Jedným bohatstvo dovoľuje zájsť v živote príliš ďaleko, iní sa šplhajú pomocou známostí. Dnes sú protekcie dokonca cennejšie ako peniaze. Ktokoľvek chce robiť kariéru v tomto svete, musí mať „ramená“, niet inej možnosti. Často ľudia platia dokonca svojou hodnosťou. Na tejto ceste pomáhajú pekné oči, pekný vzhľad, silné lakte, a pod. Ale na evanjeliovej ceste je toto všetko neplatné. Pomocou týchto hodnôt neurobíme ani jeden krok. Tu platíme sami sebou, zapretím, zriekaním. To je cesta slobody, cesta, ktorá vedie k pravej láske.

Najviac sa bojíme tejto veľkej ceny. A nedivme sa, že Ježiš má tak málo učeníkov. Cena príslušnosti k Nemu je najvyššou cenou, akú možno zaplatiť na zemi. Táto cena odstrašuje. S tým, že my obyčajne vidíme výšku ceny, a nevidíme hodnoty, ktoré za ňu získavame. Ježiš však stavia vec jasne: ty mi daj seba samého, a ja ti dám seba. To je zákon Evanjelia. Preto na evanjeliovej ceste platíme sebou, vzdaním sa všetkých dočasných hodnôt pre Krista, pretože On tiež platí sebou. Môže to pochopiť iba ten, kto opravdivo miluje, lebo je to zákon lásky. Až vtedy, keď človek opravdivo kohosi miluje, dokáže sa pre neho vzdať všetkého. Ak matka opravdivo miluje svoje dieťa, dokáže sa kvôli nemu vzdať dokonca vlastného života. Ak muž opravdivo miluje svoju ženu, dokáže sa kvôli nej vzdať všetkého. Ak autenticky milujem Krista, tak sa pre Neho dokážem vzdať dokonca veľkých dočasných hodnôt. Stretnutie v láske je možné jedine cez zriekanie a v zriekaní. Totiž cestou k láske je cesta slobody, a podmienkou získania plnej slobody je zriekanie.

Keď sa napĺňali dni, v ktoré mal byť Ježiš vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema a poslal pred sebou poslov. Oni sa vydali na cestu a prišli do istej samarijskej dediny, aby mu pripravili nocľah. Ale neprijali ho, lebo mal namierené do Jeruzalema.

Keď to videli učeníci Jakub a Ján, povedali: „Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?“

On sa obrátil a pokarhal ich. A odišli do inej dediny.

Ako šli po ceste, ktosi mu povedal: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.“

Ježiš mu odvetil: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“

Inému vravel: „Poď za mnou!“ On odpovedal: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.“

Ale Ježiš mu povedal: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo!“

Aj iný hovoril: „Pane, pôjdem za tebou, ale najprv mi dovoľ rozlúčiť sa s rodinou.“

Ježiš mu povedal: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“

Ako nasledovať Pána Ježiša, ako kráčať v jeho šľapajach (porov. 1 Pt 2,21)? Práve na túto otázku nám dnešné evanjelium ponúka odpoveď.

Evanjeliový úryvok začína dôležitou poznámkou: Ježiš sa „pevne rozhodol ísť do Jeruzalema“ (Lk 9,51). Na tomto mieste začína aj ústredná časť Lukášovho evanjelia, v ktorej Ježiš s najväčšou rozhodnosťou putuje do svätého mesta a zbiera všetky svoje sily na to, aby dokázal čeliť ťažkostiam, ktoré na neho čakajú. On veľmi dobre vie, že „nie je možné, aby prorok zahynul mimo Jeruzalema“ (Lk 13,33). Napriek jeho úsiliu ukázať Jeruzalemu cestu pokoja, pred jeho utrpením mu nezostane nič iné, len aby nad týmto tak milovaným mestom zaplakal, lebo nebolo schopné spoznať toho, kto ho navštívil, aby mu priniesol pokoj (porov. Lk 19,41-44).

Ježiš posiela pred sebou poslov, ktorí majú oznámiť kadiaľ Majster pôjde. Keď však títo poslovia prišli k jednému samaritánskemu mestu, boli odmietnutí. V pozadí bola náboženská neznášanlivosť medzi židmi a samaritánmi (porov. Jn 4,9). Ježiš nie je vždy milo prijímaný. Na prvý pohľad je však jasná jeho vôľa nepomstiť sa, nereagovať násilím na urážku, ktorej sa mu dostalo. Toto ale nie je zmýšľanie vlastné jeho učeníkom, ktorých reprezentanti Ján a Jakub ako búrliví „Synovia hromu“ (Mk 3,17), by chceli nechať zostúpiť oheň z neba na tých, ktorí ich odmietli. Pritom sa môžu odvolávať na dávneho, slávneho proroka Eliáša, ktorý práve týmto spôsobom jednal so svojimi odporcami (porov. Múd 1,10. 12). Ale Ježiš takto nekoná, on nechce odplácať tvrdosť tvrdosťou. On žije lásku k nepriateľom, to isté učí aj svojich nasledovníkov (porov. Lk 6,27-35), a tak svojim nasledovníkom ukazuje, že človek nesmie podľahnúť strašnej logike odplaty... Ježišov učeník je vždy povolaný k tomu, aby konal len a len dobro a to aj tvárou v tvár tomu, kto mu spôsobuje zlo.

Počas tohto putovania do Jeruzalema predstupujú pred Ježiša dvaja adepti na učeníkov. Iný, ktorého povoláva sám Ježiš, kladie podmienky. Toto ale nie je postoj zlučiteľný s nasledovaním, ktoré vyžaduje predovšetkým načúvanie Ježišovmu povolaniu, jeho prijatie a poslušnosť voči nemu. Musíme byť ochotní ísť s ním aj tam, kam sa nám práve nechce a nesmieme sa vzpierať požiadavkám, ktoré sú na nás kladené. Tak to bolo s tými, ktorí Ježiša nasledovali po cestách Galilei a Júdska, aj keď sa nevyhli pádom a prejavom slabosti svojej viery.

Prvý adept sa postavil pred Ježiša a plný horlivosti vyhlasoval: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš“ (Lk 9,57). Ale zdá sa, že Ježiš mu hneď berie odvahu, keď popisuje svoje podmienky stavu pútnika bez istoty príbytku, ako je to u človeka, ktorý za základné meradlo existencie a svojho konania dáva samotné Božie kráľovstvo: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť“ (Lk 9,58). Ten, kto chce nasledovať Ježiša, nesmie klásť požiadavky a stavať na obdiv svoje vlastné ja.

Iného človeka zasa povoláva sám Ježiš, ten mu ale odpovie: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca“ (Lk 9,58). Ale Ježiš žiadne odklady nepripúšťa a odpovedá paradoxným výrokom: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo“ (Lk 9,60). Keď je človek povolaný, nie je čas ani na splnenie povinností, ktoré pred nás kladie úcta k členom vlastnej rodiny (porov. Ex 20,12; Tob 4,3). Človek odpovedá tým, že tu a teraz postaví Ježiša na prvé miesto.

Objaví sa ešte tretí adept, ktorý hovorí Ježišovi: „Pane, pôjdem za tebou, ale najprv mi dovoľ rozlúčiť sa s rodinou“ (Lk 9,61). Práve toto Eliáš dovolil Elizeovi (porov. 1Kr 19,19-21), ale Ježiš hovorí niečo iné: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo“ (Lk 9,62).

Kresťanský život stojí na rozhodnosti a vytrvalosti. Rozhodnosť predstavuje nevyhnutnú mobilizáciu energie na rozhodnutie sa vzhľadom na vytýčený cieľ, vytrvalosť je každodenná vernosť až do smrti. Každodenne musíme zabúdať na to, čo je za nami a usilovať sa o to, čo je pred nami (porov. Flp 3,13), teda o Ježiša Krista, ktorý je neustále pred nami na ceste do Božieho kráľovstva.

Ježiš úprimne a bez obalu vyslovil svoje požiadavky pre tých, ktorí ho chcú nasledovať, požiadavky platné pre všetkých kresťanov. Ako teda máme odpovedať na povolanie, ktoré sa rodí z jeho lásky k nám? – Jedine láskou, Ježiša musíme milovať nadovšetko, viac ako kohokoľvek iného a čokoľvek iné (porov. Mt 10,37). Skrze neho máme potom milovať všetkých ostatných, vrátane našich protivníkov a nepriateľov. Ak sa vo svojom živote máme takto správať, potom je potrebné Ježiša vnímať ako ten najcennejší poklad nášho života (porov. Mt 13,44). Ako zásadu musíme prijať to, že žiť naplno tak ako žil On, naozaj stojí za to. Napokon On sám to jasne hovorí: „ Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho“ (Lk 9,24).

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)

Súvisiace: 
Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: