30. nedeľa cez rok C

 

Farizej a mýtnik                                               Lk 18, 9-14                                  

                                                                                                                                

Kresťanov ohrozuje jedno veľké nebezpečenstvo - že si začnú namýšľať, že môžu nasledovať Krista a stať sa "dobrými kresťanmi" vlastnými silami. Podobne ako farizej v podobenstve, aj my sa môžeme sústrediť predovšetkým na to, aké skutky konáme.

Niet pochybností, že farizej naozaj robil všetko, čo vymenoval. Jeho konanie malo určite svoj význam a hodnotu. Dopúšťal sa však chyby v tom, že si namýšľal, že iba tieto skutky ho ospravedlnia pred Bohom. Ako protiklad farizeja vidíme mýtnika, ktorý si uvedomoval svoju hriešnosť a vedel, že potrebuje Božie milosrdenstvo, Božiu pomoc a milosť.

V dnešnom svete by sme ľahko našli paralelu s týmto podobenstvom u kresťana, ktorý sa modlieva dvakrát denne, štyrikrát v týždni chodieva do kostola a je zaangažovaný vo farnosti v troch rôznych službách, ale napriek tomu odchádza domov "neospravedlnený". Samozrejme, všetko, čo urobil, bolo dobré a môže mu to pomôcť v raste ku svätosti a v službe blížnym. Ale pre takého človeka predstavujú jeho vlastné aktivity celú šírku a hĺbku kresťanského života. Všetku svoju nádej vložil do toho, čo robí pre Ježiša, ale nepozná alebo nedoceňuje to, čo Ježiš urobil pre neho. Častokrát vstupuje do kostola zahľadený do seba, a nie do Boha, a aký vchádza, taký aj vychádza. Často tiež pozerá zhora na svojich známych, ktorí sa vedľa neho modlia, pričom vypočítava pred Bohom ich hriechy, aby sa na tomto podklade ukázal v lepšom svetle. „Bože, ďakujem Ti, že nie som ako iní ľudia, vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci...“.

Náboženský život objavuje svoju krásu a tvorivú silu až vtedy, keď človek vstupuje do kostola, aby velebil Boha za to, čo On pre nás urobil, aby spieval hymnus vzdávania vďaky nie za vlastnú dokonalosť, ale za obrovské množstvo dobroty a lásky Boha. Až toto tvorí správny predmet vzdávania vďaky. „Veľké veci nám učinil s nami Pán a sväté je Jeho meno“. Toto je zároveň dôvod, prečo si pripomíname na začiatku každého stretnutia bunky, čo Boh pre nás urobil v uplynulom týždni.

Ježiš porozprával toto podobenstvo, aby nám vysvetlil, že v Božích očiach sme "ospravedlnení" iba vďaka tomu, že za nás trpel na kríži, a nie naším vlastným úsilím. Svätý Pavol v Liste Rimanom píše, že všetci sme "ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi" (Rim 3, 24).

V pokore prijímajme Božie milosrdenstvo, vďaka ktorému sa môžeme postaviť pred Boha ako jeho deti. Poznanie toho, čo všetko pre nás Ježiš urobil, naplní nás obrovskou radosťou a dôverou.

Vždy budeme v pokušení urobiť tú istú chybu ako farizej - ak však budeme mať vďačné a pokorné srdce, nemusíme mu podľahnúť. Uverme v pravdu, kým sme v Kristovi: sme hriešnikmi, ktorých si Boh zamiloval, odpustil nám hriechy a premenil obetou Ježiša Krista.

 

Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal Ježiš toto podobenstvo: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik.

Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: ‚Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.‘

Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: ‚Bože, buď milostivý mne hriešnemu.‘

Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“

 

Pokiaľ sme minulú nedeľu rozjímali nad tým, „ako sa treba stále modliť a neochabovať“ (Lk 18,1), tak v dnešnom evanjeliu nám Ježiš dáva ďalšie ponaučenie o modlitbe. Pritom nám kladie otázku: Aký obraz Boha, aká predstava o nás samých a o tých druhých predstavuje východisko našej modlitby?

Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal toto podobenstvo“ (Lk 18,9). Touto poznámkou sa začína dnešné čítanie, týkajúce sa každého jedného z nás, lebo sme neustále vystavení pokušeniu považovať sa za spravodlivých a ospravedlňovať si naše správanie. Najkratšia cesta, ktorá vedie práve k tomuto pokrivenému postoju spočíva v tom, že človek kritizuje a odsudzuje chyby práve tých druhých a jeho vlastné svedomie tak zostáva v klamnej nehybnosti. Zatiaľ čo súdi druhých, necháva bez povšimnutia svoje vlastné hriechy. A tak sa vzďaľujeme od Ježiša, keď zabúdame na jeho vlastné upozornenie: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali.“ (Lk 5,30-31).

Tento postoj sa potom prejavuje aj v tom, akým spôsobom sa modlíme k Bohu, ako to vysvetľuje dnešné podobenstvo: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik“ (Lk 18,10). Na prvý pohľad nemôže byť väčší protiklad: na jednej strane „nábožný človek“, ktorého uctievajú a dávajú za príklad, na druhej strane mýtnik, teda ten, ktorý má podľa židov nečisté zamestnanie, lebo nespravodlivo vyberá vyššie dane a preto ide hádam o najbežnejší príklad verejného hriešnika, ktorého všetci odsudzovali a pohŕdali ním. Obaja vchádzajú do chrámu, aby vstúpili do spoločenstva s Bohom, ale ich modlitby sú úplne odlišné.

Farizej stojí vzpriamene, čo je postoj človeka, ktorý si je istý sám sebou a modlí sa vo svojom vnútri, teda akosi sám pred sebou: „Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám“ (Lk 18,11-12). V týchto slovách vidno úplne zvrátenú formu modlitby, lebo farizej nahrádza Boha svojim vlastným „ja“ a neďakuje za to čo Boh vo svojej nekonečnej dobrote a vernej láske urobil pre neho, ale vychvaľuje to, čo on ako človek vykonal pre Boha! Je jasné, že v takej modlitbe sa odráža úplné prevrátenie vzťahu človeka s Bohom, lebo povolanie k viere je chápané ako privilégium, zachovávanie Mojžišovho zákona zasa ako určitá garancia Božej priazne, lebo mravnosť by tak mala farizejovi zaisťovať nadradenosť nad ostatnými. Ten, kto sa považuje za spravodlivého, podlieha sebaklamu o vlastnej dokonalosti a tak nemyslí na to, že by mal zmeniť svoj vlastný život. Jeho základným postojom je predovšetkým pohŕdanie všetkými, ktorí nerobia to, čo robí on...

Ježiš pokračuje: „Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: »Bože, buď milostivý mne hriešnemu.«“ (Lk 18,13). Jeho verejné hriechy z neho robia osobu, ktorou sa pohŕda a preto vchádza do chrámu s vedomím, že je jednoducho hriešnik, k čomu určite prispeli aj ostré súdy zo strany iných ľudí. Tento človek sa neodváži ani priblížiť ku svätyni, teda k miestu Pánovej prítomnosti. Nemá nič, čím by sa mohol vychvaľovať pred Bohom, môže len vzývať milosrdenstvo od trikrát Svätého, ktorým je Najvyšší. Mýtnik prežíva také pocity, aké mal Peter, keď sa ho v hĺbke jeho bytosti dotkla Ježišova svätosť: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny“ (Lk 5,8). Áno skutočné stretnutie s Bohom a s Ježišom Kristom ide spolu s tým, že sa pred človekom odhaľuje jeho vlastná hriešnosť, teda tá priepastná vzdialenosť, ktorá ho oddeľuje od Pána. Práve preto modlitba: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“ (Lk 18,13), najlepšie vyjadruje náš skutočný stav. Sme pobádaní k tomu, aby sme uznali svoje vlastné chyby a prijímali fakt, že Pán to všetko zahalí svojim nekonečným milosrdenstvom. To jediné je v našom živote naozaj nevyhnutné.

Veľavravný je aj záver, ktorý Ježiš vyslovil na konci podobenstva, On, ktorým farizeji tak pohŕdali práve pre jeho stolovanie s mýtnikmi (porov. Lk 5,30;7,34): „Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Lk 18,14). Mýtnik totiž predstupoval pred Boha s veľkou pravdivosťou, prijímal to, že je známy ako ten, kto má nečisté zamestnanie, ako verejný hriešnik, ktorý zúfalo potrebuje Božie milosrdenstvo. Jedine ten, kto má skrúšené srdce (porov. Ž 51,19) kvôli vedomiu svojej nedokonalosti, sa môže v modlitbe pravdivo obracať k Bohu a byť v skutočnom spoločenstve s bratmi a sestrami, lebo modlitba pokorného preniká až do nebies (porov. Sir 35,17).

Spracované podľa: Enzo Bianchi, Hlásej slovo a Edward Stanek

Súvisiace: 
Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: