32. nedeľa cez rok C

 

Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých                             Lk 20, 27-38

 

V druhej knihe Machabejcov sa uvádza príbeh o mučeníctve siedmych bratov a ich matky, ktorí zomreli počas prenasledovania kráľa Antiocha Epifanesa. Obdivujeme Machabejských synov, ktorí s takou silou verili v zmŕtvychvstanie, aj napriek tomu, že ešte nepoznali skutočnosť zmŕtvychvstania. Keď mučili a týrali štvrtého syna, krátko pred smrťou povedal „Ľahko je zomrieť pod ľudským násilím, keď môžeme s nádejou očakávať, že nás Boh znova vzkriesi.“ (2 Mach 7,14) Keď spomíname týchto židovských mučeníkov, súčasne objavujeme prameň sily kresťanských mučeníkov. Vedomie nového živtoa, ktorý sa začína hneď za bránou smrti im dávalo silu, aby prekonali všetky utrpenia.  

Do akej miery vedomie zmŕtvychvstania, ktoré nás čaká, formuje náš život? Nakoľko nás sprevádza pri rozlúčke s blízkymi, ktorí spočívajú na smrteľnej posteli? Do akej miery k nám hovorí cintorín, správy o tragických nešťastiach a náhlych úmrtiach? Disponujeme nielen prísľubom Boha, ktorý sa týka zmŕtvychvstania, ale skutočnosťou. Ježiš vstal z mŕtvych. Ešte pre saducejov v dnešnom Evanjeliu bola záležitosť otvorená, bolo potrebné uveriť Ježišovi, ktorý dokázal zmŕtvychvstanie faktom, že Boh je Bohom živých, teda Abrahám žije, Izák žije, Jakub žije. O niekoľko mesiacov neskôr apoštol Tomáš stojí pred Zmŕtvychvstalým Ježišom a vloží prst do rán po klinoch a ruku do Jeho boku. On už nebude musieť veriť, on zakúsil zmŕtvychvstanie.

Veríme Bohu, Ježišovi ako aj svedkom, ktorí stretli Zmŕtvychvstalého Majstra a celok dôkazu na pravdivosť kresťanského náboženstva obmedzili na vieru v Zmŕtvychvstalého Ježiša. „Ak Kristus nevstal z mŕtvych, márna je naša viera“ – hovorí sv. Pavol.

Stupeň, v akom rátame so zmŕtvychvstaním, rozhoduje o kvalite kresťanského života, ktorého príjmy a výdavky sa nedajú zapísať do knihy účtov tohto sveta, ak nás nevedie k dodatočnej rubrike „večné investície“. Až po zavedení tejto rubriky zápis v knihe kresťana začína súhlasiť a celok má zmysel.

Ak však niekto zavádza takúto rubriku, nech sa nediví, že pre ľudí tohto sveta bude jeho postoj nepochopiteľný. Napríklad, prečo nekradne, keď všetci kradnú; prečo neklame; prečo zachováva vernosť mužovi, keď ju on zrádza. Nikto, kto ľudsky zmýšľa, nevysvetlí smrť mladých bratov Machabejských a ich matky, ktorí keď si volia vernosť zákonu otcov, strácajú život. Takéto správanie bude vždy divné a nepochopiteľné. Iba ak budú rátať s možnosťou nového života, môže to ukázať zmysel ich postoja. Zaplatili veľkú cenu pre záchranu čohosi ešte cennejšieho, účasti na živote samého Boha po zmŕtvychvstaní.

Keď obdivujeme bratov a hrdinstvo ich matky, pričom sa zamýšľame nad rozhovorom saducejov s Ježišom, prosme o silnú vieru v zmŕtvychvstanie a o to, aby ona formovala náš život.

 

K Ježišovi prišli niektorí saduceji, ktorí popierajú zmŕtvychvstanie, a pýtali sa ho: „Učiteľ, Mojžiš nám napísal, že ak niekomu zomrie brat, ktorý mal ženu, ale bol bezdetný, jeho brat si ju má vziať za manželku a splodiť svojmu bratovi potomka.

Bolo teda sedem bratov. Prvý sa oženil a zomrel bezdetný. Vzal si ju druhý, potom aj tretí a takisto všetci siedmi. Ale nezanechali deti a pomreli. Napokon zomrela aj žena. Nuž ktorému z nich bude žena manželkou pri vzkriesení? Veď ju mali siedmi za manželku.“

Ježiš im povedal: „Synovia tohoto veku sa ženia a vydávajú. Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia.

A že mŕtvi naozaj vstanú, naznačil aj Mojžiš v stati o kríku, keď nazýva ‚Pána Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba‘. A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“

 

Po svojom mesiášskom vstupe do Jeruzalema Ježiš sa odoberá do chrámu, ktorý reprezentuje srdce zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom. Tu sú predstavitelia rôznych náboženských zoskupení, stále viac podráždení kvôli Ježišovej autorite, rozhodnutí zabiť ho. (porov. Lk 19,47). Preto sa títo ľudia pýtajú na rôzne veci, aby ho pristihli pri blude. Dnes nám evanjelium predkladá spor o vzkriesení z mŕtvych, lebo práve túto otázku Ježišovi položili saduceji, mocní kňazskí predstavitelia vládnucej triedy.

Saduceji, ktorí len na základe literárnej interpretácie Tóry popierali existenciu akéhokoľvek vzkriesenia, dávajú v dnešnom evanjeliovom úryvku Ježišovi otázku tak, aby zosmiešnili názor každého, kto vo vzkriesenie verí. Krkolomným spôsobom sa odvolávajú na Sväté Písmo a pritom citujú takzvaný levitárny zákon (porov. Dt 25,5-6). Podľa tohto ustanovenia Tóry platí, že pokiaľ muž zomrie bez toho aby zanechal potomstvo, vdovu po ňom si musí vziať brat mŕtveho, aby svojmu zosnulému príbuznému splodil potomka, ktorý ponesie meno zosnulého, aby jeho meno nezmizlo zo spoločenstva vyvoleného národa. Saduceji prekrútia tento predpis, ktorý je zameraný na život a umelo vytvoria smiešnu kauzu siedmych bratoch, ktorí zomrú bez toho, aby zanechali potomstvo, pričom postupne vstupovali do manželstva s tou istou ženou. Potom sa spýtajú: Komu bude  tá žena patriť po vzkriesení mŕtvych?

Ježiš sa nenechá pokúšať polemickým duchom s ktorým za ním saduceji prichádzajú a preto ako odpoveď ich vyzve, aby vnímali Písmo oveľa hlbším spôsobom. V danej súvislosti tvrdí, že sexualita, na ktorej už od stvorenia spočíva Božie požehnanie (porov. Gn 1,28), je niečím prechodným, lebo je spojená s pozemským životom ľudských bytostí, je len znamením transcendentnej skutočnosti, svojou vernosťou symbolizuje manželskú povahu zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom a potom aj ľudstvom (porov. Oz 2,18-22; Ef 5,31-32)! Telesné plodenie nezaisťuje večný život, ktorý je darom pochádzajúcim z Božej moci. To znamená, že tí „čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia“ (Lk 20,35-36). Vzkriesení teda budú v plnom spoločenstve s Bohom v jeho večnom Kráľovstve...

Hneď potom Ježiš zostupuje na pôdu interpretácie Svätého Písma. Neskúma Písma tak, že by chcel obraz Boha prispôsobovať ľudským záujmom, ale vychádza z Božej vôle, ktorá sa prejavuje v jeho zákonoch a práve tak nachádza doklad o vzkriesení z mŕtvych v samotnom srdci Tóry, teda tam, kde sa Boh zjavuje Mojžišovi v horiacom kríku a predstavuje sa mu slovami: „Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba“ (Ex 3,6). Ježiš tým chcel naznačiť, že Boh bol strážcom a osloboditeľom praotcov a to nielen počas ich pozemského života, lebo jeho vernosť sa nedá premôcť smrťou a preto praotcov nenecháva v jej moci. Potom to Ježiš uzatvára výrokom: „A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú“ (Lk 20,38). Všetci pre neho žijú už teraz a taktiež za hranicami smrti. Áno, zmluva, ktorú Boh uzatvára s človekom je večná a preto sa smrťou nemôže skončiť. Boh miluje človeka láskou, ktorá je silnejšia než smrť a preto človek, ktorý žije pre Boha, žije večne ako vzkriesený Božou mocou!

Skutočným problémom teda nie je to, aby si ľudia kládli zbytočne zvedavé otázky ohľadom vzkriesenia a večného života v Božom kráľovstve. Podstatné je skôr to, aby si človek kládol otázku: Pre koho a pre čo žijem tu a teraz? Inými slovami, som schopný milovať a prijímať to, že som milovaný? Práve na tieto otázky vedel Ježiš veľmi dobre odpovedať, lebo veril, že ho Boh miluje a tak bol schopný milovať Boha a ľudí až do krajnosti. A práve vďaka ohľadom napĺňania tejto lásky vo svojom živote prišiel k presvedčeniu o vzkriesení z mŕtvych, ktoré zvestoval aj ostatným.

Rovnako môžeme povedať, že to bola Ježišova láska, ktorá sa prejavila silnejšia ako smrť, čo sa jasne ukázalo v Jeho zmŕtvychvstaní. Áno veriť v zmŕtvychvstanie je otázkou lásky, ide tu o lásku (porov. 1 Jn 4,16), v tú lásku, ktorú prežíval Ježiš Kristus a ktorá aj nás privedie spolu s ním k večnému životu.

Spracované podľa: Enzo Bianchi, Hlásej slovo a Edward Stanek

Súvisiace: 
Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: