Ježiš víťazí nad smrťou                         Mk 5, 21–43

Náš modlitbový život sa občas podobá automatu, napríklad na sladkosti. Tlačidlom si vyberieme príslušný tovar, do otvoru na mince vhodíme pár centov a čakáme, kým z automatu nevypadne žiadaná dobrota. Keďže sa modlíme, chodíme do kostola a robíme dobré skutky, predpokladáme, že automaticky dostaneme Božiu milosť. My vložíme čas a Boh nám dá to, o čo prosíme. Boh však chce pre nás oveľa viac! Chce, aby sa modlitba stala pre nás časom osobného stretnutia s ním.

Všimnime si dnešný príbeh o žene trpiacej na krvotok. Nestačilo, že sa len pretlačila cez zástup a dotkla sa Ježiša. On sa chcel totiž dotknúť jej! Chcel sa jej pozrieť do očí, vypočuť si jej príbeh a osobne ju uistiť, že ju naozaj zachránila viera a dôvera v neho. Ježiš prejavil v istom zmysle rovnakú vytrvalosť ako tá osamelá a zúfalá žena. Aj napriek tomu, že išiel uzdraviť Jairovu dcéru, našiel si čas a oslovil ju, pretože mu na nej záležalo rovnako ako na dôležitom a vplyvnom Jairovi. Boh túži po osobnom kontakte s každým z nás. Nestačí mu udeľovať uzdravenie a milosť len mechanicky, akoby z diaľky.

Chce nám pozrieť priamo do očí, dotknúť sa nás a uistiť nás o svojej láske. Nemusíme znižovať svoje nároky ani redukovať kresťanský život na zbierku predpisov a zmlúv. Boli sme stvorení pre spoločenstvo s Bohom – a Ježiš túži po spoločenstve s nami!                      („Slovo medzi nami“ 2012)

Keď sa Ježiš znova preplavil loďou na druhý breh, zišiel sa k nemu veľký zástup a bol pri mori. Tu prišiel jeden z predstavených synagógy menom Jairus a len čo ho zazrel, padol mu k nohám a veľmi ho prosil: „Dcérka mi umiera. Poď, vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila.“ Ježiš odišiel s ním a za ním išiel veľký zástup a tlačil sa na neho.

Bola tam aj istá žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok. Veľa vystála od mnohých lekárov a minula celý majetok, ale nič jej nepomohlo, ba bolo jej vždy horšie. Keď sa dopočula o Ježišovi, prišla v zástupe zozadu a dotkla sa jeho šiat. Povedala si totiž: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“ A hneď prestala krvácať a pocítila v tele, že je z choroby vyliečená.

Ježiš hneď poznal, že z neho vyšla sila. Obrátil sa k zástupu a spýtal sa: „Kto sa to dotkol mojich šiat?“ Jeho učeníci mu vraveli: „Vidíš, že sa na teba tlačí zástup, a pýtaš sa: ‚Kto sa ma dotkol?‘“ Ale on sa obzeral, chcel vidieť tú, čo to urobila. Žena, vediac, čo sa s ňou stalo, prišla so strachom a chvením, padla pred neho a povedala mu celú pravdu. A on jej povedal: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby.“

Kým ešte hovoril, prišli z domu predstaveného synagógy a povedali: „Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa?“

Ale keď Ježiš počul, čo hovoria, povedal predstavenému synagógy: „Neboj sa, len ver!“ A nikomu nedovolil ísť za sebou, iba Petrovi, Jakubovi a Jakubovmu bratovi Jánovi.

Keď prišli k domu predstaveného synagógy, videl rozruch, plač a veľké bedákanie. Vošiel dnu a povedal im: „Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí.“ Oni ho vysmiali.

Ale on všetkých vyhnal, vzal so sebou otca a matku dievčaťa a tých, čo boli s ním, vstúpil ta, kde dievča ležalo, chytil ho za ruku a povedal mu: „Talitha kum!“, čo v preklade znamená: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ A dievča hneď vstalo a chodilo; malo totiž dvanásť rokov.

I stŕpli od veľkého úžasu. On im prísne prikázal, že sa to nesmie nik dozvedieť, a povedal, aby dievčaťu dali jesť.

Z pohanského gerazského kraja sa Ježiš vrátil na breh jazera pri Kafarnaume a tu sa okolo neho zhromaždil veľký zástup. Ježiš je už teraz známy, mnohí ho považujú za majstra a proroka, vyhľadávajú ho a prichádzajú k nemu, aby ho počúvali a zároveň mu predkladali svoje potreby s nádejou, že budú oslobodení od toho, čo ohrozuje ich existenciu.

Aj Jairus, predstavený synagógy, muž zastávajúci v rámci izraelského ľudu oficiálnu spoločensko – náboženskú funkciu, nič nedbá na nepriateľstvo a podozrenia voči Ježišovi, podporované židovskými autoritami, a vydá sa za ním, aby ho prosil o pomoc pre svoju vážne chorú dvanásťročnú dcéru, ktorá je blízko smrti. Tento muž prosí podľa svojich možností: „len čo ho zazrel, padol mu k nohám a veľmi ho prosil: „Dcérka mi umiera. Poď vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila“ (Mt 5,22-23). Ježiš okamžite súhlasí a vydá sa na cestu k Jairovmu domu; zástup, ktorý ho nasleduje, sa na neho medzitým tlačí...

V tejto divokej tlačenici sa jedna žena snaží o kontakt s Ježišom, aby bola uzdravená: trpí krvácaním, teda sa nachádza v stave, kedy je podľa Zákona nečistá (porov. Lv 25,25-30), čo by ju nútilo žiť oddelene od ostatných a vyvarovať sa akéhokoľvek kontaktu s druhými ľuďmi. Napriek tomu poháňaná vierou v tohto galilejského proroka a s nádejou v jeho „silu“ snaží sa dotknúť jeho plášťa. Je to iný spôsob, ako sa priblížiť k Ježišovi a vstúpiť do vzťahu s ním: nepovedať ani slovo, ale jednoducho sa ho dotknúť (porov. 1Jn 1,1). „A hneď prestala krvácať a pocítila v tele, že je z choroby vyliečená“ (Mt 5,29).

Ježiš ale pocíti zvláštny dotyk tejto ženy, napriek návalu davu cíti uzdravujúcu silu, ktorá vyšla z jeho tela na prosbu toho, kto v neho verí. Stojíme tu pred udalosťou nezvyčajnej komunikácie medzi vierou ženy, ktorá sa Ježiša letmo dotkne a Ježišovým súcitom, vďaka ktorému okamžite odpovie... Ježiš je teraz podľa Zákona poškvrnený nečistotou spočívajúcou na tejto žene no napriek tomu ju nekarhá a nepotvrdzuje bariéry vytvorené náboženskými predpismi. Naopak, obracia sa k nej slovami, ktoré sú plodom hlbokého rozlišovania a veľkej ľudskosti: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby“ (Mt 5,34). Nedošlo k žiadnemu magickému úkonu, ale k udalosti viery, znamenia spásy a mesiášskeho pokoja ponúkaného tomu, kto sa s vierou priblížil k Ježišovi!

Po tejto vsuvke sa evanjelista vracia k rozprávaniu predchádzajúcej epizódy: „Kým ešte hovoril, prišli z domu predstaveného synagógy a povedali: „Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa?“ (Mt 5,35). Ježiš ešte raz reaguje slovami, ktoré jeho poslucháčov vyvedú z miery, obráti sa k Jairovi a povie mu: „Neboj sa len ver!... Dievča neumrelo, ale spí.“ (Mt 5,36.39). Áno, viera nemôže byť krátkodobou záležitosťou, ale musí byť pevným a vytrvalým priľnutím aj tvárou v tvár tým najzávažnejším rozporom. V opačnom prípade nejde o autentickú vieru, ale len o chvíľkové vzplanutie srdca (porov. Mk 4, 16-17)! A tak Ježiš, nasledovaný tromi najbližšími učeníkmi, ktorí sa stanú aj svedkami premenenia (porov. Mk 9,2) a agónie v Getsemanskej záhrade (por. Mk 14,33), zjavuje svoju moc nad krajným zlom, smrťou: „chytil ho za ruku a povedal mu: „Talitha kum!", čo v preklade znamená: „Dievča, hovorím ti, vstaň!"  A dievča hneď vstalo a chodilo“ (Mt 5,41-42). Z tejto epizódy prebleskuje kresťanský slovník používaný pre vzkriesenie (porov. Ef 5,14), prorocky predpovedané týmto znamením, ktoré Ježiš vykonal. Mať vieru v Ježiša znamená vložiť do neho svoju nádej a naplno ho uznať ako Pána nad každým zlom, dokonca aj nad smrťou.

Ešte dnes aj my, čo hľadáme Ježiša, ideme za ním a kričíme svoje potreby, alebo sme v zajatí hanby ako ten, kto sa ani neodvažuje pomenovať choroby, ktoré ho sužujú. Napriek tomu sa nemáme báť ničoho, pretože stačí, že si z celého srdca želáme kontakt a vzťah s ním, „Božím svätým“ (porov. Mk 1,24; Lk 4,34; Jn 6,69), aby sme ním boli očistení, uzdravení a posvätení.

Spracované podľa: Enzo Bianchi, Hlásej slovo a Slovo medzi nami