19. nedeľa cez rok B 2018

 

Kto verí, má večný život                                              Jn 6, 41-51

 

Boha možno poznávať rôznym spôsobom. Najmä vtedy, keď pozorujeme zázračnú harmóniu farieb pri východe alebo západe slnka, keď obdivujeme krásu rozkvitnutých kvetov, počúvame spev vtákov alebo šum jedlí. Zmyslami, cez krásu stvoreného sveta sa človek dostáva k Stvoriteľovi.

K Bohu sa možno dostať aj čítaním Sv. Písma. Je to kniha, ktorá hovorí o tajomstve stretnutia Boha s človekom. Čítanie Biblie si však vyžaduje istú intelektuálnu schopnosť. Táto Kniha sa v skutočnosti číta pomocou srdca, ale sa požadujú isté intelektuálne schopnosti. Bez nich vnuknutá Kniha nemôže byť čítaná. Je evidentné, že tu nejde o štúdiá a veľké znalosti, lebo to môže dokonca sťažovať čítanie Biblie, ale o múdrosť, ktorá vniká do toho, čo je najpodstatnejšie.

Pán Boh sa však chcel dostať ku každému človeku, bez ohľadu na jeho intelektuálne schopnosti. Chcel naplniť ľudské srdce sebou, bez ohľadu na to, či je to srdce génia, či srdce zanedbaného človeka. Cez poškodený sluch, či zrak zmrzačeného človeka sa nemôže dostať pomocou krásy a múdrosti diela stvorenia a preto si našiel inú formu, ktorá je dostupná každému. Stal sa pokrmom. Každý, kto môže prijímať pokrm, môže tiež naplniť svoje srdce Bohom. Kristus chuť chleba a vína. Je to veľké tajomstvo. Udivuje nás svojou jednoduchosťou. Medzi pokrmami rozloženými na stoloch zeme leží Boží pokrm, ktorý dáva večný život. Premieňa človeka.

Udivuje nás však fakt, že čím je ľahšie stretnutie s Bohom, tým je to ťažšie pre ľudí. Najhlbšie prežívajú Boha v nezvyčajných okolnostiach, očarovaní silou hôr, tíšinou jazera, belosťou padajúceho snehu, sú zdesení hrôzou udierajúceho blesku.

Oveľa ťažšie im je stretnúť sa s Bohom, ktorý hovorí zo stránok Sv. Písma, aj napriek tomu, že leží na dosah ich ruky, na poličke v príručnej knižnici. Stáva sa, že uplynú mesiace, ba dokonca celé roky a nenahliadnu do neho.

Najľahšie je pristúpiť k oltáru a prijať Boha, ktorý ako Chlieb pozýva hladných k jedlu. Každú nedeľu milióny ľudí sú tak blízko pri Bohu, stačí aby urobili jeden krok smerom k oltáru a súčasne sú tak ďaleko. Ďaleko duchom. Vzdávajú sa najjednoduchšej formy osobného stretnutia s Bohom.

Ukazuje sa, že čím viac nám Boh uľahčuje stretnutie so sebou, tým ťažšie nám je prežiť toto stretnutie plným spôsobom. K náboženským zážitkom sú nám potrebné mimoriadne okolnosti. To je znamenie, že ešte nie sme spolubývajúcimi Boha, že ešte nie sme deti, ktoré Ho milujú.

V šťastnej rodine k prežívaniu plnej radosti nie je potrebné niečo nezvyčajné. Jej členovia radi bývajú spolu a každé slovo, gesto, najjednoduchší úsmev sú v takom dome veľkou udalosťou. Tam, kde je láska, tam je všetko veľké, dokonca spoločné delenie sa o kôrku chleba. Kde chýba láska, možno doniesť zlato a diamanty, dar bude cenný, ale nie jeho darovanie, ani prijatie nebude veľkou udalosťou. O veľkosti udalosti rozhoduje šťastie sŕdc, ktoré sa milujú.

Keby obklopili oltár ľudia, ktorí majú milujúce srdcia, sv. omša by bola najhlbším a najkrajším zážitkom, aký je na zemi možný. Takýmto zážitkom je sv. omša pre Krista, lebo On nás miluje a takýmto zážitkom môže byť pre každého z nás. Tajomstvo Eucharistie môže objaviť iba ten, kto spozoroval krásu skutočnej lásky. Pre neho gesto lámania Chleba je nielen čitateľné, ale je veľkou udalosťou.

 

 

Židia šomrali na Ježiša, lebo povedal: „Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba,“ a hovorili: „Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca a matku poznáme? Ako teda hovorí: ‚Zostúpil som z neba!?‘“

Ježiš im odpovedal: „Nešomrite medzi sebou! Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal. A ja ho vzkriesim v posledný deň. U Prorokov je napísané: ‚Všetkých bude učiť sám Boh.‘ A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne. Nie že by bol niekto videl Otca; iba ten, ktorý je od Boha, videl Otca. Veru, veru, hovorím vám: Kto verí, má večný život.

Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť.

Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“

 

 

Keď Ježiš urobil znamenie rozmnoženia chlebov (porov. Jn 6,11-13) utiahol sa do samoty, aby ho zástup nemohol vyhlásiť za kráľa (porov. 6,14-15). Napriek tomu ho ľudia naďalej hľadali (porov. Jn 6,22-25), on „sa im nezdôveril“ (Jn 2,24), ale chcel, aby sa ich hľadanie potravy premenilo na hľadanie Boha: „Ježiš im odpovedal: „Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám Syn človeka“ (Jn 6,26-27). Ježiš zostupujúci z neba je skutočne „chlieb Boží“ (Jn 6,33) a „chlieb života“ (Jn 6,35): kto v neho verí, prijíma pokrm pre večný život...

Na tieto Ježišove slová odpovedajú náboženskí predstavitelia reptaním, ako to robili ich otcovia počas putovania púšťou (porov. Ex 16,1-10; 17,1-7; atď.). Reptanie, toto skryté a subtílne obviňovanie, šepkanie do uší ostatných za účelom získania spojencov, toto sťažovanie si ničiace komunitný život a pustošiace bratské vzťahy je hriechom, ktorý celé Písmo veľmi zavrhuje. V evanjeliách je obzvlášť terčom reptania Ježiš, ktorý ho zakúša sám na sebe, ako sa to odjakživa dialo prorokom. Židovskí poprední muži napádajú slová, ktorými sa Ježiš vyhlásil „Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba“ (Jn 6,41), na základe falošného predpokladu, že Ježiša poznajú; nepovažujú ho za nič iné ako za prostého obyčajného človeka „Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca a matku poznáme? Ako teda hovorí: »Zostúpil som z neba?!«“ (Jn 6,42; porov. tiež Mk 6,1-3).

Je tu zjavenie nevraživej nevery voči Ježišovi, ktorý však ihneď postoj svojich poslucháčov odhalí – „Nešomrite medzi sebou“ (Jn 6,42) – rozpozná, že v nich nie je viera, že im chýba poslušnosť k Otcovmu konaniu, ktoré priťahuje pozornosť ľudí k Synovi. Ježiš v tejto chvíli robí veľké vyznanie viery v Božie konanie, ktoré sa prejavuje nielen poslaním milovaného Syna na svet (porov. Jn 3,16), ale aj milosťou darovania Ježiša ľuďom, rovnako ako povolaním ľudí priľnúť k Ježišovi!

Túto pravdu je ale treba dobre pochopiť: viera je Otcovým darom, ale odpoveď človeka zostáva slobodná. Práve odmietnutie náboženských predstaviteľov, ktorí sa stavajú proti Ježišovi, presne ukazuje túto slobodu, ktorá môže dospieť až k zavinenej odolnosti voči príťažlivosti Boha, až k nenačúvaniu Jeho Slovu, k zaslepenosti tvárou v tvár znameniu rozmnoženia chlebov. Naozaj jediné veľké dielo, ktoré sa od človeka žiada, je viera, pevné priľnutie k Bohu a k Tomu, ktorého poslal, k Ježišovi Kristovi (porov. Jn 6,28-29). Ak je táto viera poslušná a živí sa načúvaním Otcovi, ak sme „vyučení Bohom“ (porov. Iz 54,13), tiež sme priťahovaní k viere v Ježiša, a tak môžeme mať účasť na večnom živote, na živote, ktorý nepominie. O niečo ďalej Ježiš povie: „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17,3)...

Ak Boh na reptanie synov Izraela na púšti odpovedal darom manny (porov. Ex 16, 11-36), tak tu Ježiš odpovedá darovaním seba samého, darom života vydaného až na smrť pre bratov (porov. Jn 13,1). Tí, ktorí prijímali dar manny, sa pýtali: „Man hu: čo je to?“ (Ex 16,15); teraz by mal dar, ktorý Ježiš robí sám zo seba, vyvolať otázku po jeho identite: "Kto je Ježiš?" On je ten, kto zostúpil z neba medzi ľudí, aby ponúkol dar seba samého ako chlieb života, ktorý posilňuje a podopiera. To je dôvod, prečo Ježiš používa prirovnanie práve k manne: „Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť“ (Jn 6,49-50). Áno, ten, kto je živý chlieb, ktorým je sám Ježiš, kto sa živí jeho slovom a jeho životom, už teraz má účasť na Božom živote a očakáva život večný v Kráľovstve!

Spracované podľa: Enzo Bianchi a Edward Stanek

Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: