Opustili všetko a nasledovali Ježiša                                     Lk 5, 1-11

 „Z plnosti srdca hovoria ústa“. Slovo zjavuje obsah srdca. Dnes na to pamätá len málo ľudí. Mnohí sa dožadujú veľkej úcty, chcú, aby si ich vážili, a sami robia všetko, aby nimi pohŕdali, ba dokonca, aby ich zavrhovali. Stačí malá nervozita, aby z úst zdanlivo kultúrneho človeka vytiekol potok hlúpych a pohoršlivých slov. Tieto slová plynúce z úst hovoria o obsahu srdca človeka. Mnohí si neuvedomujú, že „z plnosti srdca hovoria ústa“. Čím teda oplýva ich srdce, keď kliatby a necenzurované slová plynú z nich ako rieka? Topíme sa v neporiadku, pričom vylievame na iných obsah sŕdc.

Ako možno z úst, z ktorých vyteká hnus, urobiť nástroj odovzdania znaku lásky? Predsa táto láska je rovnako špinavá, ako slová, ktoré vychádzajú z týchto úst. Tu niet ospravedlnenia. Človek sám zodpovedá za svoje slová. Každý – či chce, či nechce – sám seba ukazuje v slove. Ak je srdce dobré, tak ústa hovoria dobro, podobne ako dobrý strom rodí dobré ovocie. Naproti tomu ak je srdce zlé, tak i ústa prinášajú zlé ovocie.

Stáva sa, že ľudia, keď vyslovia zlé slovo, chytajú sa za ústa, akoby ho chceli vymazať. Avšak nie ústa sú na vine, ale srdce je vinné. Srdce treba naplniť krásou, bohatstvom, dobrom. Na zemi nás ľudia spoznajú podľa slov, a raz nás bude za tie slová súdiť Boh. Z každého slova budeme dávať vyúčtovanie.

Započúvajme sa do vlastných slov, lebo v nich vidieť bohatstvo alebo chudobu svojho srdca. Započúvajme sa do slov ľudí, ktorí stoja okolo nás, lebo v nich najlepšie postrehneme, kto sú v skutočnosti títo ľudia, aká je hodnota ich srdca. „Z plnosti srdca hovoria ústa“.

S tým je spojená aj druhá vec. Boh sa obracia na nás pomocou slova. Kto si neváži vlastné slovo, nedokáže oceniť ani slovo Božie. A ako bude vyzerať modlitba človeka, ktorý uráža Boha slovom? Ako ústa, ktoré sú nástrojom zla, dokážu vyspievať hymnus vzdávania vďaky a zvelebovania Boha?

Komu záleží na rozvíjaní modlitby, urobí všetko preto, aby zdokonalil citlivosť svojho jazyka. Rozmodlený človek svojimi ústami nevysloví slová, za ktoré by sa musel hanbiť pred Bohom. Ústa sú dôležitým nástrojom modlitby. Kiežby tieto cenné nástroje, ktoré sme dostali od Stvoriteľa, vždy Jemu prinášali slávu.

Keď raz Ježiš stál pri Genezaretskom jazere, tlačil sa naň zástup, lebo chcel počuť Božie slovo.

Tu zbadal pri brehu dve lode. Rybári z nich vystúpili a prali si siete. Nastúpil na jednu z lodí, ktorá patrila Šimonovi, a poprosil ho, aby trocha odrazil od brehu. Potom si sadol a z loďky učil zástupy.

Keď prestal hovoriť, povedal Šimonovi: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!“

Šimon mu odpovedal: „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili. Ale na tvoje slovo spustím siete.“

Len čo to urobili, chytili také množstvo rýb, až sa im siete trhali. Preto dali znamenie spoločníkom, čo boli na druhej lodi, aby im prišli pomôcť. Oni prišli a obidve loďky naplnili tak, že sa potápali.

Keď to videl Šimon Peter, padol Ježišovi k nohám a povedal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ Hrôza sa totiž zmocnila jeho i všetkých, čo boli s ním, nad úlovkom rýb, ktoré chytili. Takisto aj Zebedejových synov Jakuba a Jána, ktorí boli Šimonovými spoločníkmi.

Tu Ježiš povedal Šimonovi: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí.“

A keď pritiahli lode k brehu, opustili všetko a išli za ním.

Keď sa Ježiš nachádza v Galilei, učí v blízkosti Genezaretského jazera. Na zástupy robí veľký dojem tento rabbi, ktorý vyzerá ako nejaký prorok, pretože je vybavený úplne mimoriadnou autoritou výrazne sa odlišujúcou od tej, ktorou sa honosia zákonníci (porov. Mk 1,22; Lk 4,32). A tak sa okolo neho tlačí množstvo ľudí, ktorí ho túžia počúvať. Keď teda v takej situácii Ježiš chce, aby ho ľudia lepšie počuli, pristupuje k jednému praktickému vylepšeniu. Na brehu zbadá niekoľko rybárskych lodiek. Poprosí majiteľa jednej z nich, istého Šimona, aby trochu odplával od brehu. Usadený v tejto lodi pokračuje Ježiš vo svojom učení tých, ktorí sa nachádzali na brehu jazera.

Po skončení kázania sa Ježiš obracia na Šimona a začína s ním rozhovor, ktorý poznamená celý ďalší život tohto človeka. Všetko začína prostým a nečakaným Ježišovým príkazom: „Zatiahni na hlbinu (duc in altum) a spustite siete na lov!“ (Lk 5,4). Je to požiadavka, ktorá sa na prvý podhľad zdá byť nezmyselná, pretože Šimon a jeho spolupracovníci sa namáhali po celú predchádzajúcu noc, bez toho, aby ich snaženie viedlo k vytúženému úspechu. Navyše títo profesionáli vedeli veľmi dobre, že rybolov počas dňa nedáva zmysel. Napriek tomu Šimon necháva bokom svoje profesionálne skúsenosti a odpovedá bez zaváhania: „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili. Ale na tvoje slovo spustím siete.“ (Lk 5,5). Ide o úplne mimoriadny prejav dôvery, v ktorom sa zračí podstata kresťanskej viery, teda dôveryplné a hlboké priľnutie k Ježišovi, jednoduchá poslušnosť jeho slovu, čo je základ, ktorý je pevnejší a bezpečnejší než akékoľvek naše ľudské myšlienky.

„Len čo to urobili, chytili také množstvo rýb, až sa im siete trhali.“ (Lk 5,6). Šimon preto volá na pomoc známych majiteľov a prevádzkovateľov inej rybárskej loďky. Tá loďka pripláva Šimonovi a jeho spolupracovníkom na pomoc a obe plavidlá sa takmer potápajú kvôli množstvu úlovku. Keď to Šimon videl, vrhol sa na kolená pred Ježišom a zvolal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ (Lk 5,8). Je to taká istá skúsenosť, akú urobil Izaiáš tvárou v tvár zážitku Božej svätosti a vtedy zvolal: „Beda mi, áno, som stratený. Veď som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami; a moje oči videli kráľa, Pána zástupov.“ (Iz 6,5). Áno, ozajstné stretnutie človeka s Bohom a s Ježišom Kristom, teda s tým, kto nám autenticky rozprával Boha (porov. Jn 1,18), splýva so zjavením toho, že človek je hriešnik, s prežívaním našej priepastnej vzdialenosti od Pána. V takej chvíli zreteľne zakúšame, že rozhodne nie sme svätí... Toto vedomie nášho vzdialenia od Pána, kedy súčasne pôsobí predchádzajúca Pánova láska, otvára možnosť skutočnej cesty k obráteniu, cesty úplne nového života. Určite nie je náhodou, že Šimon je práve v tomto okamihu obdarený novým menom - Pán ho oslovuje ako Petra. Týmto menom ho Ježiš obdaruje preto, aby jasne naznačil jeho novú úlohu, totiž aby bol skalou, na ktorej bude založená Ježišova komunita (porov. Lk 6,14).

Po povolaní bezprostredne nasleduje presne definované poslanie, ktoré Ježiš Petrovi zveruje: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí“ (Lk 5,10). Peter vidí, že jeho doterajšia existencia je premenená - z rybára loviaceho ryby sa stáva rybár, ktorý loví ľudí, teda ten, kto je schopný privádzať ľudí k Pánovi. Práve tento prísľub dostáva v okamihu, keď vyznáva svoju vlastnú nehodnosť. Je mu dané najavo, že jedine priľnutie k Pánovi bude môcť zahnať všetok jeho strach a pomôže mu napĺňať novú úlohu, ktorá by inak jeho ľudské sily úplne presahovala. Niet sporu o tom, že Peter viackrát zradí svoju vernosť Pánovi Ježišovi Kristovi, dokonca ho trikrát zaprie, avšak práve vtedy v horkom plači bude schopný skutočného pokánia (porov. Lk 22,54-62). A potom sa v pokore vďaka Pánovej vôli (porov. Lk 22,32) vráti k tomu, aby posilňoval bratov vo viere.

Rozprávanie sa uzatvára poznámkou, ktorá vo svojej stručnosti môže zahŕňať celý život človeka: „A keď pritiahli lode k brehu, opustili všetko a išli za ním“ (Lk 5,11). Ľudia, ktorí Ježišovi hovoria svoje áno a nasledujú ho, robia toto rozhodnutie za cenu jasného nie - musia zanechať svoje doterajšie práce, opustiť svoje domovy a svoje rodiny (porov. Lk 18,29). Toto odrieknutie má však svoj hlboký zmysel, len keď ho človek neprežíva s mentalitou otroka prinúteného vziať na seba neznesiteľné bremeno. Takéto rozhodnutie a také zrieknutie sa môže byť človekom v hĺbke srdca prijaté jedine z nefalšovanej lásky ku Kristovi, ktorému sa nesmie vôbec nič nadraďovať. Taký človek si musí uvedomovať, že bytie s Ježišom (porov. Mk 3,14) a láska k nemu má väčšiu cenu ako pozemský život (porov. Ž 63,4). Práve toto platí o Petrovi, Jakubovi, Jánovi i o mnohých ďalších, ktorí sa k takémuto kroku odhodlali počas dejín kresťanstva. A môže to platiť aj o nás, ktorý dnes načúvame tomuto evanjeliu.

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi

Foto: pixabay.com