Pohoršenie v Nazarete                              Mk 6, 1- 6

Ježiš prišiel do svojej vlasti; jeho učeníci išli s ním. Keď nadišla sobota, začal učiť v synagóge. Počúvalo ho mnoho ľudí a s údivom hovorili: „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?! Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?“ A pohoršovali sa na ňom.

Ježiš im povedal: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome.“ A nemohol tam urobiť nijaký zázrak, iba že vložením rúk uzdravil niekoľko chorých. A čudoval sa ich nevere.

Potom chodil po okolitých dedinách a učil.

Ježiš sa počas rokov, kedy kázal, niekoľkokrát vrátil do Nazareta, dedinky stratenej v Galilei, ktorá sa v Starom zákone nikdy nespomína, kde vyrástol a kde „sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2,52). Jeden z týchto návratov nám opisuje dnešné evanjelium: „Potom odtiaľ odišiel a prišiel do svojej vlasti; jeho učeníci išli s ním“ (Mk 6,1). A stane sa to práve tu, v sobotný deň, deň posvätného zhromaždenia, kedy sa aj Ježiš vydá do synagógy a ujme sa slova, aby čítal a vysvetľoval sväté Písmo. Na rozdiel od Lukáša (porov. Lk 4,16-30) Marek nevysvetľuje, akú časť textu Ježiš čítal, ani sa nezastavuje pri slovách komentára, ale zdôrazňuje reakciu, ktorú toto kázanie vyvolalo.

  Je to už veľa rokov, čo Ježiš v tejto dedine nežije a je vzdialený od svojej rodiny, ale jeho spoluobčania vedia, že je to „tesár, Máriin syn“, a poznajú jeho blízkych príbuzných, tu definovaných ako "bratia a sestry", doteraz žijúcich v Nazarete. Poznajú teda Ježiša nepriamo, ale toto ľudské poznanie „podľa tela“ (2 Kor 5,16) je dôvodom pre ich nevieru a ich neuznanie Ježišovej pravej identity. Na to dobre ukazujú otázky, ktoré majú na perách: „Odkiaľ Ježiš berie autoritu, s ktorou vykladá Písmo? Ako môže mať niekto taký múdrosť, keď nikdy neštudoval ako iní rabíni? A čo povedať na zázračné činy, ktoré koná svojimi rukami?“ Sú to otázky, ktoré sa môžu stať predohrou k viere, k priľnutiu k Ježišovi aspoň ako k Majstrovi a prorokovi, alebo sa vyriešia odmietnutím jeho osoby: „A pohoršovali sa na ňom...“ (Mk 6,1).

  Stojíme tvárou v tvár pohoršeniu vyvolanému Ježišovou chudobou ľudskosťou a jednoduchosťou. On sa skutočne predstavuje ako človek, nie ako niekto iný, ale ako človek, u ktorého môžeme spoznať jeho obyčajný pôvod, to, že pochádza z chudobnej rodiny a je „syn tesára Jozefa“ (porov. Mt 13,55; Lk 4,22), od ktorého sa naučil remeslo. V očiach obyvateľov Nazareta je Ježiš obyčajným človekom, ktorého od detstva poznajú, takže si nezaslúži, žiadnu osobitnú pozornosť či uznanie. A práve toto zdanlivé poznanie sa zmenilo na prekážku, čo je význam slova „pohoršenie“, ktorá zabraňuje naozajstnému stretnutiu, ktoré je plodom viery a vyvolá pravý opak: „zatvrdnutosť srdca“ (porov. Mk 3,5; 10,5;16,14). Inak povedané: je ľahké prijať Božie slovo, ak má formu zázraku, keď sa prejavuje v moci; ale je o dosť ťažšie rozpoznať ho v ľudskej slabosti a krehkosti... Áno, Ježiš je „kameň úrazu a skala, o ktorú sa potknú“ (Iz 8,14; porov. Rim 9,32-33; 1 Pt 2,8), a s týmto vedomím o sebe hovorí: „A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší“ (Mt 11,6).

Ježiš sa teda ocitne v bezvýchodiskovej situácii odmietnutia obyvateľmi Nazareta a skúsenosť tohto neúspechu je pre neho príležitosťou k jasnému vyhláseniu: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome“ (Mt 6,4). Utrpené odmietnutie, hoci frustrujúce, je znamením jeho prorockých kvalít: totiž každého proroka, počnúc biblickými a končiac tými, ktorých Boh ešte aj dnes posiela svojmu ľudu, počúvajú ľahšie tí, čo prichádzajú zvonku, ako jeho vlastní bratia. Tvárou v tvár tejto neviere sa Ježiš môže len čudovať, je ňou ranený a cíti sa dohnaný k bezmocnosti s rukami zviazanými nedostatkom viery tých, ktorí ho počúvali: „A nemohol tam urobiť nijaký zázrak, iba že vložením rúk uzdravil niekoľko chorých“ (Mt 6,4). Kde chýba poslušné načúvanie Ježišovým slovám a pevné priľnutie k nemu, tam naše oči nemôžu hľadieť na divy, ktoré on, Boží Syn, koná...

Takto rastie pohoršenie tvárou v tvár Ježišovi, lekárovi dohnanému k bezmocnosti, lekárovi, ktorý lieči rovnako ďalej, aj keď ostatní neuznávajú jeho spásonosné jednanie: „A oni, či počúvnu a či si nepovšimnú - veď sú odbojný dom -, dozvedia sa, že bol medzi nimi prorok“ (Ez 2,5). Nám, čitateľom evanjelia, ale tento text pokladá závažnú otázku: sme ochotní nasledovať Ježiša vo všednodennosti a obyčajnosti jeho osoby, bez toho aby sme sa nad ním pohoršili?

Spracované podľa: Enzo Bianchi, Hlásej slovo