15. nedeľa cez rok C

 

Kto je môj blížny?                                                      Lk 10,25-37

 

Kazateľ Pápežského domu Raniero Cantalamessa OFM Cap. napísal: „Komentovali sme niektoré nedeľné čítania z evanjelií inšpirujúc sa knihou Benedikta XVI. „Ježiš Nazaretský“. Časť knihy sa zaoberá aj podobenstvom o Dobrom Samaritánovi. Toto podobenstvo nepochopíme, ak nevezmeme do úvahy otázku, na ktorú chcel Ježiš odpovedať: „Kto je mojím blížnym?“

V judaizme tej doby prebiehala diskusia o tom, koho treba považovať za blížneho Izraelitu. Vo všeobecnosti sa to chápalo tak, že kategória „blížny“ zahrňovala všetkých krajanov a ľudí, ktorí sa obrátili na židovstvo. Voľbou osôb (Samaritán, ktorý prichádza na pomoc Židovi!) Ježiš potvrdzuje, že kategória „blížny“ je univerzálna. Myslí sa tým ľudstvo, nie rodina, etnikum či náboženské spoločenstvo. Náš nepriateľ je tiež blížny! Je známe, že „Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú“ (Jn 4,9). Podobenstvo nás učí, že láska k blížnemu musí byť nielen univerzálna, ale aj konkrétna a aktívna. Ako sa Samaritán správa v podobenstve? Ak by sa Samaritán uspokojil s tým, že by nešťastnému mužovi ležiacemu v svojej krvi povedal: „Ty nešťastná duša! Ako sa to stalo? Vzchop sa!“ či niečo podobné a pokračoval by v ceste, nebolo by to všetko iróniou a urážkou? Namiesto toho však on niečo pre toho druhého urobil: „Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: ´Staraj sa oň a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať´“.

Skutočným novým prvkom v podobenstve o Dobrom Samaritánovi nie je, že Ježiš žiada konkrétnu univerzálnu lásku. Tento nový prvok spočíva v niečom inom. Na konci podobenstva Ježiš sa pýta znalca zákona, ktorý mu položil otázku: „Čo myslíš, ktorý z tých troch (levita, kňaz, Samaritán) bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“

Ježiš uskutočňuje nečakaný prevrat v tradičnom chápaní blížneho. Samaritán je tým blížnym a nie zranený muž, ako by sme očakávali. To znamená, že nesmieme čakať, kým sa na našej ceste objaví náš blížny, možno celkom dramaticky. Patrí nám, aby sme boli pripravení všimnúť si ho, nájsť ho. My sme povolaní byť tým blížnym! Otázka, ktorú si máme položiť, nemá znieť „Kto je môj blížny?“, ale „Čí blížny môžem byť ja tu a teraz?“

Ak by niekto z nás položil Ježišovi otázku: „Kto je môj blížny?“ čo by odpovedal? Určite by nám pripomenul, že naším blížnym nie je iba náš krajan, ale aj tí mimo nášho spoločenstva, nielen kresťania, ale aj moslimovia, nielen katolíci, ale aj protestanti. Najdôležitejšie nie je vedieť, kto je môj blížny, ale vidieť koho blížnym môžem byť ja tu a teraz, pre koho môžem byť dobrým samaritánom.“

 

Vystúpil ktorýsi znalec zákona a povedal, aby pokúšal Ježiša: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“

Ježiš mu vravel: „Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?“

On odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!“

Povedal mu: „Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť!“

Ale on sa chcel ospravedlniť, preto sa opýtal Ježiša: „A kto je môj blížny?“

Ježiš povedal: „Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel tou cestou istý kňaz a keď ho uvidel, obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej.

No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: ‚Staraj sa oň a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať.‘

Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“

On odpovedal: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo.“

A Ježiš mu povedal: „Choď a rob aj ty podobne!“

 

Istý skúsený znalec Zákona sa rozprával s Ježišom a spýtal sa ho: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ (Lk 10,25), života, ktorý nekončí tu na zemi, ale pokračuje večne v Božom kráľovstve? Požiadavka vyslovená týmto človekom je podstatná. Ale otázka je vyslovená negatívne, lebo ten, kto sa Ježiša pýtal ju takto formuloval „aby ho pokúšal“ (Lk 10,25). Ale tak isto sa chová aj diabol (porov. Lk 4,2). Je to postoj človeka, ktorý nevstupuje do rozhovoru s Ježišom, aby žil jeho slovo, ale využíva akékoľvek prostriedky, dokonca aj knihy Mojžišovho zákona, aby Ježišovi pripravil pascu.

Ježiš nepolemizuje, ale odkazuje znalca zákona na kompetenciu, jemu vlastnú: „Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?“ (Lk 10,26). Ten človek dáva úplne nenapadnuteľnú odpoveď, keď cituje dva výroky Tóry, ktoré spolu predstavujú prvé a najdôležitejšie zo všetkých prikázaní: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!“ (Lk 10,27; porov. Dt6,5; Lv19,18). Toto je prikázanie, ktoré sa nemá komentovať, ale žiť. Preto Ježiš odpovedá: „Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť“ (Lk 10,28), budeš mať večný život. Tu by sa celé stretnutie mohlo spokojne uzavrieť.

Ale učiteľ Zákona, evidentne zaskočený jasnosťou Ježišových slov, začína s tým, že sa chce ospravedlniť. Hľadá rafinovanú skratku, aby sa ospravedlnil a vyhol sa bezprostrednej konfrontácii so svojím vlastným svedomím, lebo nie je ochotný vovádzať do života to, čo spoznáva ako správne. Preto položí ďalšiu veľmi všeobecnú otázku: „A kto je môj blížny?“ (Lk 10,29). Znepokojovala ho totiž požiadavka uplatňovať lásku. Kto teda má byť predmetom mojej lásky? Kto je môj blížny? Sú to Izraeliti? Bratia vo viere? Tí ostatní?

Ale Ježiš tohto človeka zreteľne stavia pred seba samého a ukazuje mu jeho pravú osobnú zodpovednosť, keď mu rozpráva podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi. Keď istý človek putoval z Jeruzalema do Jericha, prepadli ho zbojníci, okradli ho, zbili a polomŕtveho ho nechali ležať na kraji cesty. Okolo šiel kňaz a levita, teda „zbožný muž“, ktorý dobre pozná Zákon, ale správa sa tak, akoby zraneného nevidel. Dáva si pozor, aby sa nezastavoval, nechce sa k nešťastníkovi ohrozenému na živote priblížiť a tak sa sám stáva potencionálnym vrahom, ktorý je od svojho blížneho rovnako ďaleko, ako od Boha. Tou cestou ide aj Samaritán, pre židov nepriateľ, heretik a schizmatik (porov. Lk 9,53; Jn 4,9). On pristupuje k zbitému a okradnutému a zachová sa ako blížny, keď sa o úbožiaka postará. Ošetrí mu rany, vyloží ho na svoje zviera a odvezie ho do hostinca, kde dáva hostinskému pokyny a je ochotný za nešťastníka zaplatiť náklady na pobyt.

Na konci podobenstva dáva Ježiš učiteľovi Zákona rozhodujúcu otázku: „Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“ (Lk 10,36). On odpovedal: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo." A Ježiš mu povedal: „Choď a rob aj ty podobne!“ (Lk 10,37). Týmto spôsobom ukazuje učiteľovi Zákona jeho vlastnú zodpovednosť, jasne mu ukazuje, čo treba robiť, aby mal človek účasť na večnom živote. Nestačí len zakúšať milosrdenstvo, ale je potrebné ho aj uskutočňovať tomu, s kým sa stretávame na svojej životnej ceste. Utrpenie druhého je treba vnímať ako svoje vlastné... To sa v plnej miere týka aj nás. Nemáme si klásť otázku: „Kto vlastne je môj blížny?“ Skôr sa máme zaoberať tým „ku komu sa mám ako blížny správať?“, „ku komu sa mám priblížiť?“. Môžeme totiž prežiť celú svoju existenciu vedľa iných ľudí, bez toho, aby sme sa rozhodli stretnúť sa s nimi a vnímať ich bolesti, mať súcit s nimi...

Ježiš od nás chce, aby sme prežívali činorodú, konkrétnu, skutočnú lásku, keď vnímame, že on sám nás na tejto ceste predchádza. Podľa interpretácie najstarších cirkevných otcov je tým milosrdným Samaritánom sám Ježiš, keď sa pohnutý milosrdenstvom sklonil k ľudstvu, ktoré je plné rán a v smrteľnom nebezpečenstve. On sám nám celou svojou existenciou hovoril o vnútornom milosrdenstve nebeského Otca (porov. Lk 6,36). Je to on sám, kto aj dnes po svojej smrti a zmŕtvychvstaní každému jednému z nás hovorí: „Staraj sa oň a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať“ (Lk 10,35).

Spracované podľa: Enzo Biancho, Hlásej slovo a Edward Stanek

Súvisiace: 
Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: