12. nedeľa v období cez rok C

 

„Kto chce ísť za mnou“                   Lk 9, 18-24

 

Proces objavovania tajomstva Evanjelia je dlhý. Zo začiatku človek počúva príbehy o Ježišovi tak, ako počúvame správy o udalostiach spred storočí. V druhej etape čitateľ Evanjelií objavuje výnimočnú krásu náuky Majstra z Nazaretu. V tretej etape sa objavuje otázka: Kto On vlastne je? Čitateľa Evanjelia zaujíma tajomstvo Krista. Náuka, ktorú podáva sa nedá zachytiť v čisto ľudských kategóriách, prerastá všetko, čo môže človek vymyslieť.

Objavenie tajomstva Božstva i Človečenstva v Kristovi tvorí podstatný bod v čítaní Evanjelií. Po tomto objavení je potrebné postaviť sa na stranu Krista alebo od Neho utiecť. Ten, kto Mu zachová vernosť, vstupuje do evanjeliového sveta. Začína objavovať rôzne vzťahy ľudí ku Kristovi, od veľkej lásky, akú Mu preukázala Matka, Ján Krstiteľ, dom Lazára, až po krajnú nenávisť, akou dýchali proti Nemu veľkňazi a Veľrada. V tejto etape čítanie Evanjelia sa stáva vzrušujúcim príbehom. Môžeme sledovať, ako šikovne nastavujú nepriatelia na Ježiša siete a ako sa z nich ešte šikovnejšie Kristus dostáva, až do času, keď nadišla Jeho hodina a súhlasil s porážkou, aby skrze ňu nakoniec zvíťazil.

Takéto čítanie Evanjelia dôsledne vedie k objaveniu evanjeliového sveta, ktorý jestvuje okolo nás. Kto putuje za Kristom krok za krokom, nachádza na ceste svojho života veľkých ľudí podľa miery priateľov z domu Lazára, ale stretáva sa zoči voči aj so všetkými nepriateľmi Ježiša. A na jeho ceste stoja farizeji, pokryteckí zákonníci; proti Nemu vystupujú predstavitelia moci, Kajfáš, Annáš, Pilát, Herodes, a čaká ho trpký bozk zrady Judáša.

Svet Evanjelia je stále reálny, a v ňom je reálna aj Kristom vytýčená cesta, na ktorú i dnes Ježiš pozýva každého z nás individuálne slovami: „Poď za mnou“. Keď začínajú na tejto ceste kamene svišťať okolo hlavy, a človek prežíva hodinu strachu, pozastavuje sa, či si vybral dobrú cestu, vtedy Ježiš je blízko a s úsmevom hovorí: „Poď za mnou“. Až po týchto kritických momentoch človek začína chápať, že všetci žijeme vo svete Evanjelia, ibaže naša prítomnosť je v ňom veľmi odlišná. Je málo tých, čo idú verne za Majstrom z Nazaretu. Ponuky sú také isté, ako pred dvetisíc rokmi. Putovali za Ním zástupy, a tie isté zástupy si vynútili u Piláta Jeho smrť. Na najvyššom tribunáli spravodlivosti iba dve osoby, Jozef Arimatejský a Nikodém, mali odvahu postaviť sa na Jeho stranu. Zvyšok vystúpil proti Nemu.

I dnes je oveľa viac ľudí, ktorí podobne ako Pilát si umývajú ruky od zodpovednosti za pravdu, ako tých, ktorí stoja verne pod krížom. Každý, kto chce, môže sa ľahko nájsť v Evanjeliu, pri Kristovi alebo proti Nemu, a najľahšie v ľahostajnom zástupe. Dnes možno stretnúť tisíce pseudokresťanov, ktorí nakoniec chcú dokázať, že možno žiť vo svete Evanjelia a obísť Golgotu. Samozrejme, že možno. Mnoho ľudí, o ktorých je reč v Evanjeliu, nevystúpilo na Golgotu. Neurobil tak ani Herodes, ani Pilát, ani Judáš, ani Annáš, ani Kajfáš. Neurobili tak ani farizeji ani zákonníci, ani tisíce Židov, ktorí prišli do Jeruzalema na sviatky. Nikto z nich si túto cestu nevybral. Iba malá hŕstka Jeho učeníkov si dobrovoľne vybrala chodník, ktorý vytýčil Majster. Dnes, po dvadsiatich storočiach Cirkev im vzdáva úctu ako najväčším hrdinom.

Judáš dokonale poznal náuku Ježiša – a čo z toho? Farizeji a zákonníci, ktorí diskutovali s Kristom, dobre poznali Jeho hodnosť a názory – a čo z toho? Evanjelium, to nie je poznanie o Kristovi. Evanjelium, to je cesta, ktorú treba prejsť od začiatku do konca. Od Kristovho „Poď za mnou“, cez Golgotu, až po slávu zmŕtvychvstania. Iba na tejto ceste, keď stratíme život kvôli Kristovi, možno si ho zachovať.

 

Keď sa raz Ježiš osamote modlil a boli s ním učeníci, opýtal sa ich: „Za koho ma pokladajú zástupy?“

Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní hovoria, že vstal z mŕtvych jeden z dávnych prorokov.“

„A vy ma za koho pokladáte?“, opýtal sa ich.

Odpovedal Peter: „Za Božieho Mesiáša.“

Ale on im dôrazne prikázal, že to nesmú nikomu povedať, a dodal: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych.“

A všetkým povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho.“

 

Dnešné evanjelium sa skladá z dvoch navzájom veľmi úzko prepojených častí. Ich obsah môžeme zhrnúť do dvoch otázok: Kto je Ježiš? Kto je Ježišov učeník?

Peter v prvej časti odpovedá na Ježišovu otázku a vyhlasuje o ňom, že je Boží pomazaný, teda Mesiáš. Ježiš potom prikazuje Dvanástim, aby o tom nikomu nehovorili. Hneď na to odhaľuje v čom jeho mesiášstvo spočíva, teda to, že: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych.“ (Lk 9,22). Nad týmito udalosťami meditujeme aj v ročnom cykle B, keď nám cirkev predkladá paralelný úryvok z Markovho evanjelia (porov. Mk 8,27-35: 24. Nedeľa obdobia Cez rok, cyklus B). Tiež sa nám pripomína, že tým „bude musieť“ sa neoznačuje akýsi krutý osud určený Ježišovi Otcom, ale nevyhnutnosť zo strany ľudí. Spravodlivý v nespravodlivom svete môže byť len prenasledovaný a popravený, keď sa k tomu naskytne príležitosť (porov. Múd 2). Ježiš by bol mohol prejsť na stranu nespravodlivých, potom by ich nenávisť k nemu prestala. Ale On čelil danej situácii tak, že pokračoval vo svojom živote spravodlivého – zostal verný Bohu; a preto môže byť potom tá nevyhnutnosť zo strany nespravodlivých ľudí vnímaná ako nevyhnutnosť z Božej strany a to v tom zmysle, že slobodná poslušnosť Božej vôli, ktorá chce od Ježiša, aby prežíval lásku až do posledných dôsledkov, napokon vyústi do požiadavky života naplneného láskou aj za cenu potupného konca na kríži.

Dnešný evanjeliový úryvok nám umožňuje aj to, aby sme sa zastavili pri požiadavkách, ktoré má Ježiš na tých, ktorí ho chcú nasledovať. Jeho požiadavky na učeníkov priamo vyplývajú z jeho mesiášstva. Lukáš podotýka, že Ježiš neadresuje tieto slová len úzkemu kruhu svojich učeníkov, ale všetkým. Každému, kto ho chce nasledovať dáva presné pokyny, jasne vyzýva k najvyššej bdelosti a to aj s uvedomením si rizika, že neslýchané požiadavky naštrbia ich odhodlanie „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma“ (Lk 9,23). Na prvý pohľad sú to veľmi tvrdé slová, ktoré od nás vyžadujú snahu k hlbšiemu pochopeniu. Určite im nesmieme rozumieť fundamentalisticky, akoby šlo o akýsi „program smrti“ (Bruno Maggioni), alebo povolanie k sebazničeniu. Na druhej strane to ale nesmieme chápať len ako obyčajnú metaforu.

 Zaprieť sám seba znamená, že sa človek prestáva usilovať len o presadenie seba samého. Ide o boj s vlastným egoizmom, ktorý nás neustále ohrozuje. Je to boj s hroznou chorobou, ktorú kresťanská tradícia nazvala filautia – sebaláska, bezbrehá túžba idúca za svojím ukojením nehľadiac na cenu, dokonca aj na účet tých druhých, výlučné zahľadenie sa do seba samého a snaha o naplnenie svojich vlastných záujmov, takže človek berie svoje vlastné ja ako jedinú mierku každej skutočnosti. Ten, kto premôže tento smrtonosný egoizmus, prestáva sa na všetko pozerať cez prvoradosť svojich osobných záujmov, stáva sa slobodný k životu s druhými a tak sa v ňom rodia myšlienky, slová a skutky smerujúce k prosperite bratského spoločenstva. Potom je schopný brať na seba každý deň (čo špecifikuje len Lukáš) svoj vlastný kríž. Naozaj namáhavá a vyčerpávajúca vytrvalosť. Niesť svoj kríž znamená naložiť si na svoje ramená nástroj vlastnej popravy, pričom sa človek zrieka sebaospravedlňovania a obhajoby. Týmto postojom jasne ukazujeme, že nás v každodennom živote nikto a nič neodvráti od života podľa evanjelia, že dokonca je možné premieňať aj nespravodlivé odsúdenie, ktoré sa rozpúta proti nám, na príležitosť milovať našich nepriateľov. V tomto spôsobe života nás ako prvý predišiel sám Ježiš Kristus. Máme ho nasledovať všade, kam ide (porov. Zjv 14,4), lebo sme si istí tým, že On prežíval cestu kríža ako posledný a najvážnejší výraz života v plnosti lásky. Netreba totiž čítať Ježišov život smerom od jeho kríža, ale presne naopak – je potrebné čítať jeho kríž vo svetle celého jeho života, ktorý ho priviedol až na Golgotu. Ježiš premenil nástroj hroznej popravy a poníženia na príležitosť zjavenia najvyššej slávy!

 Spomenuté požiadavky zostávajú platné v celej svojej radikálnosti rovnako dnes ako kedykoľvek predtým a privádzajú nás k plnému a naozaj šťastnému životu. Najlepšiu interpretáciu toho všetkého nám zase dáva sám Ježiš, ktorý predchádzajúci výrok komentuje slovami predstavujúcimi ohnisko kresťanskej identity: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho“ (Lk 9,24). – Práve toto je hlboká pravda evanjelia. Keď stratíme život pre Ježiša Krista, potom to ospravedlňuje naše akékoľvek sebazapieranie. Práve toto je tá pravá blaženosť, ktorú je možné dosiahnuť už teraz a tu. Ale, môžeme sa ešte volať kresťanmi ak toto nepochopíme?

Spracované podľa: Enzo Bianchi, Hlásej slovo a Edward Stanek

Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: