Ježiš je Mesiáš kraľujúci z kríža                     Lk 23, 35b-43

Dejiny sú plné zosadených vladárov, ktorých vláda sa vyznačovala sebectvom a krviprelievaním. Stavali luxusné paláce, kým ich poddaní trpeli v biede. Oddelili sa od svojich ľudí múrmi a platenými žoldniermi. A s dobytými krajinami zaobchádzali s nenásytnou krutosťou.

Ak si takto predstavujeme kráľa, niet divu, že je pre nás ťažké pokľaknúť pred Ježišom. Nemá nijakú politickú moc. Nemá armádu. Napriek tomu je Kráľ kráľov! Nespráva sa ako diktátor, ktorý šliape po našej slobode a vyžaduje slepú poslušnosť. Nevyužíva nijaké násilie ani tresty, aby sa udržal pri moci. Nepotrebuje to.

Ježiš počas poslednej večere zjavil svoj plán, ako ovládnuť svet. A aká je jeho skrytá zbraň? Láska. Možno na nás pôsobí ako bezvýznamná a bezmocná zbraň, ale pozrime sa na dejiny Cirkvi. Nadprirodzená láska premohla milióny ľudí, obnovila milióny ľudí a inšpirovala milióny ľudí. Posilnila veľké množstvo svätcov a obrátila veľa hriešnikov. Láska mení dejiny.

V porovnaní so zosadenými vladármi, ktorými sú posiate celé dejiny, Kristovo kraľovanie je celkom iné. Ježiš je Kráľom vyzbrojeným láskou a čnosťami, nie zbraňami a mečmi. Nenosí korunu z drahokamov, ale nosí tŕňovú korunu. Žehná tých, ktorí ho prenasledujú, a modlí sa za tých, ktorí ho týrajú. Nastavuje druhé líce a vyzýva nás, aby sme robili to isté.

Som verný Kristovi Kráľovi? Napodobňujem ho tým, že rozsievam lásku medzi svojich blížnych? Na prahu nového liturgického obdobia je dnešná chvíľa vhodnou príležitosťou začať nanovo. Nie je dôležité, čo si doteraz robil, kde si bol; Kristus ťa pozýva do svojho kráľovstva. Dovoľ mu, aby sa stal tvojím Kráľom.

Poprední muži sa posmievali Ježišovi a vraveli: „Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec.“ Aj vojaci sa mu posmievali. Chodili k nemu, podávali mu ocot a hovorili: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“

Nad ním bol nápis: „Toto je židovský kráľ.“

A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“

Ale druhý ho zahriakol: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“

Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“

On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“

V poslednú nedeľu liturgického roka slávime sviatok Ježiša Krista, Kráľa celého stvorenia. Vynára sa otázka, ako to je s Ježišovou kráľovskou dôstojnosťou. – Ide o dôstojnosť toho, kto až do konca miluje, odpúšťa, usiluje sa o spoločenstvo s ľuďmi, ktorí sú jeho bratmi. Je to vláda toho, ktorý vládne „z dreva“, ako s obľubou hovorili cirkevní otcovia. Nezabúdajme na to, že až keď visel na kríži bol nad jeho hlavu zavesený nápis „židovský kráľ“.

Ježiš bol práve ukrižovaný, On, ktorý je naozaj spravodlivý (porov. Lk 23,47). „Previnil sa tým“, že svojím vlastným životom vykreslil tvár Boha, ktorý je tým nekonečne milujúcim Otcom človeka, ktorý upadol do hriechu (porov. Lk 15,11-32). „Previnil sa tým“, že Boha urobil radostnou zvesťou pre všetkých ľudí. Ježiš je teda pribitý na kríž medzi dvomi lotrami. A napriek tomu sa ani v tejto tak ponižujúcej situácii nikomu nevyhráža, neodpláca nenávisť, ktorá sa na neho valí zo všetkých strán svojou nenávisťou, ale práve naopak, ukazuje silu, keď hovorí slová: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23,34). „Pohoršenie kríža“ (porov. Gal 5,19) vyvoláva len ďalší posmech a pohŕdanie: Ježišovi sa posmievajú náboženskí vodcovia Izraela aj rímski vojaci. Najviac ho provokujú tým, že spochybňujú jeho povolanie: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“ (Lk 23,37) – zostúp z kríža. Ježiš je aj teraz pokúšaný tak ako na začiatku svojho verejného účinkovania, keď ho satan skúšal: „Ak si Boží Syn“ (Lk 4,3.9).

Ježiš ale znovu odmieta žiť sám pre seba, odmieta prosiť Boha, aby zasiahol v jeho prospech mimoriadnym zázrakom, ktorým by ľudí donútil ísť za ním ako za mocnárom tohto sveta. Ježiš prijíma, že stratí svoj život, lebo sa slobodne rozhoduje pre naplnenie Otcovej vôle a tak až do smrti pokračuje vo svojej poslušnosti; nejde o to, že by ho Otec chcel vidieť strašne trpieť na kríži. Ježiš jednoducho chápe, že poslušnosť Božej vôli, ktorá sa od neho žiada – aby žil v láske až po najkrajnejšie hranice – prináša so sebou to, aby bol spravodlivý a milujúci aj za cenu vlastného života o ktorý prichádza na popravisku nespravodlivo odsúdený ľudskými autoritami. Áno, Ježiš odmieta zachrániť sám seba. Jedine vďaka tomuto svojmu postoju môže s autoritou ako Pán vyhlásiť: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho“ (Lk 9,24)...

Ježiša uráža aj jeden z ukrižovaných lotrov, keď vidí, že jeho očakávania sa nenapĺňajú: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“ (Lk 23,39). Druhý takzvaný „dobrý lotor“, ukazuje, že pochopil v čom vlastne spočíva Ježišova kráľovská dôstojnosť a preto koná v zmysle bratského napomenutia, keď napomína druhého ukrižovaného. Zároveň uznáva, že aj on sám sa nechoval správne a preto prijíma dôsledky svojho správania. Uznáva Ježišovu nevinnosť a obracia sa na neho s prosbou, čím vyznáva jeho eschatologickú kráľovskú dôstojnosť: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (Lk 23,42). Tento dobrý lotor je obrazom veriacich a Cirkvi, ktorí sú povolaní vydávať svedectvo o Ježišovej kráľovskej dôstojnosti a mať spolu s ním účasť na jeho utrpení a kríži, prosili o príchod Božieho kráľovstva a očakávali slávny príchod Pána života na konci časov.

Ježiš sa k dobrému lotrovi prihovára slovami, ktoré by sme aj my chceli počuť v poslednej hodine svojho života: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23,42). Áno, toto je prísľub určený celému ľudstvu, teda aj zločincom a hriešnikom. Na nás je len to, aby sme podanú ruku Božieho milosrdenstva prijali spolu s tým, že stratíme svoj život pre Ježiša Krista, Mesiáša, ktorý kraľuje z kríža. To znamená, že ho budeme milovať viac ako kohokoľvek iného a ako čokoľvek iné a že dokážeme dávať svoj život za bratov v spravodlivosti a v láske.

Spracované podľa: Enzo Bianchi, Hlásej slovo a Edward Stanek