Otec proti dcére                                                     Lk 12, 49-53

Na začiatku II. storočia v severnej Afrike uväznili mladú, dvadsaťdva ročnú ženu s dieťaťom na hrudi. Menovala sa Perpetua. Pochádzala zo šľachetného rodu a bola katechumenkou. Spolu s ňou uväznili aj jej brata. Z celej rodiny iba otec neobsiahol milosť viery. Miloval svoju dcéru a nemohol pochopiť, prečo si volí smrť, pričom zanecháva svoje maličké dieťatko, jeho, starého otca, pričom spôsobuje hanbu celému domu, keď stráca svoj mladý život. Išiel do väzenia a prosil, aby priniesla obetu pred pohanským božstvom a vrátila sa domov. Srdce dcéry prenikala bolesť. Odvážne odolávala pokušeniu návratu, pričom vedela, ako hlboko raní otca, ktorého veľmi milovala. V poslednej hodine, tesne pred vynesením rozsudku, objavil sa otec s jej malým synom na rukách a prosil ju poslednýkrát o zmenu rozhodnutia. Úradník, ktorý mal vyniesť rozsudok, sa obrátil k nej a povedal: „Ber ohľad na to dieťa a svojho starého otca. Prines obetu na počesť cisára“. Odmietla, a vtedy úradník prikázal vyhodiť otca a vyšľahať. Dcéra cítila, akoby by ju samu bili. Avšak zostala verná Kristovi. Svoje zážitky opísala vlastnoručne, samotný moment vstupu do arény, kde položila život, opísali očití svedkovia. „Mučeníctvo Perpetuy a Felicity“ – taký je názov dokumentu – ukazuje málo viditeľný aspekt mučeníctva, ten, o ktorom hovorí Ježiš v dnešnom Evanjeliu. „Prišiel som rozdeliť svet. Odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí“. Najčastejšie, keď hovoríme o mučeníctve, poukazujeme na muky, ktoré znášali mučeníci od katov. Zatiaľ čo bolestnejšie boli vnútorné zážitky, ktoré trhali srdce. Perpetua je milujúcou dcérou a nemôže nič urobiť, aby presvedčila otca o správnosti svojho postoja. Ako bolestne trpí jej milujúce srdce, keď vidí, že kvôli nej otec prežíva vnútornú drámu. Ona sama je naplnená utrpením milovaného otca. Druhá, možno ešte hlbšia rana, vzniká kvôli jej materskej láske. Miluje svoje maličké dieťa. Keď ho môže mať niekoľko dní po svojom boku vo väzení a sýti ho ubolenými prsiami, zapáchajúca väzenská cela sa jej zdá ako palác. Ale aj túto lásku kladie na obetný oltár, lebo si vyvolila vernosť Ježišovi. Veľmi veľa ľudí si dnes myslí, že nemožno takto chápať veci. Myslia si, že Boh by bol neľudský, keby pozýval k sebe, pričom by nútil pošliapať cestou materskú lásku či rodinnú lásku. Kto takto tvrdí, dokazuje, že nepozná Boha zjaveného v Evanjeliu. Umenie zvoliť si medzi najkrajšími dočasnými láskami – materskou, otcovskou, manželskou, priateľstvom – a láskou k Bohu, tvorí ukazovateľ života podľa Evanjelia. Boh potrebuje svedkov, ktorí dokazujú, že srdce môže biť láskou k Bohu na sto percent, že je v stave – aj napriek najväčšej bolesti – vzdať sa všetkých dočasných lások pre Boha. Touto cestou išiel Ježiš, touto cestou putovala Jeho matka, touto cestou išla sv. Perpetua a touto cestou putujú cez stáročia svätí. Je veľmi potrebné usilovať sa o rozvoj lásky tu na zemi – treba byť milujúcim dieťaťom, milujúcim otcom, milujúcou matkou, milujúcim mužom, milujúcim priateľom – ale, keď bude Boh žiadať svedectvo, treba sa vedieť vzdať všetkých týchto, dokonca najcennejších a najkrajších lások, aby sme prejavili vernosť Jemu samému. Iba vernosť Božej láske nás môže zachrániť pre večnosť. V nej nájdeme všetky, ktorých sme sa vzdali. Kto si volí Boha, nezrádza tých, ktorých miluje, ale upevňuje lásku, ktorá ich spája. Ježiš povedal svojim učeníkom: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul! Ale krstom mám byť pokrstený a ako mi je úzko, kým sa to nestane! Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie. Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom. Rozdelia sa otec proti synovi a syn proti otcovi, matka proti dcére a dcéra proti matke, svokra proti neveste a nevesta proti svokre.“ Dnešné čítanie z Lukášovho evanjelia obsahuje niektoré Ježišove výroky, ktoré vrhajú svetlo na jeho osobu a zároveň kladú zásadné požiadavky na nás, jeho učeníkov. Ježiš ohlasuje predovšetkým to, že prišiel vrhnúť na zem oheň a chce, aby sa tento oheň rozhorel. O tomto existuje jeden Ježišov výstižný výrok, ktorý nám podávajú cirkevní otcovia: „Kto mi je nablízku, je blízko ohňa, a ten, kto je odo mňa ďaleko, je vzdialený od Božieho kráľovstva.“ Počas celého svojho pozemského života sa snažil zapáliť na zemi oheň Božieho kráľovstva. Urobil to on sám, keď horel láskou k Bohu a ľuďom, svojim bratom vo svojom trpkom utrpení. Želá si, aby sa všetci ponorili do plameňov Ducha Svätého, do ohňa jeho lásky (porov. Lk 3,16). A práve tento oheň ho napokon pohltil, keď ho priviedol k smrti, ktorá je výkričníkom za jeho životom darovaným až po najkrajnejšiu hranicu. Je to práve perspektíva násilnej smrti na ktorú Ježiš naráža, keď hovorí o krste ponorením: „Ale krstom mám byť pokrstený a ako mi je úzko, kým sa to nestane!“ (Lk 12,50). Ježiš veľmi dobre chápal, že jeho život žitý v spravodlivosti ho mohol priviesť k zážitku nespravodlivosti tohto sveta a k tomu, že bude prenasledovaný (porov. Múd 2), že bude ponorený do nespravodlivého utrpenia a do násilnej smrti (porov. Ž 69,3.15; Iz 43,2). Práve to sa naplnilo v hodine jeho utrpenia, v hodine, ktorú On sám prijíma v slobode a láske. Jeho učeníci budú pri nasledovaní svojho Majstra v priebehu dejín prežívať tú istú hodinu, ako to on sám predpovedal (porov. Mk 10,38). Učeníci sa nemôžu čudovať nad požiarom prenasledovania, ktorý proti ním vznikne, skôr by sa mali zaradovať, lebo to im bude znamením istoty, že zdieľajú Pánov podiel (porov. 1Pt 4,12-16). Ak nás rozrušuje táto skutočnosť, Ježiš sa bez váhania obracia na nás slovami, ktoré sú ešte jasnejšie a silnejšie. Pritom cituje slová proroka Micheáša: „Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom. Rozdelia sa otec proti synovi a syn proti otcovi, matka proti dcére a dcéra proti matke, svokra proti neveste a nevesta proti svokre“ (Lk 12,52-53; porov. Mich 7,6). Tieto slová Ježiš aj komentuje: „Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie.“ (Lk 12,51). Ježiš je naozaj znamenie, ktorému sa odporuje (porov. Lk 2,34), lebo tvárou v tvár radikálnym požiadavkám, ktoré nám predkladá treba zaujať určité stanovisko. Človek sa buď rozhodne žiť tak ako žil On, čím nadobúda istotu, že jeho život je „spasený“ už teraz a potom aj vo večnosti, alebo odmietne Ježišovu osobu, hoci sa naďalej bude nazývať kresťanom. Neexistuje žiadna tretia možnosť! A aj rodina je Ježišovými slovami rozdelená ako mečom, lebo Majster vyžaduje, aby sme ho milovali nadovšetko, vyžaduje takú lásku, ktorá na prvé miesto kladie požiadavky Božieho kráľovstva (porov. Lk 14,25-26). Na tomto základe sme potom schopní porozumieť aj poslednému Ježišovmu výroku, ktorý je určený zástupom. Ježiš vyčíta svojim poslucháčom, že sú síce schopní predpovedať zmenu počasia, ale nedokážu rovnakým spôsobom uvažovať o svojom vlastnom živote a dejinách: „Pokrytci, vzhľad zeme a neba viete posúdiť. Ako to, že terajší čas posúdiť neviete?“ (Lk 12,56). Hneď po tom to Ježiš ešte upresňuje: „Prečo sami od seba neusúdite, čo je spravodlivé“ (Lk 12,57). To je naozaj trefná otázka, ktorá je napomenutím pre každého z nás, aby sme sa každodenne snažili správne rozlišovať, aby sme dokázali v každej situácii jasne rozlíšiť čo je správne a podľa toho aj konali. Neexistujú vopred pripravené recepty ako si počínať, ide o to, aby sme rešpektovali to, ako sa veci majú a aby sme všetko prežívali ako tí, ktorí idú v Ježišových šľapajach, lebo on je „Spravodlivý“ (porov. Lk 23,47). Pritom je potrebné prosiť o pomoc Ducha Svätého, ktorý sa pripája k nášmu duchu a stáva sa našim „vnútorným Učiteľom“. Bolo by veľmi smutné, keby sme premárnili svoj život a došli až k súmraku našej existencie bez toho, aby sme pochopili to, čo sme vlastne prežívali. Predložené slová predstavujú veľavravné napomenutie, aby sme každý deň prežívali tak, že si budeme uvedomovať svoju kresťanskú identitu, teda to, že náš ľudský život je zaštepený do Krista. Podarí sa nám to len vtedy, keď vo svojich srdciach dokážeme živiť plameň, ktorý tam zapálil Ježiš Kristus. Musíme bojovať zo všetkých síl, aby tento plameň nikdy nezhasol. V Ježišovi Kristovi sa k nám veľmi priblížilo Božie kráľovstvo (porov. Lk 10,9;11,20), dokonca možno povedať, že je medzi nami a aj v každom z nás (porov. Lk 17,21). Môžeme obrátiť svoju pozornosť na to, ako presne a s akou silou hovorí Ježiš o svojom poslaní. Je si vedomý toho, že evanjelium, ktoré hlása nebude populárne. Pre mnohým sa stane prameňom nepokoja, dokonca začiatkom rozdelenia medzi najbližšími. Môžeme si pripomenúť bežné každodenné situácie, v ktorých sme mali hovoriť tak, aby bolo jasné, že stojíme na strane Ježiša a jeho evanjelia. Ako som sa vtedy zachoval? Ktoré Ježišove požiadavky najviac znepokojujú a rozdeľujú moje srdce?

Spracovane podľa: Enzo Bianchi, Hlasej slovo