31. nedeľa cez rok B 2018

 

Láska je prvá zo všetkého                           Mk 12, 28b-34

 

Jeden zo zákonníkov pristúpil k Ježišovi a spýtal sa ho: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?“

Ježiš odpovedal: „Prvé je toto: ‚Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!‘ Druhé je toto: ‚Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!‘ Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto, niet.“

Zákonník mu vravel: „Dobre, Učiteľ, správne si povedal: ‚Jediný je a okrem neho iného niet; a milovať ho z celého srdca, z celého rozumu a z celej sily‘ a ‚milovať blížneho ako seba samého‘ je viac ako všetky zápalné a ostatné obety.“

Keď Ježiš videl, že odpovedal rozumne, povedal mu: „Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva.“

A už sa ho nik neodvážil vypytovať.

 

   Jeden zo zákonníkov, ktorý si práve vypočul Ježišovu debatu so saducejmi ohľadom vzkriesenia z mŕtvych (porov. Mk 12,18-27) a ocenil jeho múdrosť, prišiel k nemu a spýtal sa ho: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?“ (Mk 12,28).  Otázka vychádzajúca z potreby, v náboženskom prostredí Ježišovej doby dosť rozšírená, vytvoriť akýsi súhrn Božích prikázaní obsiahnutých v Písme tak, aby sa dospelo k podstatnému, teda k tomu, čo je hlbokým zámerom Božieho „srdca“, jeho ponuky života a zmyslu ľuďom.

  Ježiš odpovedá tak, že zákonníka odkáže na slová Tóry: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou.“(porov. Dt 6,4-5). Cituje tak vyznanie viery opakované trikrát denne veriacim židom a podľa počiatočných slov nazvané „Šema Israel – Počuj, Izrael!. Táto modlitba zjavuje absolútny primát načúvania, ktoré je rozhodujúcou formou vzťahu človeka k Bohu; poslušné načúvanie je základom lásky. Slová Deuteronómia, na ktoré sa Ježiš odvoláva, dokonca akoby načrtávajú pohyb od načúvania („Počuj, Izrael“) k viere („Pán je náš Boh“), od viery k poznaniu („je jediný Pán“) a od poznania k láske („miluj Pána, svojho Boha“)...

  Načúvame Bohu, aby sme prijali jeho myslenie, aby sme odpovedali na lásku, s ktorou „on prvý miloval nás“ (1Jn 4,19). Keď sme zakotvení v tejto láske, sme schopní rovnako milovať aj svojich bratov. To je dôvod, prečo Ježiš okamžite dodáva: „Druhé je toto: 'Miluj svojho blížneho ako seba samého“ (porov. Lv 19,18) a potom uzatvára: „Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto niet“ (Mk 12,31).Priblížením týchto dvoch biblických veršov urobí Ježiš niečo úplne nové: učí nás, že prikázanie lásky k Bohu tvorí jednotu s prikázaním lásky k blížnemu (porov. Lk 10,27). Inými slovami možno povedať, že súhrnné porozumenie Písmu vedie Ježiša – a jeho poslucháč tento jeho názor zdieľa – k vyhláseniu, že celý človek, človek, ktorý „nie je ďaleko od Božieho kráľovstva“ (Mk 12,34), je ten, kto miluje Boha celým svojím srdcom celou svojou mysľou a celou svojou silou a dokáže milovať druhého ako seba samého. V tejto perspektíve napíše Pavol: „Celý zákon totiž vo svojej plnosti je obsiahnutý v jedinej vete: 'Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého'“ (Gal 5,14; porov. Rim 13,8-10).

   Vo štvrtom evanjeliu Ježiš dáva posledné a definitívne prikázanie, ktoré sa teda nazýva „nové prikázanie“, ktorým urobí ešte ďalší krok: „Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 13,34; 15,12) čiže bezpodmienečne, „až do krajnosti“ (Jn 13,1). V tejto odvážnej syntéze Ježiš vôbec nevysvetlil požiadavku lásky k Bohu, pretože dobre vedel, že keď sa ľudia navzájom naozaj milujú, keď sa milujú tak, ako ich on miloval, tak už prežívajú aj lásku k Bohu. To je dôvod, prečo apoštol Ján v prológu evanjelia napísal: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Syn, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1,18) – je to to isté, čo tvrdí v prvom liste: „ Boha nikto nikdy nevidel, keď sa milujeme navzájom, Boh ostáva v nás a jeho láska v nás je dokonalá“ (1Jn 4,12). Keď milujeme druhých, milujeme aj Boha a máme jeho autentické poznanie, zatiaľ čo ten, kto tvrdí, že v Boha verí, bez toho aby miloval bratov, je klamár (porov. 1Jn 4,20-21)!

  Ježiš prežil celú svoju existenciu ako vrcholné dielo lásky, a tým úplne naplnil Božiu vôľu, bol „človekom podľa Božieho srdca“. Vyznačil tak celkom konkrétnu cestu pre toho, kto ho chce nasledovať, a veľmi zjednodušil (nie uľahčil, to je rozdiel...) cestu k Bohu: prikázanie, ktoré má kresťana viesť, je prikázaním lásky ku každému človeku, dokonca aj k nepriateľom (porov. Mk 5,44). Áno, konkrétna a každodenná láska k bratom je znamením, podľa ktorého sa spoznajú učeníci Ježiša Krista, kresťania, ako to raz a navždy ukázal sám Ježiš: "Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať" (Jn 13,35).

 

Spracované podľa: Enzo Bianchi, Hlásej slovo

Foto: www.youtube.com

 

 

Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: