Zmýšľať podľa Boha                   Mt 16, 21-27

Ježiš začal svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“

On sa obrátil a povedal Petrovi: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“

Potom Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.

Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?! Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov.“

Stále sme v blízkosti Cézarei, kde Peter vyznal Ježiša ako Krista, Mesiáša, Pomazaného (porov. Mt 16,16). Ale akým Mesiášom Ježiš je? To sa dozvieme od samotného Majstra.

  Po vypočutí Petrových slov Ježiš svojim učeníkom prikázal, aby nikomu nehovorili, že je Bohom poslaný Mesiáš (porov. Mt 16,20), pretože tento titul by mohol byť nesprávne pochopený. A práve „Od tej chvíle“ (Mt 16,21), čo je znamením rozhodujúceho okamžiku na Ježišovom putovaní, ktoré s ním jeho spoločenstvo zdieľa, „začal Ježiš svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Mt 16,21; porov. tiež Mt 17,22-23. 20, 17-19). Ale čo znamená, že Ježiš toto všetko „musí“ prežívať? Určite sa nejedná o akýsi krutý osud, ktorý by mu Pán dal do vienka: táto nutnosť sa jednoznačne týka nevyhnutnej potreby ľudí. V nespravodlivom svete totiž spravodlivý nemôže nebyť prenasledovaný a nakoniec zabitý (porov. Múd 2) a Ježiš ako Spravodlivý po výčitke svojim odporcom a nepriateľom neodpovedá násilím a zostáva zásadne verný Bohu Otcovi aj poslaniu, ktoré mu bolo zverené. Až neskôr dochádza k tomu, že nevyhnutnosť diktovaná ľudskou situáciou môže byť vnímaná ako nevyhnutnosť ustanovená Bohom: slobodná poslušnosť voči Božej vôli, ktorá od Ježiša žiada život v láske až do krajnosti – v láske, ktorá sa nesmie zastaviť ani pred násilnou smrťou. Ježiš tak naozaj žil a aj chápal svoje mesiášske povolanie vo svetle Božieho slova, najmä potom, vo svetle postavy trpiaceho Služobníka Pánovho, o ktorom hovorí prorok Izaiáš ( porov. Iz 52, 13-53,12).

  Ale Peter, ako správny hebrejský veriaci nemôže prijať, že práve toto má byť údelom Božieho Mesiáša, Kráľa Izraela. Preto reaguje veľmi ľudsky a ako je pre neho typické – impulzívne. Berie si Ježiša bokom a začne ho napomínať: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ (Mt 16,22). Učeník, ktorý ani nevie, čo hovorí, sa odvažuje napomínať Majstra... Ježiš mu odpovie veľmi tvrdými slovami: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mt 16,23). To znamená, aby sa Peter zase vrátil na to miesto, ktoré mu patrí. Peter zmýšľa príliš svetsky. Prechod od blahoslavenstva adresovaného Petrovi k tomu, že je označený za „satana“, je náhly a prudký. Presne to isté sa deje aj nám, keď opúšťame cestu nasledovania svojho Pána a chceme ísť v istom zmysle pred ním, a tak mu prekážame v putovaní, ktoré on sám určuje svojmu malému stádu.

  V tejto chvíli Ježiš ukazuje, aký spôsob zmýšľania a jednania sa požaduje od toho, kto chce žiť ako jeho nasledovník, a výslovne podčiarkuje úzku spojitosť medzi jeho údelom a údelom svojich učeníkov. Už skôr sme počuli: „Žiak nie je nad učiteľa ani sluha nad svojho pána“(Mt 10,24). Ježiš teda radšej hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16,24), čo v prvom rade znamená prestať sa pozerať na osobu ako na mieru všetkých vecí a „odmietnuť modloslužobné vlastnenie seba samého“ (Bruno Maggioni). Ten, kto sa zriekol tohto zmýšľania, prestáva sa sám seba ospravedlňovať a z lásky ku Kristovi berie na seba kríž, nástroj jeho odsúdenia a smrti. Tento spôsob života je plne ožiarený Ježišovými paradoxnými slovami, ktoré sa v evanjeliu objavujú viackrát: „ Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mt 16,25). To je zisk, pravá záchrana, ktorú môžeme spoznávať a zakúšať deň po dni. Aj my máme strácať svoj život kvôli Kristovi, darovať ho tak, ako to urobil On sám a ako to učil aj nás. Potom pomaly prestávame rozlišovať náš život od Kristovho života v sebe...

  Nakoniec sa Ježiš vracia k tomu, že o sebe vypovedá ako o niekom inom, teda v tretej osobe: „Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov“ (Mt 16,27). Súvislosť s tým , čo predchádzalo, nám ukazuje, že súd začína už teraz a tu a že jeho meradlom je konkrétne nasledovanie Ježiša Krista – viera dosvedčovaná životom, životom toho, kto Majstra miluje tak mocne a dôveruje mu tak silno, že túži ísť za ním kamkoľvek (porov. Zjv 14, 4).

Spracované podľa: Enzo Bianchi, Hlásej slovo