Všetku novosť priniesol, keď priniesol seba             Mk 10, 17-30

Keď sa Ježiš vydával na cestu, ktosi k nemu pribehol, kľakol si pred ním a pýtal sa ho: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“

Ježiš mu povedal: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh. Poznáš prikázania: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku!

Ale on mu povedal: „Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti.“

Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu: „Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“

On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok.

Ježiš sa rozhliadol a povedal svojim učeníkom: „Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky!“

Učeníci sa nad jeho slovami zarazili. Ale Ježiš im ešte raz povedal: „Deti moje, ako ťažko sa vchádza do Božieho kráľovstva! Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.“

Oni sa ešte viac čudovali a hovorili si: „Kto potom môže byť spasený?“

Ježiš sa na nich zahľadel a povedal: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu nie. Lebo Bohu je všetko možné.“

Tu sa ozval Peter: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou.“

Ježiš povedal: „Veru, hovorím vám: Niet nikoho, kto by pre mňa a pre evanjelium opustil dom alebo bratov a sestry alebo matku a otca alebo deti alebo polia, aby nedostal stonásobne viac; teraz, v tomto čase, domy, bratov, sestry, matky, deti i polia, hoci s prenasledovaním, a v budúcom veku večný život.“

   Ježiš je práve na ceste, keď mu pribehne naproti nejaký človek, pokľakne pred ním a pýta sa ho: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ (Mk 10,17). Ježiš mu najskôr objasní, že jedine Boh môže byť v skutočnosti definovaný ako „dobrý“ – ako sa o tom viackrát píše v Starom zákone –, a potom mu odporučí, aby sa pýtal na Božiu vôľu vyjadrenú v Zákone a v tomto svetle nazeral na svoju ľudskosť. Práve v tejto perspektíve ho odkazuje na prikázania, na „desať slov“ (porov. Ex 20, 1-17; Dt 5,6-21), ktorými Boh ponúka ľuďom zmluvu a spoločenstvo s Ním, prameň plného ľudského života určeného k tomu, aby bol bez konca.

  Na pohotovú odpoveď, v ktorej anketár tvrdí, že od mladosti zachovával všetky prikázania, Ježiš odpovie gestom a slovom. Predovšetkým sa na neho „s láskou pozrie“: uprie na neho pohľad vyvolenia a lásky, daruje mu nezištnú lásku. Je to veľmi jednoduché gesto, ale dosť účinné, ktoré vystihuje Božiu predchádzajúcu lásku lepšie ako všetky slová (porov. 1  Jn 4,19), tú lásku, ktorú na sebe Ježiš zakúsil a ktorú ponúkal po celý svoj život.

  Po tomto pohľade nasleduje Ježišovo povolanie: „Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mk 10,21).  Rovnako ako to urobil s Petrom, Ondrejom, Jakubom, Jánom a Lévim (porov. Mk 1,16-20), Ježiš tohto človeka pozýva, aby všetko nechal a nasledoval ho, a ponúka mu možnosť (nevnucuje ju!) mať účasť na jeho živote. Toto povolanie presahuje aj Zákon a otvára cestu k osobnému vzťahu, v ktorom je obsiahnutá paradoxná ponuka spásy: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho“ (Mk 8,35). V tom spočíva jedinečnosť Ježiša, toho, ktorý podľa jedného starého cirkevného otca „priniesol všetku novosť, keď priniesol sám seba“.

  Lenže „On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok“ (Mk 10,22). Domnieval sa, že Boh mu dá večný život výmenou za legalistické plnenie náboženských predpisov, a uprednostňoval vlastné úzkostlivé úsilie pred Božím darom, a tak sa ukázal neschopným slobody a otvorenosti voči láske. Preto odišiel – postrehol, že mu nechýba len tak niečo, ale to zásadné: schopnosť uveriť, že Ježišova láska môže dať zmysel celému životu. „Odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok“ (Mk 10,22).  Záver tohto stretnutia nám hovorí aj to, že pripútanosť k majetku sa môže zmocniť srdca človeka do tej miery, že mu vezme radosť. Je to smutné, ale je to realita: je možné vložiť nádej do vlastného majetku natoľko, že nás nakoniec vlastní to, čo vlastníme...

  Tvárou v tvár odmietnutia svojej ponuky lásky Ježiš nevyslovuje žiadne odsúdenie, ale pozrie na učeníkov, ktorí ho obklopujú, a obmedzí sa na konštatovanie: „Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky!“ (Mk 10,23). Kto vlastní veľa majetku, je obzvlášť vystavený riziku, že zabráni Bohu, aby nad ním vládol, lebo bohatstvo je poklad, a kde je poklad, tam priľne ľudské srdce (porov. Mt 6,21; Lk 12,34). Inde Ježiš jasne povie: „Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone!“ (Mt 6,24; Lk 16,13), teda bohatstvu chápanému ako skutočnosť, do ktorej sa vkladá nádej. 

  Keď si Ježiš všimol údiv učeníkov, objasnil im, že nielen bohatstvo je prekážkou spásy, ale že spása vo svojej podstate nie je záležitosť, ktorá by bola v ľudských silách; je totiž potrebné všetko postaviť tak, aby v nás Boh mohol vykonať svoje dielo spásy, a veriť že „Bohu je všetko možné“ (porov. Gn 18,14; Lk 1,37)! A tým, ktorí „pre evanjelium“ opustili to, čo vlastnili, aby ho nasledovali, Ježiš adresuje slová útechy: prísľub stonásobku tu na zemi spolu s prenasledovaním a potom večný život. Jeho prísľub zahŕňa veľké požehnanie, ale je potrebné uvedomiť si, že jeho súčasťou sú aj prenasledovania, teda protivenstvá, ťažkosti...

  V každom prípade je ale potrebné rozhodnutie nasledovať Ježiša obnovovať každý deň, inak hrozí neúspech. Nezabúdajme, že aj u tých, ktorí opustili všetko a nasledovali Ježiša, nastal okamih, keď „opustili Ježiša a všetci utiekli“ (Mk 14,50).

Spracované podľa: Enzo Bianchi a Edward Stanek

Foto: www.pixabay.com