Vnímať seba samého v pravde                         Lk 6, 39-45

Dnes v evanjeliu počúvame poslednú časť takzvanej Ježišovej Reči na rovine (porov. Lk 6,17.20-49). Slová, ktoré sú nám predkladané k našej meditácii vyzerajú ako text redigovaný evanjelistom. Dáva vedľa seba prirovnania, ktoré celkom zreteľne medzi sebou nesúvisia. Som však presvedčený o tom, že v danom texte možno nájsť isté spojenie medzi Ježišovými výrokmi. Ide o to, že Ježiš vyslovuje jasnú požiadavku, aby človek vnímal sám seba v pravde, teda aký naozaj je; čo je nevyhnutná podmienka k tomu, aby sa mohol stať jeho učeníkom.

„Môže viesť slepý slepého? Nepadnú obaja do jamy?“(Lk 6,39). Matúš podáva tento Ježišov výrok určený farizejom v nasledujúcej podobe: „Sú slepými vodcami slepých“ (Mt 15,14), pretože sa snažia Božiu vôľu obmedzovať svojimi religióznymi kategóriami (porov. Mt 23,16-24). Lukáš naproti tomu adresuje daný výrok Ježišovým učeníkom, teda nám, ktorí sme povolaní k tomu, aby sme jeden druhému dávali v kresťanskej komunite dobrý príklad. Jediný spôsob, ako sa nechovať ako slepí vodcovia, tkvie v tom, že človek uzná nadradenosť Majstra, Ježiša Krista, teda v tom, že seba samých prijmeme takých, akí naozaj sme vo vzťahu k Nemu, čo je jedna z podôb pokory. Majme sa pritom na pozore, pretože aj vtedy, keď vylúčime bláznivé podoby pýchy toho, kto sa stavia nad Ježiša, stále existuje riziko, ktoré preniká našu každodennosť oveľa viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Stačí totiž, ak sa prestaneme starať o vzťah s Ním, ak budeme považovať za niečo zbytočného snažiť sa pripodobňovať sa mu a dbať na jeho slová. Potom ochorieme duchovnou slepotou, ktorá je tým závažnejšia, čím menej sme ochotní si to sami priznať ... V Jánovom evanjeliu Ježiš hovorí: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: 'Vidíme.' A tak váš hriech zostáva“ (Jn 9,41).

Avšak aj náš vzťah k druhým môže byť ohrozovaný nebezpečnou zaslepenosťou. Ježiš nám to pripomína slovami, z ktorých sa stali príslovia, keď hovorí o jasnom protiklade medzi smietkou a brvnom. Spomínaný protiklad je kvôli jasnej disproporcii medzi smietkou a brvnom smiešny, ale odráža sa v ňom naša každodenná skutočnosť. Sme neuveriteľne horliví, keď súdime druhých a ich malé nedostatky, zatiaľ čo sme úplne neschopní uznať svoje vlastné previnenia, ktoré pozorne strážime a v istom slova zmysle si ich „rozmaznávame“, keď si navonok nasadzujeme masku vzoru všetkých cností. Avšak toto nie je nič iné než celkom obyčajné pokrytectvo, teda zvrátený postoj, pri ktorom človek pred druhými predstiera, že je niečím, čím v skutočnosti rozhodne nie je. Práve proti tejto falošnosti mieri Ježišovo napomenutie: „Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku, čo je v oku tvojho brata.“ (Lk 6,42). Áno, bratské napomínanie je povinnosťou každého kresťana, ale požaduje sa k tomu zdravá miera sebakritiky, pretože jedine ten, kto uznáva svoj vlastný hriech, má tiež svetlo na to, aby vnímal skutočnosť, aká je, a aby podľa toho aj konal.

Ježiš nakoniec predkladá jednoduché kritérium, ktoré predchádza svetlu, v ktorom posudzujeme: „Nie je dobrý strom, ktorý rodí zlé ovocie, ako nie je zlý strom, ktorý rodí dobré ovocie.“ (Lk 6,43). Je zrejmé, že tu nejde o ovocie v zmysle schopnosti, ako sa robiť lepší v očiach toho druhého, ale myslia sa tým konkrétne znamenia pravdivosti určitého života, takže sa človek správa navonok tak, aký je sám v sebe. Má sa tu na mysli čisté srdce. Práve preto tiež Majster pokračuje: „Každý strom možno poznať po ovocí. Z tŕnia predsa nezbierajú figy, ani z ostružín neoberajú hrozno. Dobrý človek vynáša  z  dobrého  pokladu  svojho  srdca dobro a zlý človek zo zlého vynáša zlo.“ (Lk 6,44-45). Skutočným problémom je teda to, aby sme boli bdelí a pracovali na poli svojho vlastného srdca, čo je orgán, v ktorom podľa biblickej mentality sídli inteligencia a vôľa, rozum a schopnosť rozhodovania, emócie a pocity, jednoducho celá naša osobnosť. Obrátenie srdca sa prejavuje najprv v našom spôsobe rozprávania, čo je prostriedok pravdivosti alebo nepravdivosti vo vzťahoch s ostatnými: „Veď z plnosti srdca hovoria jeho ústa“ (Lk 6,45). Človek totiž navonok prejavuje to, čím je naplnené jeho vnútro.

Jedine úprimné a pokorné správanie, ktoré je schopné priľnúť k pravde, môže dávať naozajstný zmysel nášmu každodennému vzťahu k Pánovi, k druhým aj k nám samotným. Klamať, predstierať, žiť vo falošnosti - to všetko sa rovná tomu, čo Ježiš definuje ako „obielené hroby“ (Mt 23,27), to sa rovná tej slepote, ktorá plodí hlboký vnútorný smútok, a to všetko je len určitá anticipácia a podoba smrti.

Spracované podľa: Enzo Bianchi, Hlásej slovo