26. nedeľa cez rok C

 

„Ak príde niekto z mŕtvych“                                Lk 16, 19-31                                 

                                                                                                                                

Boháč v evanjeliu si bol istý, že jeho bratov by presvedčil niekto, kto by prišiel k nim spomedzi mŕtvych a prehovoril by k nim. Takýto zázrak by ich naisto zmenil! Akokoľvek sú však zázraky úžasné a uzdravujúce, Ježiš hovorí, že pravý život pochádza z Božieho slova. Božie slovo je živé a účinné. Nie je len slovom vytlačeným na papieri. Božie slovo má moc priniesť život zo smrti. Môže preniknúť najhlbšie myšlienky a úmysly srdca (Hebr 4, 12).

Náš Otec chce, aby jeho slovo vystúpilo z papiera a prinieslo skutočnú slobodu do nášho života. Chce, aby sa jeho slovo vnorilo do nášho srdca, premieňajúc nás na takých ľudí, akých nás chce mať.

Toto všetko sa deje, lebo Duch Svätý je pôvodcom Písma. Pri čítaní Biblie presviedča Duch o Božích pravdách, otvára nás pre Otcove usmernenia a napĺňa nás horlivosťou pre neho. Je to dôsledok toho, že Duch neustále robí Božie slovo živým a novým.

Čítal si už niekedy dôverne známu kapitolu a zrazu si pochopil niečo, čo si si nikdy predtým nevšimol? Inšpiroval ťa nejaký verš k oslave Boha? To robí Duch Svätý! Boh rozpráva aj cez naše delenie sa s jeho slovom. Ak sa ťa nejaká kapitola dotkla a naučila ťa viac o Bohu - alebo aj o sebe -, choď a podeľ sa s tým s priateľom. Potom pozoruj, ako aj jeho Boh pozdvihuje.

Keď sa nás dotýka jeho slovo a mení náš spôsob života, je tu ďalšia ukážka moci Svätého písma. Náš život rozpráva ľuďom okolo nás zjavením účinnosti Božieho slova. Trpí niekto, koho poznáte? Nahlas čítaj Sväté písmo ako modlitbu a vnes Božiu prítomnosť do tejto situácie. Boh sa naozaj chce zjaviť prostredníctvom svojho slova - a prostredníctvom nás, ktorí sme týmto slovom premenení!

 

Ježiš povedal farizejom: „Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy.

Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: ‚Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!‘

No Abrahám povedal: ‚Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik čo ako by chcel nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.‘

Tu povedal: ‚Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.‘

Abrahám mu odpovedal: ‚Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú.‘

Ale on vravel: ‚Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.‘

Odpovedal mu: ‚Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.‘“

 

Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval.“ (Lk 16,19). Takto sa začína podobenstvo, ktoré Ježiš rozpráva v dnešnom evanjeliu. Ten boháč a požívačník nemá meno, je určené len jeho bohatstvom. Chamtivo zhromažďuje majetok len pre seba. Možno sa chcel týmto klamlivým spôsobom poistiť pred strachom zo smrti, ako keby veľký majetok mohol zabrániť udalosti, ktorá čaká každého človeka na konci jeho pozemskej púte. Takto zaslepený nenásytnosťou svojej modloslužby nebol schopný vidieť ležať pri bráne svojho domu Lazára pokrytého vredmi. Lazár sa túžil nasýtiť aspoň tým, čo padalo zo stola tohto požívačného boháča.

Správanie sa tohto boháča má jasné pomenovanie: nespravodlivosť, ktorú odsudzovali už starozákonní proroci (porov. Am 6,1-7; Jer 22,13-19; Hab 2,6-11). Odsudzoval ju aj Ježiš („Blahoslavení, ktorí teraz hladujete, lebo budete nasýtení... Ale beda vám, boháči, lebo už máte svoju útechu!“ (Lk 6,21.24), po ňom rovnako aj jeho apoštoli (porov. Jak 2,5-9; 5,1-6). Táto nespravodlivosť sa prejavuje ako nahromadenie nesmierneho bohatstva, pri ktorom sú druhí oberaní aj o to nevyhnutné, čo potrebujú na prežitie. Dnes nám v našich ušiach tieto slová znejú rušivo, vyrušujú nás, nechceme im načúvať, lebo sme si už zvykli na prítomnosť chudobných, ktorých do tohto stavu uvrhlo naše bohatstvo, ktoré odmietame vnímať ako čosi nespravodlivé. Pred Bohom to je ale inak ako v našich mysliach. „Boh pomáha“ to je aj pravý, vlastný význam mena Lazár; Boh pomáha chudobným, ktorí sú obeťami nespravodlivého behu ľudských dejín. Áno, na konci časov bude Boží súd a my budeme musieť pred Bohom vydať počet z nášho počínania, potom každý dostane odplatu podľa toho ako vo svojom živote konal (porov. Ž 62,13; Rim 2,6; Zjv 2,23)! Tak to bude aj s nami, hoci sa pri týchto slovách vzpierame a nechceme toto posolstvo vnímať a vovádzať do života...

V tomto zmysle pokračuje Ježiš vo svojom rozprávaní: „Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho“ (Lk 16,22). Po tomto otočení pozemských osudov oboch aktérov nasleduje rozhovor medzi boháčom a Abrahámom. Uprostred utrpenia sa požívačný boháč obracia na praotca: „Pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni“ (Lk 16,24). Ale dostane nasledujúcu odpoveď: „Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš“ (Lk 16,25). Týmito slovami nás Ježiš nechce strašiť, alebo priamo popisovať pekelné tresty, ako sa niektorí domnievajú, iba nám chce pripomenúť, že aj v našom živote sa môže stať, že bude už príliš neskoro na zmenu. Prítomný okamih je treba prežívať ako Božiu prítomnosť a pamätať na to, že posledný súd sa pre každého z nás odohráva práve tu a teraz, lebo v posledný deň sa iba odhalí to, aký bol náš život...

Boháč ale naďalej nalieha, prosí Abraháma, aby poslal Lazára napomenúť jeho bratov a povzbudiť ich k zmene života. Mal by ich napomenúť ohľadom toho, čo ich čaká po smrti, ak budú pokračovať v rozmarnom a prázdnom spôsobe života. Boháč si myslí, že „Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie“ (Lk 16,30). Odpoveď je ale tiež odmietavá a úplne jasná: „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal“ (Lk 16,30). Viera nestojí na zázrakoch, alebo na nejakých iných mimoriadnych udalostiach, ale na načúvaniu Božiemu Slovu (porov. Rim 10,17).V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť si slová, ktoré vzkriesený Ježiš adresoval svojim učeníkom, naplneným zmätkom a malou vierou: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch“ (Lk 24,44). Áno, naša viera sa rodí z načúvania Božiemu Slovu, ako sa nachádza vo Svätom Písme Starého i Nového zákona. Máme ho čítať vo svetle Ježišovho života, ktorý sa odohral v znamení spoločenstva s Bohom a lásky k nemu. Ježiš tento svoj život zavŕšil vo svetle víťaznej smrti a tak prekročil prah vzkriesenia.

Ak ide o pravú vieru, tak táto viera sa prejavuje skutkami lásky (porov. Gal 5,6). Skutkami, z ktorých vyžaruje bratská láska. Láska je totiž tým jediným, podľa čoho budeme na konci života súdení. Láska môže dávať zmysel dňom prežitým na tejto zemi. Táto láska sa prejavuje delením sa o dobrá, tak, aby každý dostával podľa svojich potrieb (porov. Sk 4,35). Majme stále na pamäti: „Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska?“ (1Jn 3,17).

Spracované podľa: Enzo Bianchi, Hlásej slovo a Slovo medzi nami

Súvisiace: 
Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: