Dokážeme povedať „ďakujem“?                                              Lk 17, 11-19

Zamysleli sme sa niekedy nad tým, prečo Ježiš pomáhal ľuďom? Je jasné, že ho viedol súcit, ale iba ten? Je súcit s ľuďmi jediným dôvodom, prečo sa Ježiš slobodne rozhodol prijať smrť na kríži? Je toho viac. Ježiš uzdravoval ľudí, pretože ich srdcia chcel zapáliť láskou k sebe.

Zoberme si napríklad dnešné čítanie. Ježiš neuzdravil desiatich malomocných iba preto, lebo mu ich prišlo ľúto, ale preto, lebo sa chcel s nimi zblížiť a spriateliť. Chcel im otvoriť oči, aby videli realitu života s Bohom, aby ešte väčšmi túžili po živote s ním a nasledovali ho.

To, čo bolo kedysi, deje sa aj dnes. Ježiš nás chce uzdraviť nielen preto, aby nám ukázal, ako veľmi nás miluje, ale aj preto, aby vytvoril hlbší vzťah medzi sebou a nami. Chce z nás učiniť poslov radostnej zvesti, uzdravených a pretvorených na jeho obraz, ľudí, ktorí vyžarujú jeho moc vo svojom okolí.

To je dôvod, prečo nás Ježiš pozýva k sebe počas svätej omše. Tesne pred svätým prijímaním sa modlíme slovami, ktoré veľmi ľahko mohli povedať práve desiati malomocní z dnešného čítania: "Pane, povedz iba slovo, a duša mi ozdravie." Všetci desiati zakúsili Božiu moc, ale iba jeden sa vrátil poďakovať. Účasťou na svätej omši a prijímaním Eucharistie môžeme nasledovať príklad tohto muža plného viery a zakúsiť ovocie požehnania, ktoré plynie z učeníctva. Akú úctu a údiv museli v tomto človeku vyvolať Ježišove slová: "Choď v pokoji!" Tieto slová nám Ježiš hovorí vždy, keď prijímame jeho telo a krv. Uzdravení a premenení môžeme vykročiť a deliť sa o Kristov pokoj s tými, ktorí sú spútaní úzkosťou, bolesťou a hriechom. Počas svätej omše odovzdajme svoj život Ježišovi a prosme ho, aby nás poslal do sveta ako svojich vyslancov.

Na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš pomedzi Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných mužov. Zďaleka zastali a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“

Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ A ako šli, boli očistení.

Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán.

Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“

A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“

Na svojej ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš Galileou a Samáriou. Keď prechádzal okolo jedného mestečka, vyjde mu v ústrety desať malomocných. Veľmi dobre vieme, že na prelome letopočtu patrili malomocní v Izraeli medzi tých, ktorí boli najviac odsunutí na okraj spoločnosti, lebo na ich chorobu sa nepozeralo, len ako na niečo ohavné a odpudzujúce, ale aj ako na niečo, čo je úzko spojené s Božím trestom za osobné hriechy (porov. Nm 12,14). Preto žili malomocní ďaleko od miest, na opustených miestach v zúfalej samote (porov. Lv 13,45-46). To je aj dôvod prečo sa títo malomocní neodvážili ani priblížiť k Ježišovi a z diaľky na neho kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ (Lk 17,13). Dúfali totiž v jeho veľký súcit s trpiacimi a tými, čo sú odsunutí na okraj ľudskej spoločnosti.

Tak ako v podobnom prípade (porov. Lk 5,14), vyzval Ježiš malomocných, aby sa ukázali kňazovi, čo je výrazom poslušnosti voči Mojžišovmu zákonu, lebo Ježiš ich odkazuje na náboženskú autoritu, ktorá mala právo overiť, či prišlo k uzdraveniu dotyčného chorého, a tak ho vrátiť do normálneho spoločenského života (porov. Lv 13,16-17; 14,1-32). „Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ A ako šli, boli očistení“ (Lk 17,14). Všetci desiati boli uzdravení naraz a predsa len jeden z nich uznal, že sa to stalo vďaka Ježišovej moci a dobrote, preto sa vrátil a „Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán“ (Lk 17,15-16). Keď sa vrátil k Ježišovi, ešte predtým ako šiel do Chrámu, aby sa tam ukázal kňazom, tým vyznal, že odteraz chce vnímať Božiu prítomnosť v Ježišovej osobe, že práve tento Majster je odteraz pre neho chrámom (porov. Jn 2,21) a vrcholom zjavenia živého Boha.

Keď Ježiš s určitým údivom konštatoval, že len jeden z desiatich sa vrátil, aby vzdal Bohu chválu a ešte k tomu to bol Samaritán, teda náboženský nepriateľ Židov, heretik a schizmatik (porov. Lk 9,53), Majster interpretuje hlbinný dôvod udalosti, ktorá sa odohrala pred jeho očami: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila“ (Lk 17,19). Ježiš teda poukazuje na hlbokú súvislosť medzi vierou tohto malomocného, ktorý dokáže uznať a prijať spásu od Boha a tým, že za to tento človek dokáže vzdávať vďaku. Totiž, ak je viera osobným vzťahom k Bohu, potom rozmerom vďakyvzdania nie je iba presná odpoveď na udalosti, v ktorých človek rozpoznáva Božiu prítomnosť vo svojom vlastnom živote, ani nejaká vonkajšia forma určitých modlitieb, ale je to niečo, čo zahŕňa celú osobu vďačného veriaceho človeka. Na nezištnosť Božieho skláňania sa k nám odpovedá človek uznaním daru, vďakou, ktorou dokáže vnímať, že všetko je milosť, že Pánova láska predchádza a sprevádza náš život a tiež ho aj završuje.

Ježišove slová ohľadom viery tohto uzdraveného malomocného Samaritána poukazujú na to, že spása je skutočná jedine vtedy, keď ju človek slávi. Boží dar je prijímaný len vtedy, keď zaň človek vzdáva vďaku, teda uznáva jeho pravý pôvod v samotnom Bohu. Práve preto je srdcom kresťanskej viery eucharistia, ktorá znamená vďakyvzdávanie, na čo by sme nemali nikdy zabúdať. Ústredné postavenie eucharistie v našom živote nám má pripomínať to, že kresťanská bohopocta spočíva v našej schopnosti odpovedať na nesmierne Božie obdarovávanie, ktorým je predovšetkým jeho vlastný Syn Ježiš Kristus, ktorého Nebeský Otec vo svojej nevýslovnej láske daroval ľudstvu (porov. Jn 3,16). A pri nasledovaní Ježiša Krista, ktorý bol človekom čo dokázal z celého svojho života urobiť odpoveď na úplne nezištnú Otcovu lásku a ponúknuť ho pod spôsobmi chleba a vína, kresťania vzdávajú vďaku Bohu tým, že sa celou svojou vlastnou existenciou premieňajú na žijúcu eucharistiu, v ustavičnom vzdávaní vďaky. Človek môže tvárou v tvár Božiemu obdarovávaniu odpovedať len tým, že sa bude usilovať žiť podľa vzoru Eucharistie (porov. Kol 3,15; 1 Sol 5,15) a bude prežívať vďakyvzdanie (porov. 1 Tim 4,4). Kresťanov by jednoducho malo charakterizovať to, že ďakujú „Ustavične vzdávajte vďaky za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista“ (Ef 5,20).

Vďakyvzdanie je teda radikálny postoj toho, kto každodenne otvára celú svoju existenciu Božiemu pôsobeniu. Taký človek robí všetko preto, aby Boh sám, ktorý chce pre všetkých život v plnosti (porov. Jn 10,10), menil smrť na udalosť zrodenia sa k novému životu. Ako si v tejto chvíli nespomenúť na posledné slová sv. Kláry z Assisi, ktorá povedala: „Pane ďakujem Ti za to, že si ma stvoril.“ Áno, každý deň je pre nás darom Otcovej lásky v Ježišovi Kristovi.

Spracované podľa: Enzo Bianchi, Hlásej slovo a Edward Stanek