Viera vystavená skúške                                         Jn 6, 60-69

Dnešný človek sa nachádza na pokraji záhuby, pretože považuje za pravdu len to, čo dokáže pochopiť  rozumom. Je to smutná perspektíva, lebo z mimoriadne bohatej skutočnosti pre človeka sa stáva  dostupnou iba tá cesta, ktorá sa zmestí do náprstka jeho rozumu.

Kľúč k pochopeniu tejto drámy je v Evanjeliu, keď Ježiš predpovedá ustanovenie Eucharistie. Pretože vyzvanie k požívaniu Jeho Tela a Krvi poslucháči, v mene logiky, uznali za neuskutočniteľné, zavrhli taktiež i celú náuku Majstra z Nazareta.

Stretnutie s Kristom sa musí uskutočniť najprv v srdci a až potom v rozume. Ježiša si treba zamilovať a táto láska umožní prijať Jeho náuku aj napriek tomu, že pre logiku ľudského rozumu sa toto učenie zdá absurdné. Ak sa však rozum riadi milujúcim srdcom, absurdnosť zaniká a požiadavky Evanjelia sa stávajú uskutočniteľnými. Je to podobne, ako v živote milujúcej matky. Pre dobro dieťaťa dokáže vykonať výnimočné činy. Dokáže to, čo pri chladnej vypočítavosti ľudskej logiky je nemožné, pri rozkazoch milujúceho srdca sa stáva skutočnosťou. Láska dokáže robiť zázraky.

Kto si zamiluje Krista, s ľahkosťou dokáže splniť všetky požiadavky, ktoré Kristus kladie. Keď rozum spolupracuje s milujúcim srdcom, všimne si logiku lásky, ktorá je najvyššou formou matematiky, tou jedinou, ktorú používa sám Boh.

V Evanjeliu udivuje, že len malé percento poslucháčov bolo autenticky do Ježiša zamilovaných. Zo zástupu viac ako päťtisíc zbožňovateľov, po predpovedi ustanovenia Eucharistie, zostalo pri Kristovi sotva dvanásť ľudí a teda nie viac, ako 0,2 percenta. Zamyslime sa nad týmto číslom a to z dvoch dôvodov.

Po prvé, tento počet hovorí o tom, aké ťažké je pre nás prijať logiku lásky. Teda percento tých, ktorí ju prijímajú, je neustále malé. Dokonca ani medzi tými, ktorí denne pristupujú k sv. prijímaniu, mnohí v každodennom živote nie sú schopní zameniť vypočítavosť za nezištnú lásku. Najdôležitejšie však je to, že Kristus nie je zaskočený našou slabosťou. Pýta sa apoštolov: „Aj vy chcete odísť?“. A tu sa dotýkame druhého dôvodu, pre ktorý sa oplatí uvažovať nad touto evanjeliovou udalosťou. Logika lásky neráta so zástupmi. To iba v našom pozemskom živote zástupy čosi znamenajú. V láske sa počíta s konkrétnym srdcom. Ježišovi stačilo 0,2 percenta Jeho prívržencov, aby z nich urobil základ Cirkvi.

Prvým znakom prechádzania od matematiky tohoto sveta k logike lásky je umenie spozorovať v zástupe otvorené srdcia pre veľké veci. A na nich treba budovať budúcnosť. Keď sa Ježiš vzdal zástupov a budoval svoje veľké dielo len so skupinou niekoľkých osôb, tak každý, kto chce pôsobiť v duchu Evanjelia, musí urobiť to isté. Nevymyslíme lepší spôsob, ako ten, ktorý používal Ježiš. Zástupy žijú z triumfalizmu a ten je veľmi ďaleko od Ježišovho ducha.

Evanjelium sa nedá preložiť do jazyka súčasnosti, ako sa nedá žiadnym prístrojom zmerať stupeň lásky. Kresťan si musí vybrať. Alebo bude stavať na láske a zostane v skupine učeníkov Ježiša a teda v tejto udivujúco mizivej menšine (0,2 percenta!), alebo pôjde s veľkým davom (99,8 percenta), aby budoval svet, ktorý sa dá dôkladne vypočítať pomocou mamony. Z predchádzajúcich riadkov však vieme, že zástup nie je schopný vytvoriť svet slobody a šťastia. Tieto hodnoty sú mu cudzie. V tomto kontexte neudivujú slová Ježiša: „Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených“.

Mnohí z Ježišových učeníkov povedali: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“

Ježiš vedel sám od seba, že jeho učeníci na to šomrú, a opýtal sa ich: „Toto vás pohoršuje? A čo až uvidíte Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým? Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život. Ale niektorí z vás neveria.“

Lebo Ježiš od počiatku vedel, ktorí neveria a kto ho zradí. A povedal: „Preto som vám hovoril: Nik nemôže prísť ku mne, ak mu to nedá Otec.“

Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili.

Ježiš povedal Dvanástim: „Aj vy chcete odísť?“

Odpovedal mu Šimon Peter: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.“

Katechéza o „živom chlebe, ktorý zostúpil z neba“ (Jn 6,51), ktorá nasledovala po Ježišom znamení rozmnoženia chlebov (porov. Jn 6,11-13), dospela k záveru. Evanjelium teraz popisuje reakciu na túto reč od tých, ktorí boli Ježišom povolaní, nasledovali ho a nechali sa vyučiť - Ním, posledným a definitívnym zjavovateľom Boha (porov. Jn 1,18; 6,45).

Reakcia učeníkov je rovnaká ako tá, ktorú sme už zaznamenali zo strany náboženských predstaviteľov (porov. Jn 6,41-43), a má podobu reptania a pohoršenia: „Tvrdá je to“ – teda nepochopiteľná, neprijateľná – „reč! Kto to môže počúvať?“ (Jn 6,51). V dejinách spásy sa to stalo mnohokrát, stalo sa to Ježišovi a jeho učeníkom, stáva sa to aj dnes v našich kresťanských komunitách: skôr či neskôr zaznie Božie slovo, ktoré požaduje príliš veľa. Nečakané slovo, ktoré sa zdá nemožné uskutočniť a ktorému tvárou v tvár každého z nás prepadne strach natoľko, že ho odhodí čo najďalej od vlastného života. V tejto situácii si už nespomíname na povolanie, ktoré sme dostali od Boha, ani na našu odpoveď naň: je to hodina krízy. Bohužiaľ, ale nemáme silu chápať ju ako skúšku vedúcu k očisteniu a k pevnejšiemu primknutiu sa k Pánovi...

Uprostred tejto krízy spoločenstva Ježiš svoje slová nezjemní; svedčia o tom aj synoptické evanjeliá, keď líčia Ježišovu pevnosť voči Petrovi, ktorý spochybňuje nutnosť utrpenia (porov. Mk 8,31-33; Mt 16,21-23), voči učeníkom, ktorí sa stavajú proti ohláseniu manželskej vernosti (porov. Mt 19,3-10), voči tomu, kto sa odmieta rozdeliť o bohatstvo (porov. Mk 10, 17-31). To isté sa deje aj tu – zdá sa, že Ježiš hovorí: nemôžeme vyprázdniť radikálne požiadavky evanjelia. A tak sa teda pýta učeníkov: "Nad tým" – teda zvestovaním Eucharistie ku ktorému došlo krátko predtým (porov. Jn 6,48-58) „sa pohoršujete?  A čo až uvidíte Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým?“ Týmito slovami Ježiš predpovedá vlastné utrpenie a smrť, svoj ľudsky ponižujúci odchod z tohto sveta k Otcovi. Eucharistia, utrpenie a smrť sú skutočne úzko spojené, nakoľko Eucharistia oznamuje a zhŕňa „hodinu slávy“ smrti na kríži (Jn 12,20-33; 17,1-5) a celý život Syna... Inými slovami: práve toto je pohoršenie kríža (porov. 1Kor 1,23); aby sme sa nestali jeho obeťou, je potrebné veriť Ježišovi a pevne sa k nemu primknúť celým svojím životom, bez toho, aby sme sa nad ním pohoršili (porov. Mt 11,6).

A napriek tomu Ježiš vie, že niektorí spomedzi jeho učeníkov neveria. Ako sa to mohlo stať? Možnože tí, ktorí sa považujú za veriacich v Boha, sú v skutočnosti neveriaci, ako to ukazuje nasledujúci Ježišov spor s niektorými Židmi (porov. Jn 8,31-59). Dokonca je možné, že aj medzi tými, ktorí sú viac vtiahnutí do blízkosti Ježišovho života, sú niektorí neveriaci, ale nasledujú ho z nepriznaných a nepriznateľných dôvodov... Práve na túto trpkú skúsenosť Ježiš odkazuje, keď hovorí: „Otrok neostáva v dome navždy; navždy ostáva syn“ (Jn 8,35). Kto zostáva v Ježišovom spoločenstve ako otrok, ten skôr, alebo neskôr odíde, opustí Pána i bratov. K vytrvalosti v nasledovaní Ježiša nestačí ideál ani vznešené pohnútky, je však potrebná pevná viera!

„Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili“ (Jn 6,66) hovorí s tvrdým realizmom Ján a naznačuje vážnu krízu komunity. V tejto chvíli sa Ježiš obráti k Dvanástim, k tým, ktorí mu boli najbližšie, slovami, ktoré sú zároveň provokatívne aj oslobodzujúce: „Aj vy chcete odísť?“ a Peter v mene Dvanástich odpovie: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý“ (Jn 6,68-69). Dlhá šiesta kapitola je potom uzavretá niekoľkými slovami predstavujúcimi prísne napomenutie pre každého kresťana, ktorý sa nikdy nemôže cítiť istý vo svojom nasledovaní Pána „Ježiš im odpovedal: „Nevyvolil som si vás Dvanástich?! A jeden z vás je diabol." To hovoril o Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, lebo on ho mal zradiť a bol jedným z Dvanástich“ (Jn 6,70-71).

Spracované podľa: Enzo Bianchi a Edward Stanek