Správne investovať talenty                     Mt 25, 14-15. 19-21

   Podobenstvo z minulej nedele uzatvára Ježišovo napomenutie: „Preto bdejte, lebo neviete ani dňa ani hodiny“ (Mt 25,13), kedy Syn človeka príde v sláve (porov. Mt 25,31). Ako máme bdieť? Ako dávať do konkrétnych činností a zmýšľania túžbu po definitívnom stretnutí s Pánom? Ježiš nás to učí v dnešnom viacznačnom a tajomnom podobenstve: nemali by sme ho chápať ako prednášku o finančnom hospodárení ani ako vychvaľovanie tých, čo sú ekonomicky zdatní...

  Istý bohatý človek sa pripravoval na odchod, a tak zveril svoje peniaze niektorým sluhom, aby počas jeho neprítomnosti tento kapitál strážili a podnikali s ním: „jednému dal päť talentov, druhému dva a ďalšiemu jeden, každému podľa jeho schopností, a odcestoval“ (Mt 25,15). Ten človek je obrazom Boha, ktorý prostredníctvom svojho Syna Ježiša Krista dáva ľuďom dôveru a nachádza radosť v tom, že každému z nás milostivo udeľuje svoje dary (porov. Mt 10,8). Robí to s ohľadom na schopnosti jednotlivých osôb, pretože dobre vie, čo sme schopní prijať a uniesť. To hlavné spočíva najmä v rozpoznávaní a prijímaní Božích darov s vďačnosťou, lebo sú presne vymerané pre naše osobné dobro. Zároveň nesmieme porovnávať prijaté dary s tým, čo dostali ostatní. Je na nás, aby sme s prijatými darmi dobre naložili, teda aby sme na nevýslovné obdarovanie odpovedali celým svojím životom. Toto za nás totiž nemôže urobiť nik iný!

  Prví dvaja služobníci sa namáhali a zverené talenty im priniesli dvojnásobný zisk; nevieme však, ako si pri tom počínali. Ale tretí služobník vyhĺbil len jamu do zeme a jediný talent, ktorý mu bol zverený, do nej ukryl: uložil tam to, čo stále považoval za majetok svojho pána. „Po dlhom čase“ (Mt 25,19) – ďalšia narážka na oneskorovanie parúzie, teda druhého príchodu Ježiša Krista na konci čias (porov. Mt 24,48; 25,5) – sa pán vracia z ciest a po jednom si volá svojich služobníkov, aby zistil, ako naložili so zvereným majetkom. Keď videl úžitok, ktorý priniesli talenty zverené do správy prvým dvom sluhom, oboch pochváli rovnakým spôsobom: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána“ (Mt 25,21). Nie je to veľa slov, ale je v nich obsiahnutý hlboký význam, najmä keď si pomyslíme na odmenu, ktorá spočíva v účasti na Pánovej radosti, čo odkazuje na účasť na eschatologickej slávnosti, na hostine Božieho kráľovstva (porov.  Mt  8,11). V porovnaní s touto plnosťou spoločenstvo sa akékoľvek naše počínanie javí ako niečo len málo významné, ​​a predsa bez tohto „nad málom“ by sme nemohli zakúšať ono „nad mnohým“, ku ktorému nás Pán volá. . .

  Matúšova pozornosť sa ďalej sústredí na rozhovor medzi pánom a tretím služobníkom, ktorý sa ihneď ospravedlňuje: „Pane, viem, že si tvrdý človek: žneš, kde si nesial, a zbieraš, kde si nerozsýpal“ (Mt 25,24). Prečo by mal byť pán tvrdý? Skôr by sa dalo povedať, že je šikovný a vo svojom počínaní podnikavý. Problém spočíva v tom, že ten sluha si v srdci vytvoril nesprávnu predstavu o svojom pánovi, ako bohužiaľ často aj my máme zlý obraz Pána vo svojej mysli. A sú to jeho vlastné slová, ktoré ho odsudzujú (porov. Lk 19,22), lebo odhaľujú pravý obsah jeho srdca (porov. Mt 12,34): „Bál som sa, preto som išiel a ukryl tvoj talent v zemi. Hľa, tu máš, čo je tvoje“ (Mt 25,25). Strach z Boha – história, ktorá začína už Adamom (porov. Gn 3,10)! Strach ísť do rizika a nechať prinášať plody, to čím sme boli obdarení; strach prijať dar ako skutočné obdarovanie, ako to, čo sa vymyká logike moje – tvoje. Toto všetko, a nie tvrdosť onoho pána, zneschopnili služobníka, ktorý tak musí byť vyhlásený za zlého a lenivého (porov. Mt 25,26). Na myseľ nám v danej súvislosti prichádzajú otázky hospodára v inom podobenstve, kde odpovedá sluhovi, ktorý ho kritizuje: „Alebo nesmiem so svojím robiť, čo chcem? Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý?“ (Mt 20,15).

  Potom pán objasňuje skutočný zmysel svojho konania, totiž aby jeho služobníci pracovali, aby sa nasadili, k čomu im mali napomôcť zverené talenty a tak nadobudli zisk a zachránili svoj život (porov. Lk 21,19). Ten, kto neinvestuje svoje talenty, napokon o ne nevyhnutne príde a tak premárni svoj život. To je tiež význam Ježišovho komentára: „ Lebo každému, kto má, ešte sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má“ (Mt 25,29). Bdelý je teda ten, kto s vďačnosťou vyvíja najvyššie úsilie, aby čo najlepšie využil onoho „mála“, ktoré má k dispozícii. A ako sa majú zverené dary využívať, to nám objasní sám Ježiš v reči o poslednom súde (porov. Mt 25,31- 46).

Spracované podľa: Enzo Bianchi, Hlásej slovo