Šťastie tých posledných

Šťastie tých posledných                             Lk 14, 1. 7-14                                  

                                                                                                                                             

Vo svete prírody prebieha neúprosný boj o existenciu. Podobný zápas možno pozorovať i medzi ľuďmi. Rozdiel však spočíva v tom, že v prírode silnejší vyhráva, a slabší sa uznáva za porazeného, zatiaľ čo medzi ľuďmi slabší sa málokedy vzdáva ďalšieho boja a vie sa zmieriť so svojím miestom. Porazený dokáže siahnuť po veľmi nečestných prostriedkoch, len aby sa dostal hore a zaujal prvé miesto. A ak sa mu to už nemôže podariť, svoje úsilie koncentruje na to, aby umenšil úspech víťaza. Dokonca možno vidieť situácie, v ktorých určití jednotlivci tým usilovnejšie bojujú o prvé miesto, čím menej na to majú.

Prameňom tohto úsilia je pýcha, čiže chorobne zameraná ambícia. Ľuďom sa zdá, že sú natoľko dôležití, nakoľko majú prevahu nad inými. Preto sa stále porovnávajú s inými, pričom prežívajú bolestné komplexy, keď stretávajú silnejších, schopnejších, bohatších od seba a dvíhajú nos, keď môžu dokázať prevahu nad niekým. Pre vonkajšieho pozorovateľa takéto konanie je nepochopiteľné, často nemúdre, ale pýcha zaslepuje pyšného a nedovoľuje mu vidieť pravdu o sebe.

Pýcha, je hrozná choroba ľudského ducha. Ničí toho, kto je na ňu chorý a bolestne raní všetkých, ktorí sú s ním v kontakte. Väčšina ľudského utrpenia a nešťastia vyplýva z neuspokojenej ambície. Málo je ľudí, ktorí sú slobodní od tejto choroby. Jej prejavy môžeme pozorovať v jasliach, v domove dôchodcov, v rade pred obchodom, v katechetickej miestnosti, v rodine i na stretnutiach spoločenstva. Hrôzu tejto choroby zväčšuje fakt, že žiadna lekáreň sveta nemá na ňu liek. Autor Knihy Múdrosti krátko potvrdil: „Na chorobu pyšného niet lieku“.

Totiž jediná šanca vytrhnúť sa z tejto choroby je v objavení a zamilovaní si pravdy o sebe. Aby sa však tak mohlo stať, človek sa musí zdať porovnávania seba s inými a smerovať priamo a bezprostredne k Bohu. Až v stretnutí s Ním je schopný objaviť svoju pravú a neopakovateľnú veľkosť a svoju opravdivú malosť, a tým nájsť svoje vlastné miesto vo svete, ktorý stvoril Boh.

Ktosi správne povedal, že každý človek musí mať čosi z Koperníka. Každý totiž musí objaviť, že on nie je Zemou, centrom sveta, okolo ktorého sa všetko točí, ale planétou, jednou z miliárd, ktorá spolu s inými, a v súlade s inými, sa krúti okolo Večného Slnka, ktorým je Boh.

Koperník dlho odhaľoval pravdu o zemi a slnku, a ukončené dielo držal v rukách až na smrteľnej posteli. Šťastný je človek, ktorý aspoň hodinu pred smrťou toto objaví vo svojom živote. Bude to znamenie, že sa vyslobodil z tej hroznej choroby, ktorá mu znemožňovala dostať sa do Božieho kráľovstva. V nebi niet miesta pre pyšných ľudí.

V sobotu vošiel Ježiš do domu ktoréhosi popredného farizeja stolovať a oni ho pozorovali.

Keď zbadal, ako si pozvaní vyberali popredné miesta, povedal im toto podobenstvo: „Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, lebo mohol pozvať niekoho vzácnejšieho, ako si ty; a prišiel by ten, čo pozval teba i jeho, a povedal by ti: ‚Uvoľni miesto tomuto.‘ Vtedy by si musel s hanbou zaujať posledné miesto. Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto. Potom príde ten, čo ťa pozval, a povie ti: ‚Priateľu, postúp vyššie!‘ Vtedy sa ti dostane pocty pred všetkými spolustolujúcimi.

Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“

A tomu, čo ho pozval, povedal: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov, ani príbuzných, ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých.“

V jednu sobotu bol Ježiš na obede u istého významného farizeja. Pozoroval ako si hostia vyberajú popredné miesta. To ho podnietilo k vyrozprávaniu jedného zo svojich podobenstiev. Ježiš veľmi pozorne vnímal udalosti všedného dňa v ktorom je aj On sám prítomný. Z tohto svojho pozorovania zbieral podnety pre svoje ponaučenia. Jeho múdrosť vychádzala nielen z priľnutia k Nebeskému Otcovi, ale aj z vernosti okolitej skutočnosti. Ježiš aj preto dokázal rozprávať o Božích skutkoch tak, že jeho ponaučenia boli bežné udalosti každodenného života vnímané jeho srdcom, ktoré bolo schopné hlbokého načúvania (porov. 1Kr 3,9).

V tomto prípade rozpráva Ježiš podobenstvo, v ktorom nás varuje pred uprednostňovaním človeka, ktorý sa snaží získať popredné miesta na hostinách, hoci tým riskuje, že ho pán domu po príchode ctihodnejšieho hosťa nakoniec posadí na posledné miesto (porov. Prís 25,6-7). Ježiš dobre pozná ľudskú túžbu po popredných miestach, ktorá sa prejavuje u tých, ktorí, „radi chodia v dlhých rúchach, radi majú pozdravy na uliciach, prvé stolice v synagógach a popredné miesta na hostinách“ (Lk 20,46). To všetko častokrát len preto, aby sa ukázali ako mocní a významní v očiach tých druhých. Práve preto nás varuje pred tým, aby sme si o sebe nenamýšľali a povzbudzuje nás k tomu, aby sme dokázali v skromnosti a poslušnosti prijať to miesto, ktoré Boh pripravil pre každého jedného z nás. Ak je potrebné zaujať to úplne posledné miesto, máme ho pokojne prijať, lebo práve toto robil aj on sám. Majster, ktorý bol tichý a pokorný srdcom (porov. Mt 11,29), keď sa ponížil „stal sa poslušným až na smrť až na smrť na kríži“ (Flp 2,8). Práve preto ho aj Boh povýšil, keď ho povolal zo smrti k životu (porov. Flp 2,9-11).

Hneď potom Ježiš vyslovuje veľmi známy výrok: „Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Lk 14,11). Tvárou tvár k Bohu nachádza každý človek miesto, ktoré mu právom patrí. Pánova ruka povyšuje ponížených a ponižuje tých pyšných (porov. 1Pt 5,5-6), ako sa o tom spieva v Magnificat (porov. Lk 1,46-55). Zároveň je potrebné pripomenúť, že takzvaná pokora je čnosť, ktorej skutočné prežívanie je veľmi ťažké a preto sa zdá, že by bolo lepšie o nej nehovoriť, lebo tu je riziko, že naše rozprávanie o nej by mohlo plodiť opačné správanie sa, ktoré by v mene vyhľadávania zvláštnych zásluh nakoniec mohlo smerovať k tomu, že naše myslenie a správanie nás povedie presne k tomu, čo sám Ježiš ostro kritizoval. Asi by bolo lepšie hovoriť o pokorovaní sa, lebo len prijímaním ponižovania od ostatných, od Boha aj od nás samých môžeme odhaľovať svoju vlastnú chudobu a tak vstupovať do priestoru pravej pokory. Jedine ten, kto dokáže pokojne a s hlbokou vierou prijímať ponižovanie a pokorovanie, je naozaj pokorný!

Hneď potom Ježiš hovorí svojmu hostiteľovi: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov ani príbuzných ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých“ (Lk 14,12-13). Pre nás je úplne samozrejmé pozývať na návštevu ľudí, ku ktorým máme hlbší a osobný vzťah priateľstva a lásky. Títo ľudia zasa na oplátku pozvú nás. Ježiš však zjavuje „pochabé“ počínanie Boha, ktorý na hostine vo vlastnom kráľovstve prideľuje prvé miesta práve chudobným, teda na prvé miesta sa dostanú tí poslední (porov. Lk 13,30). Ježiš týmto spôsobom jasne potvrdzuje, že ten, kto chce naozaj byť jeho učeníkom, musí zo svojho srdca i správania vylúčiť všetko to, čo sa inšpiruje pomyslením na to, že ten druhý sa nám odplatí a všetko nám vráti. Napokon Ježiš nám to vyjadril pomocou iného paradoxného výroku: „Každému, kto ťa prosí, daj a ak ti niekto niečo vezme, nežiadaj to naspäť...  požičiavajte a nič za to nečakajte“ (Lk 6,30.35). Práve táto logika vyžaruje z Ježišovho konania. On predsa dával popredné miesta tým posledným, tým, o ktorých sa vôbec nikto nezaujímal, aby im tak zvestoval Božiu blízkosť. Týmto spôsobom aj Ježiš vysvetľoval Boha, ktorý hovorí: „Ja, Jahve, prvý a ten istý som i posledný“ (Iz 41,4) a tak nám zjavoval jeho pravú tvár.

Keďže Ježiš veľmi dobre pozná Otcovo srdce, môže svoje ponaučenie ukončiť prísľubom: „A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých“ (Lk 14,14). Blahoslavenstvom vyplývajúcim z lásky, ktorú prežíval a ktorej učil sám Ježiš, je radosť z toho, že človek miluje bez nároku na odplatu, lebo vie, že odmenou pre milujúceho tu je samotná prežívaná nezištná láska. To je blaženosť človeka, ktorý dúfa v jedinú odplatu, ktorou je spoločenstvo s Bohom v nebeskom kráľovstve. Áno, keď budeme mať v sebe to zmýšľanie, ktoré charakterizovalo Ježiša Krista (porov. Flp 2,5), potom nás to bude už dnes privádzať k pravej blaženosti. Žiť s ním a tak ako žil on, to je naša blažená radosť.

Spracované podľa: Enzo Bianchi, Hlásej slovo a Edward Stanek

Foto: www.pixabay.com

Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: