Spoločenstvo života a lásky                                  Jn 16, 12-15

Cirkev slávi tajomstvo trojjedinosti tak, že nám k meditácii predkladá jeden úryvok z Ježišovej reči na rozlúčku zaznačenej v Jánovom evanjeliu. Jeho slová sú zjavením tajomstva života a lásky medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Toto spoločenstvo sa ale nevyčerpáva v samotnom božstve, ale otvára sa nám ľuďom povolaným prijímať túto lásku a prežívať ju tu na zemi vo vzťahu k ostatným.

 Ak chceme lepšie porozumieť týmto veršom, musíme ich vnímať v kontexte celého Jánovho evanjelia. Už od prológu sa tu tvrdí, že vo svojom želaní zjaviť sa ľuďom, sa Boh definitívnym spôsobom zjavuje vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi, v Slove, ktoré sa stalo telom silou Ducha Svätého, silou Božieho dychu (porov. Jn 1,14). V ľudských dejinách sa táto Božia vôľa verejne zjavila vo chvíli Ježišovho krstu, ako o tom vydáva svedectvo Ján Krstiteľ: „Videl som Ducha, ktorý ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom“ (Jn 1,32). Duch Svätý je skutočne Božia moc, ktorá v plnosti prebývala v Ježišovi Kristovi, je Otcovou láskou k Synovi, tou láskou, ktorá ho robila schopným, aby putoval medzi ľuďmi, konal dobro a tak pred nimi vykresľoval tvár neviditeľného Boha.

 Ježiš, človek ako my, počas svojej ľudskej existencie v dôvere prežíval nevýslovne vnútorný vzťah s Otcom. Zažil tak intenzívne skúsenosti spoločenstva s Bohom, že evanjelista mohol napísať: „Lebo ten, koho poslal Boh, hovorí Božie slová, pretože on nedáva Ducha podľa miery. Otec miluje Syna a dal mu do rúk všetko“ (Jn 3,34-35). Vďaka tomuto vzťahu s Bohom mohol sám Ježiš povedať, že po živote, ktorým nám zjavil Boha, už žiadne zvláštne miesto kde by sme mali Boha uctievať neexistuje, lebo „prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde“ (Jn 4,23), teda v sile Ducha Svätého a skrze Ježiša Krista, ktorý je Pravda, ktorá sa stala osobou! A týmto Ježiš raz a navždy otvoril cestu, po ktorej sme my kresťania povolaní kráčať, aby sme tak ozajstným spôsobom uctievali Boha. Jednoducho ide o to, aby sme žili tak, ako žil On, Syn milovaný nebeským Otcom.

 Vo svojej reči na rozlúčku Ježiš svojim učeníkom viackrát prisľúbil, že až s nimi nebude telesným spôsobom bude ho sprítomňovať Duch Svätý: „Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (Jn 14,26). V dnešnom úryvku Ježiš dodáva ešte ďalšiu dôležitú skutočnosť. Učeníci nie sú schopní zniesť slová, ktoré by im mal Ježiš ešte povedať, ide o plné tajomstvo jeho osoby a tak toto tajomstvo zostáva „nevyslovené“. A On im v ich slabosti sľubuje pomoc Ducha Svätého: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť“(Jn 16,13). Duch vykoná toto svoje dielo bez toho, aby sa čo najmenej vzdialil od posolstva Ježiša Krista, lebo bude odovzdávať to, čo sa Krista týka, bude učeníkov vovádzať do najhlbších tajomstiev Ježišovho životného príbehu a to od jeho preexistencie u Otca, cez Jeho narodenie, verejné účinkovanie, smrť, vzkriesenie až po Jeho príchod v sláve. Napokon, bol to podľa Jána práve On, Ukrižovaný a Vzkriesený, kto vylial na svojich učeníkov Ducha Svätého (porov. Jn 19,30; 20,22). Niet divu, že svätý Bazil napísal: „Duch Svätý je neoddeliteľným druhom Syna.“

 Napokon Ježiš hovorí: „ On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám“ (Jn 16,14-15). Máme tu pred sebou podivuhodnú súhrnnú výpoveď o spoločenstve života medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Zároveň sú tieto slová jasnou výzvou pre veriacich, aby toto nevýslovné tajomstvo prijímali do svojho života, teda aby prijímali to, čo prežívajú Otec Syn a Duch Svätý vo vzájomných vzťahoch – totiž lásku. Ako teda môžeme skutočne oslavovať boha? – To budeme robiť, keď budeme prosiť Otca, aby nám dal svojho Ducha. Môžeme si byť istý, že budeme vypočutí (porov. Lk 13,11), keď budeme prosiť o to, aby nám vdychoval svoju lásku, veď Boh sám je láska (porov. 1Jn 4,8. 16). Keď chceme naozaj kresťansky žiť, sme vyzvaní k tomu, aby sme túto lásku vo svojom živote prijímali, ale aj odovzdávali vo svojom konaní. Náš život sa tak stane naozaj majstrovským dielom.

Spracované podľa: Enzo Bianchi, Hlásej slovo

Ilustračný obrázok: www.pixabay.com