7. nedeľa v období cez rok C

 

Láska k nepriateľom                                                        Lk 6, 27-38

 

 

Pre mnohých kresťanov je ideálom zaujať taký postoj v živote, v ktorom sú všetci ľudia s nimi spokojní a nikto nie je ich nepriateľom. Ich heslom je: „Žiť so všetkými v súlade a pokoji“. Je to však ideál, ktorý je vzdialený od Evanjelia. Takýto postoj si totiž vyžaduje kompromisy, neustále prispôsobovanie sa okoliu, často za cenu vzdania sa alebo prinajmenšom zakrytím svojich omylov v tichosti, ukrytím svojej tváre.

Kto vstupuje na evanjeliovú cestu, musí sa pripraviť na stretnutie s nepriateľmi, ktorých nemožno upokojiť prispôsobením sa ich spôsobu myslenia a konania. Ježiš bol stále obklopený nepriateľmi, ktorí boli zameraní na Jeho zničenie. Ani On ich nezískal pre seba, ani oni Jeho. Nepodpísali prímerie, nesúhlasili s pokojom. Viedli vojnu až do smrti.

Učeník Ježiša musí ísť po stopách Majstra. Čaká ho boj a stály zápas s nepriateľmi. Obklopený nenávisťou, zranený, ničený, musí si však dávať veľký pozor, aby sa nenakazil nenávisťou, aby sa nestal nepriateľom svojho protivníka. To je evanjeliový prístup k nepriateľom. Kristov učeník musí dokonca milovať nepriateľov. Sám nenávidený a prenasledovaný, musí robiť dobre tým, ktorí ho prenasledujú. Nepriateľ môže použiť všetky prostriedky: ohováranie, osočovanie, klebety, násilie, a učeník Ježiša má iba jednu odpoveď – je ňou dobrota srdca naplneného láskou.

Takýto postoj je nad ľudské možnosti a vyžaduje si blízke stretnutie s Ježišom. Milovať môjho nepriateľa s Ježišom. Kresťan nemôže nikoho ničiť, vždy musí byť zameraný na získanie svojho protivníka. Nejde o to, aby zvíťazil, aby stál nad zvaleným nepriateľom, ale aby ho získal pre Boha a Jeho veci. Tak bojuje láska. Jej víťazstvo spočíva v naplnení srdca nepriateľa láskou.

Počas okupácie zamestnávateľ spôsobil veľkú krivdu. Chorého pracovníka pod zámienkou, že opustil prácu, vydal do rúk gestapa. Ten sa dostal do tábora trestancov. Prežil strašné mesiace. Vojna sa skončila. V päťdesiatych rokoch zamestnávateľ zomrel. Ukrivdený prišiel na pohreb. Keď si kolegovia s údivom pretierali oči a pýtali sa, či zabudol na krivdu, ktorú mu zomrelý spôsobil, odpovedal: „Nezabudol som, ale som odpustil. Každý deň sa modlím: Otče, odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. Dnes on potrebuje pomoc viac, ako ja“. To je príklad človeka, ktorý sa nenakazil nenávisťou, nestal sa nepriateľom svojho krivditeľa, ale pri jeho rakve prosil Boha o milosrdenstvo pre neho.

 

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Vám, ktorí ma počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú!

Tomu, kto ťa udrie po líci, nadstav aj druhé. A tomu, kto ti berie plášť, neodopri ani šaty. Každému, kto ťa prosí, daj a ak ti niekto niečo vezme, nežiadaj to naspäť. Ako chcete, aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im!

Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici milujú tých, čo ich milujú. Ak robíte dobre tým, čo vám dobre robia, akúže máte zásluhu? Veď to isté robia aj hriešnici. A ak požičiavate tým, od ktorých to dúfate dostať naspäť, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici požičiavajú hriešnikom, aby dostali naspäť to isté.

Ale milujte svojich nepriateľov, dobre robte, požičiavajte a nič za to nečakajte! Tak bude vaša odmena veľká a budete synmi Najvyššieho, lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým.

Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec! Nesúďte a nebudete súdení! Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám! Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“

 

Láska k nepriateľovi, je jednostranná láska, ktorá nepožaduje žiadnu odozvu. Toto je neslýchané a pohoršujúce posolstvo, ktoré zaznieva v dnešnom evanjeliu, príkaz, ktorý Ježiš adresuje svojim učeníkom, keď ho vyslovuje práve uprostred svojej Reči na rovine, ako nám ju podáva evanjelista Lukáš.

Už Zákon odovzdaný Mojžišovi požadoval od človeka postoj lásky voči nepriateľovi (porov. Ex 23,4-5), lenže zbožní ľudia, ktorí boli žiarliví na svoje vyvolenie, dospeli k tomu, že vyriekli rady ako: Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.“ (Mt 5,43) a iné takéto podobné pokyny (porov. napr. Sir 12,4-7: „hriešnika sa neujmi ..., ale nič nedaj spupnému: zadrž mu dar chleba ...“). Ježiš však raz navždy demaskuje všetky tieto falošné tradície, keď chránený Otcovou vôľou vyhlasuje absolútne prikázanie, ktoré sa nedá žiadnym spôsobom otupiť: „Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú“ (Lk 6,27- 28). Je však táto úplne paradoxná láska uskutočniteľná v našom každodennom živote? Je mnoho tých, ktorí si kládli a stále kladú túto otázku, pričom často dospievajú k záveru, že Ježišove slová predstavujú utopistické želanie, ktoré sa ale nedá uskutočňovať ...

Spomínanú námietku je potrebné brať vážne, pretože toto prikázanie, ktoré vyžaduje lásku sprevádzanú nenávisťou nepriateľa, konanie dobra tomu, kto nám pôsobí zlo, je naozaj niečím, čo prekračuje ľudské sily. Tento ideál však môžeme napĺňať, keď nám Boh prispeje na pomoc svojim obdarovaním. Práve preto tiež Ježiš spája lásku k nepriateľom s modlitbou za nich. V modlitbe totiž môžeme pochopiť, že nepriateľ je náš skutočný učiteľ, lebo vďaka nemu sa odhaľuje, ako je to s kvalitou hlbín nášho srdca, kde prebývajú temné a zlé city. V modlitbe môžeme tiež zisťovať, kto nás nabáda k tomu, aby sme napĺňali svoje povolanie byť Božím obrazom a Božou podobou (porov. Gn 1,26-27), a to napriek jeho gestám nepriateľstva. V modlitbe môžeme vo svetle tajomstva živého Boha, ktorý nás miloval v Kristovi už v čase, keď sme boli jeho nepriateľmi (porov. Rim 5,6-10), vidieť, kto nám skutočne pôsobí zlo. Áno, milosť k nepriateľovi je „milosť“, je to láska Boha k nám, ako to trikrát pripomína Ježiš v dnešnom evanjeliu. Zároveň je to úkon humanizácie toho druhého aj nás samotných.

V hre je toho ale ešte oveľa viac. Prikázanie lásky k nepriateľovi nachádza svoj základ v skutočnosti, že ho Ježiš prežíval vo svojom tele počas svojho vlastného pozemského života, najmä potom vo svojom utrpení a vo svojej smrti na kríži. Tomu, kto ho zrádzal, ponúkal svoje priateľstvo (porov. Mt 26,50). Tomu, kto ho udieral a pľul mu do tváre, odpovedal s pokojom a rešpektom a nikdy nepoužíval násilie (porov. Mt 26,67; 27,30). Tým, ktorí ho ukrižovali, adresoval odpustenie: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23,34). Keď Ježiš žil a umieral práve týmto spôsobom, zničil na svojom tele nepriateľstvo (porov. EF2, 14-15) a tak nám definitívne rozprával Boha, toho Boha, ktorý jednostranne uchováva vzťah lásky s tými, ktorí ho nenávidia a odmietajú, pretože Otec „je dobrý aj k nevďačným a zlým“ (Lk 6,35), a tým nám tiež prikázal, aby sme konali rovnako.

Nové prikázanie, ktoré Ježiš dal svojim učeníkom: „Milujte sa navzájom: Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“ (Jn 13,34; porov. 15,12), nachádza svoje posledné vyjadrenie v láske k nepriateľom, ako ju prežíval sám Ježiš. V tom je tiež tá veľmi konkrétna autorita, s ktorou Ježiš toto uložil tým, ktorí ho nasledujú.

Možno dokonca povedať, že Ježišovo vzkriesenie bolo Otcovou odpoveďou na to, ako Ježiš prežíval lásku až do najmenších detailov. Jeho láska bola silnejšia než akékoľvek nepriateľstvo, bojovala so smrťou a zvíťazila nad ňou, a preto ho tiež Otec povolal zo smrti k plnosti života. Prežívanie práve takej lásky je teda aj pre nás možnosťou zakúšať niečo z jeho večného života už na tejto zemi.

Áno, láska k nepriateľovi, ktorá je pre obyčajného človeka niečím nemožným, je teraz skrze Ježiša Krista naozaj možná. Keď budeme túto lásku prežívať tak, ako ju prežíval sám Ježiš, môžeme tým vyjadrovať medzi ľuďmi, ktorí sú našimi bratmi milovanými Bohom v Ježišovi Kristovi, charakteristickú odlišujúcu črtu pravého kresťanstva.

 

Spracované podľa: Enzo Bianchi a Edward Stanek

Foto: pixabay.com

Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: